Lidické ženy po odvedení z dediny nemali žiadne informácie. Pri ceste vlakom do koncentračného tábora im železničiar na zastávke v Jenči pri poklepávaní kolies prezradil, že „Lidice horia“. Z týchto dvoch slov si ale nedokázali urobiť správnu predstavu o situácii. Ich muži a väčšina detí v tú chvíľu už nežili. Neskôr, v koncentračnom tábore Ravensbrück, boli medzi spoluväzenkyňami Češky, ktoré vedeli, čo sa stalo, ale Lidickým to neprezradili, aby ich nezlomili a nevzali im vôľu prežiť. V listoch domov bolo mnoho skrytých otázok na rodiny, ale v odpovediach, ktoré prichádzali do tábora, zase chýbali presné informácie: „Muži sú ako vy, deti sú v Poľsku.“
Ani v najhorších snoch by im nenapadlo, že nielen všetci muži, ale aj ich nedospelí synovia, približne od veku 15 rokov, boli zastrelení (173 mužov) ešte 10. júna 1942, keď nemecké jednotky vtrhli do obce Lidice. Ich deti boli skúmané a tie, ktoré boli vhodné na prevýchovu, poslané do nemeckých rodín. Prežilo ich 17. Ďalších 82 detí bolo prevezených a usmrtených v špeciálnom vyhladzovacom automobile výfukovými plynmi.
Ženy boli síce “len” odoslané do koncentračných táborov, malo to však byť na doživotie. Žiadna z nich sa už totižto nemala podľa plánu vrátiť naspäť.
Aj keď mali byť Lidice zrovnané so zemou, na tragickú udalosť nikto nezabudol. O hrôzach, ktoré prežili lidickí obyvatelia, sa dozvedel celý svet. Deti, ktoré boli prevychované v Nemecku, boli nájdené a vrátené matkám, ak prežili hrôzy koncentračného tábora. Aj keď boli pôvodné Lidice doslova vymazané z mapy a na ich mieste ostala len holá pláň, o päť rokov sa už prvé rodiny sťahovali do novovybudovanej obce, ktorá stojí neďaleko pôvodných Lidíc. V archíve Memory of Nations sú uchované mnohé príbehy lidických detí a žien. Prostredníctvom ich svedectiev vám priblížime túto udalosť, ktorá bola jedným z vrcholov nacistického teroru.
Oddeľovanie matiek od detí
Na tragédiu v Lidiciach si spomína pani Milada Cábová (*1924 †︎2015). Najviac ňou otriaslo oddeľovanie žien od detí, ktoré sa uskutočnilo v gymnázium v Kladne, kde boli ženy s deťmi odvezené Nemcami. Matky si mohli nechať deti len do jedného roku, druhý deň ich však čakal rovnaký osud ako ostatné matky.
„Keď im brali deti v kladenskom gymnáziu v tej telocvični, tak sme plakali všetky, pretože sme tie deti poznali, a hlavne tie znášho konca. To sme vedeli aj mená, ako sa deti volali. Keď sa jej to dieťa držalo a volalo: ,Mamička, nedávaj ma, ja od teba nechcem…‘ Do toho oni strelili do stropu pre výstrahu, psi tam štekali… To tými matkami muselo strašne otriasť. Ono je strašné, keď to dieťa umrie, samozrejme, ale tu keď tie matky nevedeli, keď im vzali tie deti do toho roka veku a s tým, že tam tie matky nechajú, a nechali ich do druhého dňa a potom im ich tiež vzali. Tak len to pomyslenie… Kde je to dieťa, napríklad je hladné, veď nemá plienku, veď nemá toto… To muselo byť niečo strašné…“
Čo sa to tu robí?
Prečo musela obec Lidice zaplatiť takú krutú daň? Bolo to kvôli falošnej informácii, že tam mali bývať príbuzní atentátnikov, ktorí zavraždili ríšskeho protektora Reinharda Heydricha. Na území Protektorátu Čechy a Morava po jeho smrti nasledovali kruté represálie.
Pani Miloslava Kalibová (*1922 †︎ 2019) si pamätá, že v Lidiciach prebehla prehliadka gestapa už 4. júna. Obišli všetky domy, vykonávali domové prehliadky, vypytovali sa na pobyt nehlásených osôb. Ten deň nikto nesmel odísť do zamestnania, gestapo vystavilo úradnú ospravedlnenku. Od tej doby Miloslava pociťovala stiesnenú atmosféru v obci, hlavne v súvislosti s heydrichiádou (ako sa nazývalo obdobie nemeckej odvety po Heydrichovej smrti). Deviateho júna sa ako obvykle na bicykli vrátila zo zamestnania a večer išla spať, nacisti všetkých v dome zobudili až okolo tretej hodiny rannej druhého dňa. Pani Miloslava rozpráva:
„Ja so sestrou sme normálne spali a teraz otecko nejako počul stále kroky, ako z tej stráne stále ľudia chodili. A tam tiež býval Ferda Pospíšil, a to bol invalid z prvej svetovej vojny a mal protézu. To bola drevená palica a ako išiel, tak to klopalo. A otecko, ja som ešte spala, to viem len z rozprávania rodičov, otecko hovorí mamičke: ,Prosím ťa, čo sa to deje? Tu teraz vedú Ferdu, ako to klopalo, čo sa to tu robí?‘ No a nejak po tretej hodine prišli tiež k nám…“
Nemecký vojak
Pani Miloslava Jirasová (*1913 †︎2014) tiež spomína na príchod Nemcov. V noci ich zobudili rany na dvere, keď zišli dole, už v miestnosti stáli cudzí muži. Jeden z nich hovoril dobre česky. Dvor bol plný ľudí, áut, dobytka, vojakov. Manžela viedli do mlyna, ten bol ale zamknutý. Potom Miloslavu odviedli späť do izby, aby si zabalila veci. Nevedela, že manžela už nikdy viac neuvidí.
„Zostala som stáť a nič som nehovorila, ten vojak tiež nič nehovoril, len ma vzal do spálne, otvoril skriňu, ja som mala iba nočné prádlo, tak vybral šaty a kabát, aby som sa obliekla. Ja som len kývala hlavou a on vybral kabát a tie šaty, také modré, vlnené, s bielym golierom, to si pamätám, a chcel, aby som sa obliekla. To by som sa musela zobliekať, tak som zakrútila hlavou, tak on mi pridržal kabát a ja som si vzala kabát cez to pyžamo. A tie šaty mi dal takto cez ruku a tú druhú ruku mi vzal a viedol ma na to schodisko…“
Ahoj, asi nás zabijú, ale nedá sa nič robiť
Ani deti, ktoré sa napokon dostali na prevýchovu to nemali ľahké. O tom, ako ich odviedli z domovov, odtrhli od rodičov a udalostiach, ktoré sa odohrali potom, rozpráva pani Emília Chválová (*1934 †︎2012).
„Asi okolo štvrtej, pol piatej nabehli autá kryté plachtou a nariadili ženám a deťom, aby nastúpili do tých áut. A išli sme cez Buštěhrad. Lenže Buštěhrad už vedel, čo sa v Lidiciach deje. Môj strýko a bratranec, on bol už starší, sa priblížili k Lidiciam a videli, ako nás obliehali dookola Nemci a že nás odvážajú.“
V telocvični museli všetky deti ísť na prehliadku do vedľajšej miestnosti a po nej dostali na krk ceduľku. Nútený pobyt v reálke trval tri dni. Potom sa nacisti rozhodli oddeliť deti staršie ako jeden rok od matiek. Odohrala sa scéna plná emócií, plaču a hrôzy. Odviezli deti na kladenskú stanicu a potom vlakom do Lodže. Vo vlaku s nimi išli zdravotné sestry.
„To sme prišli do Poľska, to bolo v tom Litzmannstadtu, v Lodži, na prvom poschodí sme boli, veľká miestnosť, hala, tam sme spali na betóne, pretože to bola továreň, kde sa niečo vyrábalo. A to nebolo len pre nás, pre Lidické… to bol zberný tábor Poliakov, detí, ale my sme boli na prvom poschodí uzamknutí.“
Staršie deti sa starali o menšie. Pri jedle staršie dievčatá kŕmili najprv malé deti, býval chlieb s marmeládou a káva, máčali im to na kašu. Miesto plienok sa používali košieľky a podobne.
Zásadný výber, kedy sa rozhodlo o živote a smrti lidických detí, prebehol asi za mesiac. Emília Chválová si pamätá, že ich vyvolávali menom. Domnieva sa, že ich vyvolávali podľa údajov z Kladna. Vybrali najprv osem detí, potom pribrali ešte Václava Hanfa. Eva Kubíková, ktorú vybrali neskôr medzi nimi nebola.
„My sme počuli, že ich (deti) zabíjajú. Tak, keď nás deväť vybrali, tak sme hovorili: ,Dievčatá a chlapci, ahoj, asi nás zabijú, ale nedá sa nič robiť.‘ My sme nepočítali, že deväť vyberú a zvyšok zabijú.“ Strach vraj nepociťovali.
Neuniesla pravdu o Lidiciach, skočila do elektrického plotu
Miloslava Jirasová priblížila akú hrôzu a beznádej lidické ženy prežívali, keď sa nakoniec dozvedeli, čo sa v ich obci udialo.
Po príjazde sa ženy z Lidíc pýtali miestnych Češiek, či už sú tam ich deti. Negatívna odpoveď ich veľmi znepokojila. Neskôr sa Marie Šroubková dopočula od jednej väzenkyne, že lidickí muži aj deti nežijú, a utrpela hlboký duševný otras. Ostatné ženy tomu neverili. Marie Šroubková sa pokúsila o samovraždu na nabitých elektrických drôtoch, ale tomu lidické ženy zabránili. Neskôr sa snažila uškrtiť. Skončila v lágrovej nemocnici, odkiaľ sa už nevrátila.
„Prvá obeť koncentráku bola paní Nováková. Potom umrela pani Šroubková, tá bola o rok mladšia než ja. To boli nerozumní ľudia, tam bola Češka a ona jej všetko povedala, čo sa v Lidiciach stalo. A ona prišla na blok a hovorí: ,Ták…‘ A šla do tých drôtov nabitých elektrinou. A ženské ju zastavili a prišli pre mňa, že ju lepšie poznám. Tak som s ňou spala. A ona mi stále hovorila: ,Pán Jiras je tiež zastrelený (myslený jej manžel Podhora), všetci mužský sú zastrelení a deti sú tiež zastrelené, alebo nie sú… A stále toto hovorila. A ja som jej to vyhovárala… Pani Štubová ju nechcela dať do nemocnice, pretože vedela, že tam dlho nebude, tam v koncentráku v nemocničnom bloku, ale musela. Ona si dala dole ponožku a škrtila sa tou ponožkou…!“
Ťažký návrat
Milada Cábová opisuje obdobie, keď sa lidické ženy vrátili z koncentračného tábora. Prvé informácie sa podľa nej ženy dozvedeli na hraniciach. Zatiaľ, čo všetci oslavovali mier, lidické ženy sa dozvedeli zdrvujúce správy o svojich najbližších. O smrti mužov sa vedelo. Ženy hľadali hlavne deti, ale o ich osude zatiaľ nebolo známe nič. Po príjazde do Kladna si príbuzní ženy rozobrali a odviezli si ich do okolitých dedín. Pani Milada odišla s mamičkou do Stehelčevsi k sestre, za dva dni sa aj napriek protestom príbuzných vydala na bicykli do Lidíc.
Väčšina žien sa do Lidíc prišla prvýkrát pozrieť až pri tryzne za Lidice 10. 6. 1945. Všetky v čiernej, zádumčivé, zdrvené. Pod tribúnou na lúke bolo vtedy 160-tisíc ľudí. Žiadna nechcela prehovoriť, len pani Hroníková:
„Pomôžte nám nájsť naše deti, bez nich by život nebol životom.“
Bohužiaľ, väčšina lidických matiek svoje deti už nikdy nevidela. Neskôr sa zistilo, že 82 lidických detí bolo zavraždených v pojazdných plynových komorách. Sedemnásť detí však prežilo a vrátilo sa do republiky. Niektoré deti sa vrátili k matkám, niektoré sa vrátili ako siroty a rozobrali si ich príbuzní.
Pani Milada sama hovorí, že tu pravú hrôzu spoznala až dlho po vojne. Až keď držala vlastné deti v náručí, vtedy jej došlo, aká to bola hrôza, ktorú v Kladne prežili lidické matky pri odoberaní detí.
Autorka: Martina Lábajová
