„Bolo to obdobie strachu – či sa vráti niekto z rodiny. Nemci sú dôslední, bombardovalo sa v rovnaké hodiny a tak, aby dom určite spadol.“ Takto si spomína na bombardovanie Varšavy počas druhej svetovej vojny Eugenia Dvořáčková (*1929) v jednom z príbehov v archíve Memory of Nations.
Varšavské povstanie bolo ozbrojené povstanie proti nacistom, ktorého hlavným cieľom bolo oslobodiť Varšavu ešte pred príchodom Červenej armády, aby znemožnili ustanovenie komunistickej vlády. Bolo zorganizované poľskou povstaleckou organizáciou Armia Krajowa (Zemská armáda), ktorá podliehala poľskej exilovej vláde v Londýne. Malo vypuknúť 1. augusta 1944 presne o piatej hodine poobede. Bohužiaľ bolo prezradené, a tak bol efekt prekvapenia stratený. Povstalci nakoniec zostali odkázaní prakticky len na vlastné zbrane, ktorých mali veľmi málo. Proti Nemcom bolo pripravených bojovať až 50-tisíc povstalcov.
Povstanie sa pritom šírilo už predtým v celom Poľsku. Červená armáda zastavila svoj postup a nemala v pláne povstalcom pomôcť. Varšave však nepomohli ani spojenci a navyše Sovieti tvrdili, že o nijakom povstaní nevedeli. Povstanie kvôli tomu skončilo po 63 dňoch úplným zdevastovaním poľského hlavného mesta, pred vojnou nazývaného Parížom východu. Najväčšia odbojová akcia druhej svetovej vojny si vyžiadala vyše 200-tisíc obetí.
Necelý mesiac po povstaní vo Varšave vypuklo Slovenské národné povstanie. Spolu s ním a bojom povstalcov v Juhoslávii patrí k najväčším protifašistickým povstaniam v Európe. Slováci sa tak isto ako Poliaci rozhodli, že nebudú na oslobodenie Červenou armádou nečinne čakať, ale pripoja sa k boju za slobodu. Na rozdiel od poľských povstalcov však mali materiálnu ale aj ľudskú podporu od Sovietov.
Chcela byť doktorkou, ale keď videla hory mŕtvych, rozmyslela si to
Varšavské povstanie od začiatku nemalo mnoho šancí na úspech. Aj napriek tomu poľskí muži, ženy a deti bojovali s nesmiernym nasadením. Bombardovanie ničilo celé bloky a ulice mesta.
„Zasypalo nás to v pivnici, keď náš dom zasiahla bomba. Ale zhodou okolností sa nikomu nič nestalo a skoro nás zase vykopali,“ popisuje hroznú udalosť pamätníčka.
„Potom, keď bolo Varšavské povstanie a ja som videla tie množstvá, keď nás viezli do koncentrákov… Išlo sa cez koniec Varšavy, tam bola stanica a tam do tých vlakov. Povstanie bolo vlastne už na konci, tak odvážali do koncentrákov a do Nemecka. A ja som tam videla toľko mŕtvych, toľko zavraždených ľudí, ktorých pálili. To sú jedny z najhorších spomienok. Tak vtedy som povedala, že lekárom nikdy.“
Nemecké jednotky od počiatku masovo vraždili vojnových zajatcov aj nezúčastnených civilistov. Ušetrené nezostali ani ošetrovateľky či bábätká.
Eugenia skončila aj s rodinou v koncentračnom tábore, kde pokračovali osudy väčšiny obyvateľov Varšavy, ktorí neprišli o život medzi troskami mesta.
Tadiaľto prešla celá Varšava
V roku 1944 bola Bibiana Szulc Ach (*1932) školáčkou na letnom pobyte vo Warke neďaleko Varšavy. K oblasti sa blížila sovietska armáda, ktorá po odrazení nemeckého útoku postupovala do Poľska smerom na Berlín. Deti boli prirodzene stiahnuté domov do Varšavy.
Povstania sa zúčastnili aj tri staršie Bibianine sestry, ktoré už pred jeho vypuknutím vstúpili do Zemskej armády.
Už v prvých dňoch povstania začali Nemci uskutočňovať plán úplnej likvidácie Varšavy. Obyvateľstvo malo byť čiastočne vyvraždené a čiastočne využité na záchranu rozpadajúcej sa Ríše. Prestupnou stanicou pre ďalšie presuny väzňov bol Pruszków.
Bibianina matka s tromi najmladšími dcérami prišla na rad 11. augusta. Ľudí z blízkeho okolia Nemci nahnali dohromady a odvádzali ich vraj „do bezpečia z oblasti bojov“.
„Bol to nejaký sedliacky pozemok so stodolou, oplotený a ostro strážený. Ale pretože už neostávalo miesto, tak prišli asi o štvrtej hodine a odvádzali nás pešo na vlak. To už tam boli esesáci so psami. Došli sme do nejakej stanice na okraji Varšavy, asi to bol Ursus. Tam nás naložili do vlaku a zaviezli do Pruszkówa. Pruszków, to bola prestupná stanica pre celú Varšavu do ďalších táborov. Dodnes tam je nápis: ‚Tadiaľto prešla celá Varšava.‘ To bolo 11. augusta. Zhromaždilo sa tam už mnoho ľudí odvedených z Varšavy.“
Z Pruszkówa išli preplneným dobytčím vagónom za strašných podmienok – do Osvienčimu. Odtiaľ putovali do pracovného tábora v Berlíne, kde ich oslobodila sovietska armáda.
Bál som sa, že mi zhoria vlasy
Začiatok vojny, kedy Nemecko 1. septembra 1939 napadlo západnú časť Poľska, zastihol Krzysztofa Jaxa-Rożen (*1936) v jeho troch rokoch a jeho detstvo týmto dňom prakticky skončilo. Neistota a strach o život boli na dennom poriadku.
„Nálety boli bomba sem, bomba tam. Keď človek vidí, ako hynie celé mesto a statky, mení to jeho pohľad na život. My sme mali napríklad krásne obrazy, klavír, mali sme dom, v ktorom sme si žili dobre. Keď sa po náletoch situácia ukľudnila, išli sme sa tam pozrieť a nebolo tam nič. Všetko ľahlo popolom,“ hovorí pamätník, ktorému v pamäti najsilnejšie utkveli spomienky na to dramatické obdobie, keď v auguste roku 1944 Zemská armáda a väčšina obyvateľov zahájila Varšavské povstanie.
„Keď vypuklo Povstanie, zostali sme v byte spolu s mojimi súrodencami a babičkou. Mamička bola v tú dobu v centre mesta a nemohla sa s nami spojiť. Otec bol vo vojne. Domy v ulici horeli a my sme s babičkou utekali preč. Spomínam si, že som utekal stredom ulice, bál som sa, že mi zhoria vlasy. Bol tam veľký oheň.“
Hanbili sme sa pred sirotami, že máme mamičku a oni nie
Po kapitulácii Varšavského povstania Nemci pálili všetky zvyšné domy, hoci už nemali s kým bojovať. Osemročného Krzysztofa spolu s babičkou a súrodencami odviezli do tranzitného tábora Pruszków neďaleko Varšavy, kde selekcie rozhodovali o ďalšom osude zajatých obyvateľov. Tí odtiaľ pokračovali do koncentračných táborov, na nútené práce alebo do okolitých dedín.
„Pretože my sme boli malí, zišli sme sa spolu s babičkou v tej tretej skupine, ktorá potom našla útočisko v dedine Sokolniky pri Czenstochove. Tam nás potom ako zázrakom vďaka Červenému krížu našla mamička. Boli sme tí, ktorí sme mali mamu. Za to sme sa pred ostatnými sirotami hanbili, pretože na nás pozerali s ľútosťou, že oni mamičku stratili.“
Nemci povstanie brutálne potlačili, avšak až po viac ako dvojmesačnom húževnatom odpore obrancov. Zomrelo okolo 200-tisíc ľudí, vrátane žien a detí. A to buď priamo v uliciach Varšavy, alebo následne vo vyhladzovacích táboroch. Varšavu muselo nútene opustiť asi 700-tisíc preživších a mesto bolo na zvláštny príkaz ríšskeho vodcu jednotiek SS Heinricha Himmlera zrovnané so zemou.
Poľské obyvateľstvo sa nikdy s okupáciou nezmierilo a bojovalo proti nacistom nielen v zahraničí, ale aj doma. Aj napriek svojej odvahe však za svoj odpor zaplatili najvyššiu cenu. Ich statočnosť až nápadne pripomína odvahu dnešných ukrajinských obyvateľov, ktorí taktiež nemajú priamu pomoc proti ruským útočníkom, ktorí likvidujú ich domovy a zabíjajú civilistov.
Autorka: Martina Lábajová
