Predstavte si, že sa zúčastníte vylodenia v Normandii. Hneď na začiatku, počas bombardovania, zasype váš kryt a vy bojujete o život. V tme, bez kyslíka, hrabete, aby ste našli medzierku pre vzduch. Lenže ani po vyhĺbení potrebného otvoru bombardovanie neprestáva. Každú chvíľu vás môže zasiahnuť bomba a spôsobiť vám zmrzačenie alebo smrť.
Pamätník Otakar Riegel toto všetko zažil. Z jeho spolubojovníkov nezostal nažive skoro nikto. Vďaka jeho šťastiu v nešťastí a aj tomu, že sa aktívne nezapojil do boja, prežil a porozprával svoj príbeh pre náš archív Memory of Nations.
Pripomíname si 78. výročie vylodenia spojeneckých vojsk v Normandii s kódovým označením Overlord. Bola to jedna z najväčších námorných, leteckých a pozemných operácií v histórii. Od 6. júna 1944 Spojenci použili viac ako 5 000 lodí a vyloďovacích člnov a viac ako 150 000 vojakov na piatich plážach v Normandii. Aj napriek obrovským stratám na životoch išlo o veľké víťazstvo Spojencov. Vylodenie znamenalo otvorenie západného frontu a výrazne pomohlo urýchliť porážku nacistického Nemecka.
Deň D vyžadoval spoluprácu medzinárodných ozbrojených síl. Tie museli prekonať politické, kultúrne a osobné napätie. V roku 1944 sa pripravovali v Británii na inváziu viac ako 2 milióny vojakov z viac ako 12-tich krajín. Medzi nimi boli aj členovia československých zahraničných légií. Na nemeckej strane zase bojovali Česi aj Slováci, ktorí sa najmä po masívnej vojenskej operácii dobrovoľne vzdávali a následne hlásili, aby mohli bojovať za spojeneckú armádu.
Aj Otakar patril medzi vojakov bojujúcich na nemeckej strane. Česi si po príchode Nemcov mohli nechať nadiktovať národnosť. Mnohí volili nemeckú, lebo si mysleli, že im to prinesie nejaké výhody. Mladí chlapci však potom museli automaticky narukovať do wehrmachtu. Ani špekulanti, ktorí si nadiktovali sliezku alebo inú národnosť však nepochodili, lebo Nemci im zahlásili, že tie územia patria pod Nemecko a následne museli narukovať tiež.
Pán Otakar rozmýšľal nad prestupom k Spojencom už pred vstupom do wehrmachtu. Čakal len na vhodnú príležitosť, tak ako mnoho Čechov a Slovákov. Niektorí, ako pán Otakar, sa vzdali dobrovoľne, iní pri bojoch v Normandii neuposlúchli nemecké rozkazy na útok a čakali v zákopoch, kým neprišli Briti alebo Američania.
Mesto troch štátov
Otakar Riegel (*1925 †︎2013) sa narodil v českom meste Rychvald, ktoré v roku 1938 zabrala poľská armáda. Keď 1. septembra 1939 začala 2. svetová vojna a Nemci napadli Poľsko, Rychvald sa hneď druhý deň stal súčasťou Nemeckej ríše. Otakar bol tak nútený narukovať do wehrmachtu.
Vo wehrmachte v Monte Cassino
„Keď som mal sedemnásť, tak ma odviedli, a keď som mal osemnásť a dva mesiace, tak som pred Vianocami, 20. decembra 1943, narukoval do wehrmachtu.“
Absolvoval päťmesačný výcvik pri Hannoveri a potom bol preradený k raketometom a jeho jednotka mala smerovať k Monte Cassino v Taliansku. Spojenci sa ale chystali na vylodenie v Normandii, a tak bola pamätníkova jednotka presmerovaná k mestu Caen vo Francúzsku. Než sa ku Caen dostali, operácia Overlord už bola zahájená.
,Wir müssen sterben.‘ Musíme umrieť
Otakar Riegel už nikdy nezabudne na deň, kedy spojenecké lietadlá začali bombardovať ich pozície. Keď o štvrtej ráno skončil hliadku, vzal si deku a išel si odpočinúť na vzduch. Naraz sa na obzore objavili stovky spojeneckých lietadiel, ktoré začali zo svojich útrob vyhadzovať jednu bombu za druhou.
Otakar Riegel sa rýchlo schoval do krytu, ktorý si pre seba vytvoril Rus Nikolaj, bojujúci na nemeckej strane. Urobil dobre, pretože v kryte, ktorý mu bol určený, nikto neprežil. Takto dnes spomína na nekonečné hodiny prežitej hrôzy:
„Ten Rusáčik Nikolaj mal minipostavu. Bol veľký asi meter šesťdesiat. Mal urobený bunkrík iba pre seba. Navrchu dvere zasypané hlinou a vchod z boku úzky pre neho. A ja som v tom zhone neutekal do nášho bunkru, a schoval som sa u toho Rusáčika. A teraz pískala bomba, a rana. Zasypalo nám to vchod a my sme sa dusili. Kyslík nebol. Len oxid uhličitý. Mokrí, už sme sa lúčili pomaly so životom a ten Rus plakal. Hovoril zle nemecky a hovoril: ,Wir müssen sterben.‘ Musíme umrieť.“
Pamätník v rozprávaní pokračuje:
„Ale podarilo sa mu dostať ruku do vrecka, kde mal nôž. Vytiahol ho a zavretým nožom škrabal, kde zacítil, protože tam sa nedalo nič vidieť. Kde sú dvere, kde bola možnosť urobiť otvor. Potom som ja tú hlinu dvomi prstami odhrabával a jemu sa podarilo jednou rukou ten nôž otvoriť. Ako mal ostrie, tak urobil otvor. Bol veľký ako naša kovová desaťkoruna. Svetlo prenikalo úzkym otvorom. Ale stále ste cítili dym, ako tie bomby vybuchovaly. Stále sa bombardovalo. To bolo niečo otrasné, čakanie, čo bude ďalej. A keď to bombardovanie ustálo, po toľkých hodinách, začal vykrajovať otvor. Ja som mohol tou rukou už viac pohybovať, odoberať. A keď urobil ten otvor, tak veľký, že preliezol, ale ja som preliezť nemohol. On sa dostal von a hovoril, že ide k tomu raketometu pre lopatu a že mi urobí väčší otvor. Tak sa stalo. Ja som mu hovoril: ,Nikolaj, chceš ísť so mnou?‘ On hovoril, že hej. No tak sme išli k tým Angličanom.“
Otakar ďalej spomína na nekonečné bomardovanie:
„Ale tou dobou, než ten nálet skončil, to bombardovanie… To ste furt nevedeli… Pretože tie bomby vybuchovali stále vedľa. To ste počuli, ako pískala bomba. Ako padá jedna, druhá, tretia, piata, desiata, stá. Ja som si hovoril, to je koniec sveta, to nemá konca. To ešte strielali z mora, z dvadsaťosmičiek a tridsaťdvojek. Angličania bombardovali z lodí. A to som si hovoril: Len nech nie som mrzák. Nech ma to zasiahne, a nie som nikomu na obtiaž…“
Chcel som len vedieť, či nie som šedivý
„V batérii nás bolo sto dvadsať a celú tú hrôzu sme prežili iba štyria. Z toho ešte jeden bol ranený, fosfor ho zasiahol do svalu. V ruke mal dieru, že by cez ňu prešlo svalom novorodeniatko. A prosil ma kamarát: ,Erschiess mich!‘ Zastreľ ma! Nemal som tu povahu. Nemohol som mu ani pomôcť, pretože pud sebazáchovy je hrozná vec. Keď skončilo bombardovanie, chcel som len zrkadlo, aby som sa presvedčil, či mám pôvodnú farbu vlasov, či nie som šedivý.“
Zmena strán
Briti pána Riegela previezli do zajateckého tábora na pobreží Francúzska. Po zajatí sa prihlásil do československej samostatnej brigády a bol zaradený do 2. práporu 3. roty. Po krátkom výcviku vo Veľkej Británii sa ako vodič tanku Cromwell zúčastnil obliehania prístavného mesta Dunkerque až do posledných dní vojny.
Otakarovi rodičia spočiatku nevedeli, či žije. Po vylodení v Normandii totiž dostali list, v ktorom im nemecký veliteľ písal, že bunker, v ktorom bol syn, dostal zásah a že im praje úprimnú sústrasť. Neskôr sa mu podarilo napísať list prostredníctvom Červeného kríža a rodičia, ktorí si neboli istí jeho smrťou, si mohli konečne vydýchnuť.
Autorka: Martina Lábajová
