„Je to najdôležitejší dátum našich novodobých dejín, ktoré si podľa mňa nikto neuvedomuje.“
21. júna 1991 opustili Československo poslední sovietskí vojaci so svojou technikou. Túto najväčšiu logistickú akciu v československej histórii mal na starosti bývalý disident, frontman skupiny Pražský výběr a v tom čase poslanec federálneho zhromaždenia Michael Kocáb (*1954). Prečo práve on a nie niekto z vojska? Dočítate sa v jeho spomienkach na toto obdobie, ktoré dokumentaristi zachytili pre náš archív Memory of Nations.
Pobyt sovietskych vojsk v Československu bol legalizovaný zmluvou zo 16. októbra 1968. Najznámejšie sovietske vojenské posádky na území Slovenska boli na Sliači, vo Zvolene a na výcvikovom priestore Lešť. Z územia Československa odišlo postupne v 925 transportoch 73 500 sovietskych dôstojníkov a vojakov, takmer 40 000 rodinných príslušníkov, 1 220 tankov, 2 500 bojových vozidiel pechoty, viac ako 100 lietadiel, takmer dve stovky vrtuľníkov a 95 000 ton munície.
„Hovoril som si: Chlapče, budeš slávny. Každý sa toho totiž bál, ja som sa nebál, pretože som bol rocker.“
Michael pôsobil od roku 1976 ako zakladajúci člen v hudobnej skupine Pražský výber, ktorej v rokoch 1982-1987 zakázali činnosť. Mal vyštudovanú hru na organe (inšpiráciou pre voľbu nástroja mu bol Marián Varga), ale od vážnej hudby sa odklonil k rocku. Hlavne kvôli tomu, že ak chcel hrať na koncertoch, nemusel byť v strane, druhým dôvodom bol kontakt s publikom a tretím, že mohol cez hudbu prejaviť nespokojnosť s establishmentom. Už pred revolúciou bol politicky aktívny a pôsobil v disente.
Od 17. novembra 1989 prispel k svetovo výnimočnej situácii, kedy v krajine vládli mnohí umelci, ktorí boli rovnako, ako on, aktívni v disente. Bol zakladajúcim členom Občianskeho fóra a na konci roka 1989 zvolený poslancom Federálneho zhromaždenia. V mesiacoch po revolúcii bolo pre budovanie slobodnej demokratickej spoločnosti potrebné zabezpečiť, aby sovietske okupačné jednotky opustili krajinu, inak mohli byť akékoľvek demokratické snahy ohrozené.
Už na začiatku sa témy v národnom zhromaždení ujal práve Kocáb. Základom jeho aktivít bolo zneplatnenie zákona z roku 1969 o pobyte sovietskych vojsk. Gorbačovov list Václavovi Havlovi z februára 1990 odsun posvätil a v marci ho svojim definitívnym uznesením zahájilo Federálne zhromaždenie.
Všetky zákonné podklady pre pobyt sovietskej armády na území Československa boli s konečnou platnosťou zrušené. „Toto považujem za svoj najväčší politický úspech vo Federálnom zhromaždení,“ uvádza Michael Kocáb s neskrývanou hrdosťou, a to aj napriek tomu, že sa pôvodne snažil agendu odsunu odovzdať do „povolanejších rúk“, aby si „historici nelámali ruky nad tým, prečo toto robil Kocáb-muzikant“. Ale kdekoľvek zaklopal na dvere a predložil možnosti interpelácií, bol odmietnutý. „Hovoril som si: Chlapče, budeš slávny. Každý sa toho totiž bál, ja som sa nebál, pretože som bol rocker,“ usmieva sa nad tým, ako sa stal „predkladateľom radikálnych zmien“.
Všetko bolo pripravené k realizácii, stačilo len ustanoviť a člensky naplniť komisiu, ktorá mala na odsun dohliadať. Predsedom komise bol poslanec Josef Macek, Michael Kocáb sa stal podpredsedom.
„Vtedy mi ponúkli požičanie vysokej vojenskej hodnosti, ale odmietol som s tým, že som muzikant, a žiadny generál,“
dodáva pamätník spolu s úsmevným faktom, že dnes by sa mu vlastne páčilo byť plukovníkom.
Naši vojaci boli zelení ako ich uniformy, Sovieti červení ako ich vlajka
Prvá cesta komisie viedla na vojenskú základňu v Miloviciach. „Bola to silná káva,“ popisuje svoje ohromenie vojenskou technikou a množstvom prítomných vojakov. Vtedy sa prvýkrát stretol so sovietskym generálom Eduardom Arkaďjevičom Vorobjovom (*1938). „Obdivoval našu zamatovú revolúciu, pretože nebola preliata ani kvapka krvi,“ spomína na to, ako kontrolovali grafikon odsunu a zaisťovali, aby nedošlo ani k drobnému oneskoreniu oproti plánu. „Dokiaľ ja budem veliteľom vojsk, tak sa harmonogram neoneskorí ani o sekundu,“ povedal Vorobjov, keď na sovietskom veľvyslanectve agresívne hrozili odkladom odsunu. „Naši vojaci boli vtedy zelení ako ich uniformy, Sovieti boli červení ako ich vlajka…“ spomína, ako úspech celej akcie visel na vlásku, ale generál ju svojim neoblomným vstupom do debaty zachránil.
Prečo obyčajný bunker, v ktorom „údajne nič nie je“, stráži sovietsky vojak?
Súčasťou agendy odsunu boli tiež námatkové kontroly muničných skladov, v niektorých prípadoch aj objavovanie tých tajných. Michael Kocáb spomína, ako bol informovaný, že kdesi na Morave je „odchádzajúci les“, ktorý má skrývať práve utajený sklad. Po príjazde na miesto sa zdalo všetko v poriadku, ale niečo mu predsa len nehralo – prečo obyčajný bunker, v ktorom „údajne nič nie je“, stráži sovietsky vojak?
„Vybral som svoj vtedajší prvý notebook, vyzeral ako zariadenie, ktorým môžete odpáliť bombu. Ja som tam mal iba niečo napísané vo worde, ale on mal pocit, že tým niečo ovládam,“ smeje sa pri opise, ako s pomocou triku nakoniec presvedčil vojaka, aby mu ukázal skrytý vstup do najväčšieho sovietskeho muničného skladu.
O otázke jadrových hlavíc Sovieti mlčali. Rovnako ako v prípade muničného skladu, aj tu zafungovali informácie od novinára Vladislava Kvasničku, ktorý presvedčil Michaela Kocába o tom, že v Bělé pod Bezdězem sa skrývajú sovietske nukleárne zbrane. Sovieti do poslednej chvíle tvrdili, že tam nič nie je. Pri bunkri museli vylomiť obyčajný visiaci zámok FAB, popisuje pamätník situáciu, kedy zrazu všetci „omylom a náhodou“ zabudli náradie a svietidlá. Keď však nechal vypáčiť zámok a otvorili sa dvere, videli len čierno čiernu tmu. „Boli schopní aj tú tmu vydávať za dôkaz, že tam nič nie je,“ smeje sa absurdite priebehu prehliadky. Do skladu sa vtedy vydal sám, hneď pri vchode totiž našiel vypínač. A skutočne objavil sklad jadrových hlavíc.
Nakoniec vyhoveli a nabalili odchádzajúcim vojakom pomaranče, banány, perá a bloky
Michael Kocáb si spomína aj na ďalšie príhody spojené s odchodom armády.
„Niektorí vydávali odchod za veľkorysé gesto sovietskej armády. To znamená priateľsky, veľkoryso dokazujeme, že vás máme radi, všetko dobre dopadlo.“
Spomína ako si ich chceli niektorí Sovieti nakloniť. Zobrali ich ukázať im zábavu na ruský spôsob. Odviezli ich vojenskými vrtuľníkmi na čistinu, kde boli na stolíkoch rozložené fľaše vodky a pištole. Mali si zastrieľať do terčov a potom túto zábavu zapiť. Michaelovi Kocábovi sa samozrejme takéto jednanie nepáčilo. Považoval to za čistú kolaboráciu.
Spomína si aj na ďalšiu absurdnú požiadavku zo strany Rusov, keď ich požiadali, aby im pred odchodom z Československa odovzdali darčekové balíčky. Niektorí členovia komisie boli tejto požiadavke naklonení, ale Kocáb ich zastavil s tým, že:
„To by sme nemali, to je okupačná armáda, to sú okupanti. A to že s nimi jednáme ako keby už priateľsky, ako keby sme za nimi urobili hrubú čiaru a už sme schopní sa pozrieť do budúcnosti, to ale neznamená, že tá minulosť neprebehla.“
Nakoniec im vyhoveli a nabalili pomaranče, banány, perá a bloky.
Na koncerte hral aj Frank Zappa a v helikoptére bol nafukovací panák
Kocáb začal rozmýšľať nad tým, čo zorganizovať pri príležitosti odchodu okupačných vojsk. Zistil, že Čechoslováci sa nechystajú oslavovať svoju novonadobudnutú slobodu. Slováci možno trochu viac, ale Česi si podľa neho svoju slobodu nevážili. Keďže sa celonárodné oslavy nekonali, usporiadal aspoň koncert svojej kapely Pražský výber. Na symbolickom koncerte s názvom Adieu C.A. si zahral s Pražským výberom aj americký hudobník Frank Zappa. Chcel, aby na ňom vystúpil generál Eduard Vorobjov, posledný veliteľ, ktorý zostal na našom území. Mal symbolicky nasadnúť do helikoptéry a odísť. Ten to ale odmietol s tým, že ich vzťahy boli uspokojivé, ale že mu nebude robiť šaša na koncerte. Namiesto generála odletel vo vrtuľníku nafukovací panák.
Dobrý diplomat
Aj napriek tomu si spomína, ako diplomaticky zvládol Michael Kocáb úlohu predsedu parlamentnej komisie, ktorá dohliadala na odchod sovietskych vojsk. „Michael Kocáb bol dobrý diplomat. Ak členovia komisie prejavovali určitý dôraz, povedal by som dokonca agresivitu, nevyrovnanosť, emocionálnosť, tak Michael Kocáb bol vždy vyrovnaný a vždy, keď vznikala taká situácia, tak mi hovoril: ,Pán generál, oni majú svoju pravdu, vy máte svoju pravdu, skúsme to urobiť tak, aby sme znížili napätie.‘ Takým spôsobom pôsobil dokonca aj na mňa.“ Neskôr pozval generála Vorobjova na svoj koncert. „Dal mi suvenír, tričko – Michael Kocáb za 100 rokov.“
Pán Vorobjov je rád, že odchod vojsk prebehol organizovane. Dňa 27. júna odišiel z Československa ako posledný veliteľ, posledný okupant. Kocáb považuje tieto udalosti, ktoré viedli k rozpadu Sovietskeho zväzu, za jeden z najdôležitejších míľnikov novodobých dejín.
Keď odišiel posledný sovietsky vojak, opustil aj Michael Kocáb svoj poslanecký post vo Federálnom zhromaždení – jeho úloha skončila. Aj naďalej však pôsobil ako externý poradca prezidenta Václava Havla, a to až do konca jeho mandátu v roku 2003. Potom sa opäť vrátil na hudobnú scénu.
Aj do politiky sa však vrátil – v roku 2008 kandidoval za Stranu zelených do Senátu. O rok neskôr bol menovaný ministrom pre oblasť ľudských práv a národnostných menšín, už v roku 2010 však podal demisiu.
„Hudba sa pre mňa stala a dodnes zostáva absolútnou alfou a omegou môjho života.“
Aj keď bol jeho prínos do politiky neplánovaný, pre budovanie demokratického Československa sa stal zásadný.
Autorka: Martina Lábajová
