„Jednu noc som bola u nich, ešte mi kúpili zubnú pastu, ja som mala 50 dolárov, nič viac.”
V týchto dňoch cestujú desaťtisíce Slovákov na jadranské pobrežie. Bolo tomu tak aj v čase komunizmu, kedy do vtedajšej Juhoslávie smerovalo mnoho dovolenkárov, keďže bola jednou z mála krajín, kam mohli obyvatelia československa vycestovať za morom. Do Juhoslávie chodili na zájazdy ale aj tí, ktorí sa už naspäť domov nechceli vrátiť. Skúšali, často úspešne, emigrovať zo sovietskeho sveta do kapitalistického.
Príbeh pamätníčky Magdaleny Stefanovej (*1945), ktorý sme zaznamenali v archíve Memory of Nations nám priblíži statočné prekročenie hraníc za vidinou slobodného života. Magdaléna sa síce nevybrala k hraniciam s ostnatým drôtom, ale jej cesta cez more bola rovnako nebezpečná, keďže sa vydala na milosť neznámym ľuďom.
Na Jadran nielen na dovolenku
Úspešnosť prechodu hraníc z Juhoslávie do Talianska alebo Rakúska bola veľmi veľká. Kontroly na hraniciach boli hlavne v lete zriedkavé. Zložitejšie bolo vôbec vycestovať z Československa na dovolenku do povolených krajín. Potrebovali ste mať vybavený devízový prísľub, teda písomné povolenie banky na výmenu československých korún za devízové prostriedky. Druhou potrebnou položkou bol cestovný pas s výjazdnou doložkou, ktorý sa dal získať len po prísnom posúdení komunistickými orgánmi.
Tlmočíte Talianom? Odteraz budete tlmočiť iba Rusom
Magdalena zahorela láskou k talianskemu jazyku až tak, že začala navštevovať kurzy taliančiny. Bolo to v období pred Pražskou jarou, kedy do Bratislavy začalo prichádzať väčšie množstvo cudzincov, aj z Talianska. Stala sa oficiálnou tlmočníčkou štátnej cestovnej kancelárie Čedok.
Po promócii začala pracovať v projektovej kancelárii bratislavského Slovnaftu. V normalizačných pomeroch nebolo pre režim únosné, aby sa stýkala s Talianmi, a šéf kancelárie jej oznámil, že odteraz bude tlmočiť iba Rusom. Cítila, ako sa kruh okolo nej začína zmenšovať. Zakázali jej cestovať do Talianska. V práci ju začali bojkotovať. Magdalena se obávala, že jej vezmú diplom alebo že ju budú nútiť vstúpiť do komunistickej strany. Rozhodla sa preto pre emigráciu… Do Talianska.
Riskantný plán sa zrodil pri káve
Vybrala si podnikový zájazd do Juhoslávie, diplom a pas si vzala so sebou. Počítala s tým, že v Rijeke prekročí hranice. Keď ale prišla pešo na hranicu, zistila, že hranica už bola uzavretá. Čo teraz? Rozhodla sa sadnúť si na kávu a všetko si dôkladne premyslieť. Oslovili ju dvaja muži, Taliani. Zverila sa im, že nikdy nebola v Taliansku, ale keby mohla, odišla by okamžite, len s tým, čo má so sebou. Ponúkli jej, že môže ísť s nimi, loď majú pripravenú, papiere vybavené, ale ona sa musí schovať dovnútra lode. Magdalena usúdila, že aj keď sa dostala do riskantnej situácie, neostáva jej nič iné, len tým mužom dôverovať. Kým vyplávali, čakali nekonečne dlho na manželku jedného z mužov – pamätníčka zažila hodiny strachu a neistoty. Po nejakej dobe sa mohla ukázať na palube a prvýkrát v živote uvidela more. Mala pri sebe päťdesiat amerických dolárov. Jej zachráncovia ju nechali jednu noc u seba prespať, kúpili jej lístok do Terstu a rozlúčili sa. Pamätníčka začala svoj nový život v neďalekom Padriciane, tábore pre utečencov.
Tri a pol mesiaca v tábore
Za jeho takmer tridsaťročnú históriu (1948–1976) prešlo táborom 350 tisíc ľudí, predovšetkým z Istrie a Dalmácie. Po roku 1968 sa stal útočiskom utečencov zo socialistického Československa. Dnes sa v tábore nachádza múzeum. Magdalena strávila v Padriciane tri a pol mesiaca. Pracovala ako sekretárka, dostávala svoju prvnú taliansku výplatu, a keď jej dorazili doklady zo Slovenska, bola voľná. Celý jej príbeh si môžete prečítať na stránke memoryofnations.eu. Pamätníčka nám rozprávala aj o jej talianskom živote. O práci v reklamnej agentúre, či to, ako sa stala lektorkou jógy.
Autorka: Martina Lábajová
