Z obdobia komunizmu poznáme príhody o pionierskych šatkách, karafiátoch, vzdore s dlhými vlasmi a cvičení na spartakiádu. Ale o tom, ako zasahovala vládnuca strana do ich školského života, ktorý neskôr ovplyvnil aj ten profesný, vieme menej.
Máte zlý kádrový profil? V tom prípade vám už nikto nepomôže
Do popredia sa dostala politická ideológia komunistickej strany. Kvôli náboženskému presvedčeniu alebo triednemu pôvodu nebolo mnohým uchádzačom umožnené štúdium. Vládnuca strana presadzovala do popredia tzv. socialistickú inteligenciu. Študentov s nevyhovujúcim kádrovým posudkom nahradzovali robotnícke kádre, ktoré v špeciálnych kurzoch získavali potrebné vzdelanie a na vysoké školy boli prijímané bez pohovorov.
Hudobník Albín Berky (*1953) mal problémy s režimom kvôli tomu, že sa ako pätnásťročný odvážil emigrovať za otcom do zahraničia. Bolo to pár dní po invázii vojsk varšavskej zmluvy v roku 1968 do Československa. Rozhodol sa ale vrátiť za matkou. Podarilo sa mu dostať na bratislavské konzervatórium, na ktorom v roku 1977 úspešne absolvoval štúdium hry na hoboji. Cez prijímačky na VŠMU sa však už nedostal. Dekan mu oznámil, že jeho meno je na čiernej listine a nikto mu nepomôže.
Neskôr musel nastúpiť na vojenskú základnú službu. Urobil prijímacie skúšky do Vojenského umeleckého súboru, no namiesto do VUS dostal povolanie k tankistom do Písku v Čechách:
„Veliteľ armádneho súboru mi povedal: ‚Vám ani armádny generál nepomôže!‘ Tým, že som požiadal o vysťahovanie, som bol nežiaduci, a tak ma nezobrali do súboru v armáde.“
Albín potom učil v hudobnej škole na Štrkovci v Bratislave, no aj tam musel nakoniec skončiť: „Riaditeľ mi oznámil: ‚Na vašu pozíciu nastúpila iná pracovná sila, nemám povolené vysvetľovať!‘“
Pamätníčke Irene Príkopskej Macsiczovej (*1931) nepomohlo v štúdiu ano to, že jej otec bol zo začiatku komunista. Úspešne ukončila gymnázium a potom bola prijatá na právnickú fakultu. Absolvovala len tri semestre a bola vyhodená. Režim bol neúprosný a ako “dcéra veľkopriemyselníka” nebolo možné, aby školu dokončila. Jej otec vlastnil veľkú obuvnícku dielňu a zo strany ho vyhodili, keďže nesúhlasil s krokmi svojich kolegov. Irena sa uchýlila na obecný úrad, kde absolvovala preškolenie a získala notárske vzdelanie. Venovala sa sobášom, matrike, daniam, štatistike a podobne.
Na gymnázium sa aj tak nedostanete
Svoje o tom vie aj Christine Starková (*1942). Po ukončení základnej školy v roku 1956 chcela pokračovať v štúdiu na gymnáziu, „…to ale nepripadalo do úvahy. Môj otec vedel, že sa na vysokú školu nedostanem: ‚Pôjdeš na strojnú priemyslovku, to je jediná škola, kde ťa zoberú.‘ Ja som chcela ísť na medicínu. Keby aspoň na zdravotnú… Bolo to pre mňa hrozné,“ spomína. Rodina Starkovcov vlastnila v Nitre tri kiná, ktoré im neskôr znárodnili. Stali sa z nich takzvaní nespoľahliví občania a čelili aj nepravdivému udaniu.
Najdôležitejším cieľom stredného školstva bolo zaistiť dostatok pracovných síl pre národné hospodárstvo, teda hlavne pre ťažký priemysel. Na odborné učilištia mali odchádzať takmer dve tretiny všetkých žiakov. Výchovní poradcovia mali za úlohu odrádzať žiakov od nepraktických humanitných odborov a nasmerovať ich do náruče priemyslových podnikov.
Pred maturitami roku 1960 si Christine spolu s viacerými spolužiakmi podala prihlášku na vysokú školu:
„Mali sme veľmi dobrého riaditeľa. Pred maturitami si dvoch z nás zavolal do zborovne a povedal, aby sme tú prihlášku stiahli, že by sme mali eventuálne ohrozenú maturitu. Tak som ju stiahla.“
Bál sa, že by ich kvôli zlým kádrovým posudkom, nepripustili k maturitám, ako to urobili jednému jeho žiakovi. Po maturite nastúpila Christine do podniku Plastimat v Jablonci.
Neustále zmeny a žiadne náboženstvo
Marian Lacko (*1962) keďže pochádza zo silne veriacej rodiny, začal ako prvák na základnej škole v roku 1968 chodiť na náboženstvo. O rok neskôr už však musel skladať iskričkový sľub, potom pioniersky a ako deviatak sľub ideám marxizmu-leninizmu. Sám na tieto nútené zmeny nespomína v dobrom.
„To otočenie celej spoločnosti, lebo súdruhovia to tak chceli, bolo strašné. V podstate dobrovoľne nasilu.“
Z pionierov sa na stredných školách automaticky stávali „zväzáci“ v Socialistickom zväze mládeže. Kto odmietol, riskoval neprijatie na vysokú školu.
Kľučkovanie v osnovách
Ivana Málková si spomína, že na základnej škole na pražských Vinohradoch, kde v tej dobe vyučovala, bol systém známkovania striktný a slabších žiakov odsudzoval na neúspech: práca bez chyby je za jedna, jedna chyba znamená dvojku a s každou ďalšou chybou sa známka o stupeň znižuje.
„Mala som v triede rómskeho chlapca, ktorý bol na troch riadkoch schopný urobiť tridsať chýb. Po pár týždňoch som dospela k záveru, že toto dieťa nedostane nikdy nič iné ako päťku. Keď som si to uvedomila, nad hromadou zošitov som se rozplakala.“
Neskôr si vytvorila vlastný systém, kedy dieťa najprv na každú chybu upozornila hviezdičkou: „Zámer bol, aby dieťa chybu opravilo, napríklad aj s mojou pomocou. A keď to dokázalo, počítala som to ako bez chyby.“
V tomto ideologickom tlaku počas normalizácie hľadala Milica Drgoňová (*1937) tiež svoje kľučky pri vykladaní učiva študentom tak, aby dodržala stranícke osnovy, a zároveň nevyučovala študentov hlúposti.
„Toto obdobie bolo pre nás učiteľov veľmi neprajné. Funkcionári KSS a mesta nás zatiahli do ich nešťastnej politiky. Museli sme presviedčať o škodlivosti náboženstva, na začiatku školského roka predvolať rodičov a presviedčať ich, aby svoje deti na vyučovanie náboženstva nedávali.“
Na školách to nebolo len o prvoplánovom presadzovaní ideológie v podobe kádrových profilov, odsudzovania náboženstva, stále sa meniacich osnov podľa politickej situácie alebo všade visiacich propagandistických plagátoch. Nedá sa zabudnúť na špecifickú atmosféru v triedach, kedy súdružka učiteľka oslovovala deti iba priezviskom, ponižovanie žiakov pred ostatnými, zachádzanie s deťmi z pozície mocenskej autority a neosobnosť.
Dnes už našťastie kádrové posudky, ani diskvalifikácia kvôli viere neexistujú, ale do škôl stále nastupujú deti s rozdielnou štartovacou čiarou a nálepkami, ktoré im neumožňujú získať rovnaké vzdelanie, ako ich spolužiaci. Môžeme sa poučiť aj z našej nedávnej minulosti, ako rozdielny prístup k mladým ľuďom ovplyvňuje ich budúcnosť a neopakovať v demokracii podobné chyby.
Autorka: Martina Lábajová
