V čase, keď je klamstvo o nacizme na Ukrajine zámienkou na vedenie vojnového útoku, ukazujeme cez spomienky pamätníkov skutočné hrôzy nacizmu a ľudáckeho režimu počas druhej svetovej vojny, ktorá sa oficiálne skončila 8. mája pred 77 rokmi. Pozrime sa na niekoľko udalosti, ktoré ovplyvňovali životy ľudí na území dnešného Slovenska.
V časoch vojny zaznamenala slovenská spoločnosť zmeny: pričlenenie južného Slovenska k Maďarsku po prvej viedenskej arbitráži, vznik slovenskej ľudáckej republiky, zmena demokratického politického systému na autoritatívny a podriadenie sa nacistickému Nemecku.
Na trhu chýbali základné potraviny – masť, mäso, tuk a cukor aj keď v porovnaní s okolitými krajinami bola hospodárska situácia u nás mierne lepšia. Ľudácky režim však spôsobil deportácie a smrť desaťtisícov ľudí, ktorí nevyhovovali režimu, alebo sa postavili na obranu vlastnej krajiny.
Hrôzy vojny zažili obyvatelia Slovenského štátu od potlačenia Slovenského národného povstania, od jesene 1944, kedy na našom území prebiehali boje. Východ Slovenska bol dlhé mesiace odrezaný od sveta, kým sa opäť podarilo vybudovať cesty.
Ráno sa viac ako milión obyvateľov zobudilo v inom štáte
Adolf Hitler si ešte pred začiatkom vojny nárokoval územia, na ktorých žili Nemci. Takto na nás padol prvý prejav nemeckého nacizmu. Postupne sa zmenšovalo naše územie a nakoniec sa viac ako milión obyvateľov zo dňa na deň ocitlo v inom štáte. Československo na základe Mníchovskej dohody z roku 1938 prišlo o územie Sudet. K Nemecku bola pričlenená aj Petržalka a Devín. Išlo o takzvanú politiku ústupkov voči Nemecku, ktorú presadzovali západné mocnosti. Predpokladalo sa, že vďaka tomu Hitler nezaútočí na svojich susedov a nezačne tak svetovú vojnu. Upravené boli tiež hranice s Poľskom, ktoré si robilo nároky na malé územia na Orave, Kysuciach a Spiši.
Ďalej na základe prvej Viedenskej arbitráže, 2. novembra v roku 1938, sme prišli o rozsiahle územia na juhu Slovenska a celú Podkarpatskú Rus. Oboch území sa Československo vzdalo v prospech Maďarského kráľovstva na základe dohody medzi nacistickým Nemeckom a fašistickým Talianskom.
Po vzniku Slovenskej ľudáckej republiky a nástupe Hlinkovej slovenskej národnej strany k moci, začali byť aj občania inej národnosti u nás nechcení. Otec Zdenka Ouzkeho (*1931) z Devínskej Novej Vsi bol Čech, rovnako ako mnoho učiteľov a železničiarov, ktorí v Devínskej Novej Vsi vytvorili veľkú kolóniu domov okolo železničnej stanice. V roku 1939 museli opustiť Slovensko. Zdenkov otec bol živnostník. Vo dne, v noci boli pripravení a čakali, kedy vysťahujú aj ich:
„Jedného dňa prišiel otcov kamarát na bicykli. Hovorí: ,Nie si štátny zamestnanec, ale živnostník. Keď prispeješ na štátny poklad, tak ťa tu nechajú žiť. Mama dala dole náušnice a obidvaja dali prstene do obálky. Otec to išiel odniesť na úrad a darovať na národný poklad. Dostal za to papier – slovenské štátne občianstvo – a oceľový prsteň s nápisom ‚Slovenský štát ďakuje‘,” spomína Zdenko. Vďaka tomu prežili v Devínskej Novej Vsi celú vojnu.
Počas Slovenského štátu bolo zavraždených približne 77 % obyvateľov židovskej národnosti
Najsmutnejšou kapitolou druhej svetovej vojny je nepochybne riešenie tzv. “židovskej otázky” a snaha o úplne vyhladenie obrovskej skupiny ľudí. Pre ľudácky režim bol silnou motiváciou k protižidovským opatreniam zisk židovského majetku a získanie sympatií v očiach Nemecka. Krajina prijala v roku 1941 Židovský kódex – zákony podľa ktorých sa malo zaobchádzať so Židmi. Slovenská ľudácka republika sa vystatovala, že naše zákony boli ešte prísnejšie ako tie nemecké, ktorými boli inšpirované.
Celkové obete Židov z celého územia dnešného Slovenska, teda aj s južným Slovenskom, ktoré od roku 1938 patrilo Maďarsku, dosiahli asi 105 000 osôb, čo predstavovalo približne 77 % židovskej populácie pred začiatkom vojny. Pred vojnou existovali v mestách na Slovensku silné židovské komunity so synagógami a komunitným životom. Po vojne sa prítomnosť Židov na Slovensku vo verejnom priestore takmer vytratila. Naspäť sa ich vrátilo iba zopár a aj z nich časom veľká časť emigrovala.
Viera Gordonová (*1923), ktorá mala šťastie – prežila Auschwitz a vrátila sa, spomína na to, čo predchádzalo v Lučenci transportu:
„Išli sme cez mesto, nie ako vo filme Obchod na korze, neboli tam vozy, vagóny, išlo sa a ľudia stáli na obidvoch stranách ulice ako v cirkuse a dívali sa. Nikto nekričal fuj, ale ani sa nekontaktovali s tými Židmi. Stáli. Tak sme prešli mesto do geta.“
Geto v Lučenci (v tej dobe patrilo mesto pod Maďarsko), kam sa museli vysťahovať všetci miestni Židia, tvorilo 12 ulíc v okolí synagógy a domu rabína. Bola to veľká časť mesta, v ktorej bolo zatvorených okolo 2 000 ľudí.
Nálety spojeneckých armád
Spojenecké bombardéry počas vojny pravidelne prelietali cez slovenský vzdušný priestor. Až do júna 1944 však územie Slovenského štátu nebombardovali a nespôsobovali ľudské či hmotné škody.
Všetko sa však zmenilo v priebehu dopoludnia 16. júna 1944, keď americké bombardéry zaútočili na továreň Apollo v Bratislave. Nálet na rafinériu nebol náhodný. Bola významným producentom ropných produktov v strednej Európe, a preto bola dôležitým vojenským cieľom.
Neskôr bolo zbombardovaných viacero slovenských miest ako Nové Zámky, Nitra, Dubnica, Ružomberok a Považská Bystrica. Bomby nezhadzovali len Američania, ale aj sovietske lietadlá.
Po bombardovaní Bratislavy v júni 1944 sa rodina Zdenka Ouzkého rozhodla nenechať nič na náhodu a rozhodla sa vykopať po pracovnej dobe veľkú pivnicu. V záverečnej fáze vojny sa aj Zdenko ocitol veľmi blízko smrti:
„Niekto zakričal: zle je. Ako sme stáli na ulici, rozbehli sme sa do pivnice. Otec išiel posledný a zatváral dvere. Tie dvere už ale nezatvoril, lebo tlak vzduchu ich vyvalil aj s rámom. Otec s nimi preletel cez celú pivnicu. Cez kúdoľ prachu sme nevideli jeden druhého. Žijeme. Nežijeme. Plač. Nad vchodom do pivnice sme mali stavanie. Zasypalo nás. Susedia nás museli zachraňovať a vykopať. Keď sme vyšli von, prvý pohľad mi padol na obrovský kráter. Jama taká veľká ako táto miestnosť”.
Kto sa nechal chytiť do pasce fašistov, skončil v masových hroboch
V roku 1944 sa tisícky statočných ľudí na našom územín postavili na odpor voči nemeckým vojskám na území Slovenského štátu. Bojovali v lesoch stredného Slovenska, ale aj pod Tatrami, či na juhu krajiny.
Ešte aj dnes sa o Slovenskom národnom povstaní vedie mnoho názorových sporov. Nesie si so sebou nános z minulého režimu, počas ktorého boli úspechy SNP neúmerne pripisované komunistom a sovietskej armáde. Pochybuje sa o jeho zmysluplnosti a prínosoch.
Dnes však vieme s určitosťou povedať, že väčšina zapojených bojovníkov a bežných ľudí, ktorí ich aktívne podporovali, prejavili veľkú statočnosť pri odpore voči nemeckej armáde a slovenskej autoritatívnej vláde. Vďaka čomu sme sa úspešne politicky prihlásili na stranu víťaznej spojeneckej armády. Spolu s povstaním vo Varšave a v bývalej Juhoslávii patrí SNP k najväčším protifašistickým povstaniam v Európe. A to aj napriek tomu, že skončilo potlačením a vraždením vojakov v horách.
„Nemci bombardovali Staré Hory, Donovaly a okolité osady, bolo veľa mŕtvych – civilov, vojakov, veľké škody na majetkoch”,
Nepriateľ tiež zhadzoval medzi ukrytých partizánov v horách agitačné letáky s priepustkami, ktorými sa mohli vzdávajúci sa bojovníci preukázať. Tie im mali zabezpečiť beztrestnosť a pokojný návrat domov. Išlo však len o pascu a niektorí partizáni, ktorí sa rozhodli opustiť hory, tak vbehli priamo na mušku ničivým popravčím komandám.
Nikto z nás netušil, kedy Nemci opäť prídu, v strachu sme zaspávali, v strachu sme vstávali
Po vypuknutí Slovenského národného povstania v auguste 1944 sa Slovensko stalo okupovanou krajinou, kde prakticky o všetkých otázkach rozhodovali nemecké orgány.
Na Slovensku rozpútali hotové peklo. Zavraždili okolo 5 000 osôb a zanechali za sebou sto úplne alebo čiastočne vypálených obcí. Tisíce slovenských občanov odvliekli do zajateckých a koncentračných táborov. Známe sú aj masové popravy v Kremničke (747 osôb) a v Nemeckej (900 osôb).
Viera Šagátová (*1931) zažila vypálenie jej rodnej dediny Miezgovce, nemeckými vojakmi 29. októbra 1944. „…Za dedinou ľudia vybudovali sieť bunkrov, kam sa utekali skryť pred rozzúrenými vojakmi. Nemci našli mnohokrát len opustené domy, čo ich ešte viac rozzúrilo. Zapálili v dedine 40 domov, rabovali a pustošili, čo sa dalo. Z dvorov zobrali hydinu, dobytok, ošípané a všetko, čo malo nejakú hodnotu. My sme stihli utiecť a ukrývali sme sa u rodiny, ktorá bývala pod horou. Náš opustený dom taktiež vyrabovali a vypálili. Nezostalo nám nič. Tých, čo nestihli ujsť, stihol taktiež krutý osud.“ Okupanti sa vo svojej krutosti neštítili mučiť a vraždiť ako partizánov, tak aj civilných občanov. Po vojne sa našiel masový hrob s pozostatkami 44 miestnych obyvateľov, ktorých Nemci popravili v neďalekom lese Cibislavka.
Koniec vojny a oslobodenie územia Slovenska
Územie Slovenska bolo postupne oslobodené Červenou armádou, armádou Rumunska a 1. československým armádnym zborom. Prvými veľkými oslobodenými mestami boli 20. januára 1945 Košice a Prešov. 4. apríla 1945 Červená armáda oslobodila Bratislavu a do 1. mája 1945 boli zo slovenského územia vytlačené posledné nemecké jednotky.
Druhá svetová vojna trvala dlhých 2 194 dní bolesti a utrpenia. V Európe sa skončila formálne 8. mája 1945. Napriek tomu aj po tomto dni dochádzalo k bojovým akciám. Definitívny koniec 2. svetovej vojny nastal až kapituláciou Japonska dňa 2. septembra 1945.
Dnes s obavami očakávame, čo prinesie Ukrajine 77. výročie ukončenia tohto konfliktu. Vladimír Putin kradne dejiny a prispôsobuje si ich podľa svojej potreby. Ak vám záleží na tom, aby čo najviac ľudí poznalo skutočné dejiny, budeme radi, keď naše texty budete šíriť ďalej.
Autorka: Martina Lábajová
