„Hlad som nemala, nič som nechcela, nemala som žiadne prianie.“ Spomína Ruth Mittellmann na oslobodenie Ravensbrücku.
V čase, keď je klamstvo o nacizme v demokratickej krajine zámienkou na vedenie vojenského útoku na Ukrajinu, poukazujeme prostredníctvom spomienok pamätníkov z nášho archívu Memory of Nations na skutočné hrôzy nacizmu počas druhej svetovej vojny, ktorá sa skončila 8. mája 1945. Tomuto dňu predchádzalo oslobodenie nacistických táborov v Európe. Ľudia, ktorí sa z nich vrátili domov, podali svetu svedectvo o najstrašnejších zločinoch tejto ideológie.
Podľa historikov z Holocaust Memorial Museum nacisti zriadili spolu viac ako 44-tisíc zariadení, ktoré boli využívané na väznenie, trestanie a vraždenie Židov, Rómov, Poliakov, Slovanov, sovietskych vojnových zajatcov, homosexuálov, telesne a mentálne postihnutých či politických väzňov. Patria sem nielen koncentračné a pracovné tábory a getá, ale aj tábory pre vojnových zajatcov či medicínske centrá, v ktorých tehotné ženy nútili podstúpiť potraty.
Tábory oslobodili sovietske, americké aj britské vojská
Prvý nacistický tábor, ktorý sa podarilo oslobodiť, bol Majdanek v Ľubľane. V noci z 22. na 23. júla 1944 ho oslobodili sovietske vojská. Oslobodenia tábora sa už ale nedožil napríklad Arpád Vago, majiteľ známej košickej kaviarne Cafe Astoria. To, ako zomrel, sa rodine po oslobodení tábora nepodarilo zistiť. Počas transportu v roku 1942 ešte poslal rodine pohľadnicu, v ktorej bolo napísané: „Moje číslo je 120, toto číslo dúfam, že bude šťastné.”
Číslo pridelené v transporte sa v Majdanku nestalo šťastným nielen pre Arpáda, ale aj pre ďalších 79 000 obetí. V porovnaní s najväčším táborom v Osvienčime, v ktorom bolo zavraždených až 1,1 milióna osôb, išlo o menší tábor. Celkovo sa obete holokaustu počítajú v rozmedzi medzi 7 až 11 miliónmi. Väčšina ľudí, ktorí raz vstúpili do týchto továrni na smrť, sa domov už nevrátili.
Prvý tábor oslobodený Američanmi sa volal Ohrdruf a patril do siete tábora Buchenwald. Jeho oslobododenie viedol generál Dwight D. Eisenhower, neskorší americký prezident. Do svojho denníka si zapísal:
„Vizuálne svedectvo a ústne výpovede o hladovaní, krutosti a beštiálnosti boli tak silné, že sa mi urobilo nevoľno. Do jednej z miestností, v ktorej bolo na kope asi tridsať tiel nahých mužov, ktorí zomreli vyhladovaním, nedokázal George Patton ani vkročiť. Povedal, že keby tak spravil, bolo by mu zle. Dovnútra som teda vstúpil sám, aby som mohol potvrdiť svedectvá o týchto veciach z prvej ruky, v prípade, ak by sa v budúcnosti rodila tendencia zhadzovať tieto obvinenia iba na ,propagandu’.”
Sovieti oslobodili hlavné nacistické tábory Auschwitz-Birkenau, Stutthof, Sachsenhausen a Ravensbrück. Americké sily oslobodili tábory ako Buchenwald, Dora-Mittelbau, Flossenbürg, Dachau a Mauthausen. Britské sily oslobodili tábory na severe Nemecka, vrátane Neuengamme a Bergen-Belsenu.
Bergen-Belsen: pred oslobodením plánovali nacisti väzňov otráviť
Na tomto mieste boli zavraždení aj Josef Čapek a Anna Franková. Nachádzal sa v Dolnom Sasku a zomrelo v ňom 100 000 väzňov, polovica z nich boli sovietski vojnoví zajatci. Tábor nepatril medzi vyhladzovacie zariadenia s plynovými komorami. Zomieralo sa v ňom na vyčerpanie z ťažkej práce, zimu, podvýživu či na choroby, ktoré sa v zlých podmienkach dobre šírili. Priemerne tu zajatci dokázali prežiť deväť mesiacov. Nemci tu realizovali tzv. „vyhladenie prácou” (Vernichtung durch Arbeit).
Tábor oslobodila 15. apríla 1945 britská armáda. Pred oslobodením Nemci plánovali otravu obyvateľov, spomínal pamätník Karol Natan Steiner (* 1933 – †︎ 2022): „V pekárni, v ktorej piekli chlieb, dali do cesta jed. Celé to bolo prichystané tak, že keď stráže opustia tábor a pustia ľudí, tí sa pustia do jedla a zomrú. No niekoľko Nemcov počulo blížiacu sa anglickú armádu a šli im naproti – vzdať sa. Tí potom Angličanom tento plán vyzradili.”
V tábore našla britská armáda približne 60 000 väčšinou ťažko chorých zajatcov a 13 000 nepochovaných tiel.
Auschwitz: bolo tam napísané „Arbeit macht frei“, ale nebola to pravda
Neďaleko slovenských hraníc sa nachádzal koncentračný tábor Auschwitz, ktorý bol postavený v roku 1940. O rok neskôr postavili aj ďalšiu jeho časť – Auschwitz-Birkenau, nazývaný aj Auschwitz II. Nachádzal sa v blízkosti dediny Brzezinka (nem. Birkenau, slov. Brezinka), vedľa poľského mestečka Osvienčim (nem. Auschwitz). Jeho tretia časť bola pomenovaná podľa blízkej dediny – Auschwitz III – Monowitz. K Auschwitzskému komplexu patrilo aj 45 vedľajších táborov – tzv. podtáborov.
Odhaduje sa, že do Auschwitzu bolo deportovaných 1,3 milióna ľudí. Z toho približne 1,1 milión väzňov bolo zavraždených. Išlo nepochybne o najväčší, najstrašnejší a najznámejší nemecký vyhladzovací táborový komplex.
Symbolom krutosti sa stal aj nacistický lekár, ktorý tu pôsobil – Jozef Mengele. Jeho nehumánne experimenty zažila na vlastnej koži aj Viola Fischerová (* 1922 †︎ 2010):
„Všeličo do nás fúkali. A Mengele si ma vybral a robil na mne pseudolekárske pokusy, všetko mi pokazil. Od krviniek, všetko. Potom ma museli liečiť v Prahe na hematologickej klinike.“
Definitívny rozkaz na opustenie tábora bol vydaný 17. januára 1945. Nemci najprv posielali väzňov na pochod smrti, neskôr vyhodili do povetria krematóriá a plynové komory. Stále sa však v tábore nachádzalo niekoľko tisíc ľudí. Nacisti chceli všetkých zavraždiť, ale v dôsledku chaosu a dezercií strážnikov ich zabili asi 700. Preživší väzni dokázali v tejto situácii zorganizovať svojpomocnú zdravotnú starostlivosti a distribúciu oblečenia a potravín z otvorených skladov. Súčasne prichádzali do tábora ľudia z okolitých obcí. Niektorí preto, aby sa ujali opustených sirôt, ale väčšinou iba rabovali cennosti, ktoré Nemci nestihli odviezť.
Keď 27. januára 1945 prišla do tábora Červená armáda, našla v barakoch a v areáli posledných približne 6 000 zbedačených ľudí. Krátko po nej dorazili do tábora sovietske a poľské filmové štáby. Vďaka nim sa celý svet dozvedel pravdu o osvienčimskom pekle.
Dachau: ľudia zomierali, keď sa najedli
Tábor v Dachau bol prvým stálym koncentračným táborom pre politických väzňov. Slúžil ako vzor pre všetky neskoršie nemecké tábory a nachádzal sa asi 16 km severozápadne od Mníchova. Školili sa tu oddiely esesákov na vedenie zariadení vznikajúcich v Nemecku a ďalších európskych krajinách. Tábor bol oslobodený 29. apríla 1945 americkými jednotkami, ktoré tu našli približne 30 000 väzňov.
Pamätníčka Margita Horáková (* 1923) spomína, ako sa oslobodenie tábora dalo už pár dní pred príchodom Američanov očakávať. „Jeden deň, tesne pred oslobodením, sme boli nastúpení, že nás zastrelia, ešte nás chceli schovať politickí väzni na povale, no naraz prišiel povel ísť nazad do barakov. Pravdepodobne si už netrúfali robiť to vtedy v takom počte.“ Napriek tomu bolo oslobodenie pre ňu prekvapujúce. „To tak náhle prišlo. Keď som šla pozrieť sestru na revír, vo vežiach ešte boli nemeckí vojaci, keď som tam došla, na pleciach už niesli raneného Američana.“ Asi päť týždňov boli potom aj so sestrou ako ošetrovateľky v karanténe v bývalom lágri SS: „Doniesli tam Nemcov a my sme sa museli o nich starať, čo nás vtedy veľmi urážalo. Teraz už viem, že to nebolo správne.“
Po oslobodení táborov často dochádzalo k nešťastným úmrtiam. Vyhladovené a oslabené telá ľudí nezniesli bežnú stravu. Pamätník Jozef Regec (*1926) spomína:
„…ľudia s veľkým krikom umierali, pretože im mäsové konzervy roztrhli žalúdok. Mne poradili, že to nesmiem jesť, jedol som len čokoládu.“
Ravensbrück: tábor do ktorého privážali prevažne ženy a deti, ale deti ho už neopustili
Tábor Ravensbrück bol určený predovšetkým pre ženské väzenkyne a ležal približne 90 km od Berlína. Známy sa stal pseudovedeckými krutými lekárskymi pokusmi na ženách. Deportované tam boli aj ženy a deti z vypálenej českej obce Lidice. Deti, ktoré sa dostali do tábora a nemohli pracovať, boli hneď po príchode zabíjané neľudskými spôsobmi. Celkovo v tábore zahynulo 92 000 žien, detí aj mužov.
Na konci vojny, z obáv pred postupujúcou Červenou armádou, sa Nemci rozhodli evakuovať tábor a väzňov (okolo 20 000) poslali na tzv. pochod smrti. Nemci takéto pochody organizovali pred oslobodením viacerých táborov, väčšina ľudí ich neprežila. V Ravensbrücku zostalo asi 3 500 žien a 300 mužov. Tí boli oslobodení sovietskou armádou 30. apríla 1945.
Mnoho preživších spomína, že oslobodenia táborov sa dožili len vďaka šťastiu a náhodám. Pamätníčku Ruth Mittelmannovú (* 1925) z Bratislavy pred istou smrťou tesne pred koncom vojny zachránilo kamarátstvo so ženami, ktoré sa do tábora dostali z Lidíc a Ruth v správny moment ukryli.
Na emócie počas oslobodenia si pamätníčka spomína nasledovne: „Náhle som sa cítila veľmi unavená. Nebezpečenstvo pominulo, bola som živá, a to mi stačilo. Mozog, ktorý tak dlho musel fungovať nadčas, náhle stiahol povestnú roletu, …deň, na ktorý som tak dlho čakala a o ktorom som tak dlho snívala, ma zastihol ľahostajnú, bez akýchkoľvek pocitov a hlasných prejavov radosti.“
Mauthausen: počas oslobodzovania videli vojaci ľudí s drastickou podvýživou
Koncentračný tábor v Mauthausene v Rakúsku bol jeden z najväčších koncentračných komplexov v Európe. Podmienky v tábore boli neznesiteľné, dokonca aj na koncentračný tábor. Pred koncom vojny sa energetická hodnota prídelov pre ťažko pracujúcich ľudí ešte znížila a nepresiahla 600 až 1 000 kalórií denne. Pre predstavu 200 gramov pšeničného chleba má približne 500 kalórií. (Podobne, ako v ďalších táboroch.) To viedlo k vyhladovaniu tisícov väzňov. Aj keď presné straty na životoch v celom komplexe ostávajú neznáme, väčšina zdrojov ich uvádza v rozmedzí 122 766 až 320 000 osôb.
Tibor Ehrenfeld (* 1927) prišiel do Mauthausenu tesne pred oslobodením v pochode smrti z pracovného tábora až v maďarskom Šoproni. Pochod niekoľko tisíc ľudí trval pár týždňov, počas ktorého väzni dostávali nepravidelnú a skromnú stravu – surovú cukrovú repu a ovos, ktorý vypadol z vriec so žrádlom pre kone. Pán Tibor spomína:
„…v ten deň Nemci zrejme kvôli nejakej prehratej bitke postrieľali niekoľko stovák ľudí. My sme dostali povolenie na oddych. Počas toho vojaci zbierali ľudí, ktorí mali ísť naspäť pochovávať mŕtvych. Videl som, že nedávali veľký pozor. Postavil som sa teda k jednému stromu a tváril som sa, že som na malej potrebe, aby ma nezobrali. Odrazu vidím, ako tú skupinu odvádzajú preč. Už nikdy viac som tých ľudí nevidel.”
Mathausen bol jedným z posledných táborov, ktoré oslobodili spojenecké vojská. Americká armáda ho oslobodila 5. mája 1945. Veliteľ tábora údajne vedel o blížiacom sa postupe amerických vojsk a dostal rozkaz, aby zlikvidoval všetkých väzňov, no neurobil tak. Na oslobodenie tábora Tibor spomína: „Posledný alebo predposledný deň nám nemeckí vojaci v tábore dávali po kúsku čokolády od švajčiarskeho Červeného kríža a odrazu Nemci z tábora zmizli a my sme boli slobodní.”
Z oslobodeného tábora Buchenwald vychádzali väzni s vetou „Nikdy viac“. Dnes ju nájdeme na mnohých pomníkoch obetiam holokaust a stala sa symbolom viery ľudstva, aby sa hrôzy, ktoré zažili ľudia počas 2. svetovej vojny už nikdy neopakovali. Aj kvôli prebiehajúcej vojne na Ukrajine si tieto príbehy opäť musíme pripomínať a poučiť sa z chýb minulosti. Budeme preto vďační za každé zdieľanie tohto textu.
Autorky: Martina Lábajová, Vanda Hlaváčková
