Spoločenský život a kultúru hlavného mesta desaťročia formovali aj ikonické kaviarne. Niektoré s dejinnými zmenami zanikli, iné len menili mená.
Úvaha o minulosti a perspektívach bratislavských kaviarní dáva na výber dva možné prístupy: zamyslenie alebo nostalgiu. Pokúsim sa využiť obe možnosti.
Kaviarne ma už dlhšie zaujímajú osobne a venujem sa im ako etnológ aj odborne, nebola to však láska na prvý pohľad. Môj vzťah k tomuto fenoménu sa postupne menil. Tento proces formovala kombinácia výskumov, spomienok a skúseností, ale aj literatúra každého druhu (beletria, odborné práce, memoáre).
Prvé dojmy z návštev týchto priestorov neboli najlepšie. V útlom detstve som sa musel každú nedeľu povinne nudiť s rodičmi, ktorí sa schádzali (a výborne bavili) so svojimi priateľmi v kaviarni Carlton. Neskôr som uprednostňoval skôr vinárne, prelom nastal v období normalizácie. Začiatkom osemdesiatych rokov som ako etnológ začal skúmať spoločenský život medzivojnovej Bratislavy.
Kaviarne (a spolu s nimi aj viechy) znamenali pre mňa vstupenku do prekrásneho nového (vlastne starého) sveta. Vytvárali kontrast s normalizačnou šeďou a vyvolávali intenzívnu túžbu po jeho znovuoživení. V súčasnosti predstavujú pre mňa občasné návštevy kaviarní spestrenie každodenného života, ale aj nostalgické hľadanie niečoho, čo by sa podobalo ideálu medzivojnových rokov.
Kaviarne upadli s vyhnaním Čechov aj Nemcov
V Prešporku sa kaviarne objavili v prvej polovici 18. storočia. V roku 1742 už bolo v meste deväť podnikov, koncom 19. storočia ich počet vzrástol na sedemnásť. Na začiatku Veľkej vojny (1915) sme pri čísle 27 a vrchol prišiel v medzivojnovom období. Ako uvádza dobová tlač, záujemcovia o rôzne formy spoločenského života mali v tridsiatych rokov 20. storočia v Bratislave k dispozícii 306 hostincov, reštaurácií a malých ľudových kaviarní. Okrem 35 veľkých kaviarní tu boli aj chýrne viešky. Ako o nich napísal Zdeněk Přibík, kto nebol na Montmartre, nebol v Paríži a kto nenavštívil viechu, nebol v Bratislave…
Koncom tretieho desaťročia minulého storočia však nastal nový trend. V dôsledku politického vývoja sa zmenila štruktúra obyvateľstva a atmosféra Bratislavy. Začiatkom bolo vyhnanie Čechov, nasledovali deportácie Židov a po oslobodení nedobrovoľne opustila mesto nemalá časť nemeckých a maďarských obyvateľov. Tieto straty sa premietli aj do chodu kaviarní. Výsledkom bol postupný, no nezvratný úpadok tejto dôležitej súčasti mestskej kultúry. Prispel k nemu aj nástup komunistickej moci v roku 1948.
Postoj režimu najlepšie ilustruje nenávistný slogan: „Paraziti z kaviarní do polí a tovární!“ Pokiaľ viem, za celé štyri desaťročia vlády komunistov v Bratislave vznikol jediný nový a životaschopný projekt, kaviareň v hoteli Devín. Niekoľko podnikov sa usilovalo udržať tradičné hodnoty, oveľa viac ich však zaniklo.
Kaviarne na vrchole
Vrátim sa ale trochu späť, do doby kaviarenských vrcholov. Z uvedených údajov vyplýva, že v meste pôsobili kaviarne rôzneho druhu a kvality. Pokiaľ chceli patriť medzi tie „lepšie“, museli spĺňať niekoľko kritérií:
- Dobrá adresa
Medzi najdôležitejšie predpoklady kvality patrila „dobrá adresa“. Pri pohľade na mapu mesta je zrejmé, že takmer všetky verejnosťou uprednostňované podniky sa nachádzali v trojuholníku medzi nábrežím Dunaja (kaviarne Baross, Múzejka, Berlinka) a Prezidentským palácom (Astorka, Štefánka, Palace). V niektorých prípadoch sa doslova tlačili jedna na druhú. Pri Dunaji stačilo pár krokov, aby sa návštevníci z Barošky presunuli do Múzejky, Berlinky, Reduty či Carltonu. Na opačnom konci kaviarenského „zlatého trojuholníka“ zas v tesnej blízkosti sídlili Astória, Štefánka či Palace.
Pokiaľ si dobre spomínam, mimo tohto priestoru sa z lepších podnikov nachádzali iba Aucafé a Metropol. Nevýhodnú polohu v oboch prípadoch vyvažovali inými prednosťami. Aucafé predstavovalo výletnú kaviareň neďaleko prístaviska Propeleru na pravom (petržalskom) brehu Dunaja. Excentrickú polohu kaviarne Metropol charakterizuje výrok, že hostia do nej (či z nej) museli putovať „cez púšť Špitálskej ulice“. Túto nevýhodu vyvážilo moderné kino v suteréne, najmä však personál a pacienti neďalekej nemocnice.
- Kvalita priestorov
Kvalitný priestor bol ďalším dôležitým faktorom príťažlivosti jednotlivých podnikov. Väčšina obľúbených bratislavských kaviarní sídlila v nových, na svoju dobu (ale aj podľa dnešných kritérií) moderných objektoch. Ako prvá do tejto kategórie patrila Reduta (dokončená v roku 1913). Ostatné sa nachádzali v nových polyfunkčných budovách, vystavaných v dvadsiatych či tridsiatych rokoch minulého storočia: Múzejka pôsobila v priestoroch Poľnohospodárskeho múzea (dnešné SNM), Luxorka zdieľala budovu s bytmi či administratívou, Grand bol v Manderláku, čo bol dlho prvý a jediný bratislavský „mrakodrap“. Polyfunkčnosť platí aj pre Palace, Astorku, Olympiu v objekte Živnodomu či skôr spomenutú Metropolku. Existovali samozrejme aj výnimky z tohto pravidla. Vo výpočte obľúbených kaviarní majú svoje pevné miesto aj Baross, Berlinka, Carlton či Štefánka, ktoré fungovali už v časoch monarchie.
- Personál
Pamätníci medzivojnových rokov slovom a písmom vyzdvihovali ochotu a slušnosť čašníkov či vrchných, ktorí hosťom dokázali splniť aj náročné želania: „To vtedy platilo doslova: náš zákazník, náš pán. Vtedy neexistovalo, žeby hosť musel čakať, obsluha bola rýchla. Čo vtedy hosť povedal, musela byť pravda. Hosť mal vždy pravdu, aj keď ju nemal.“
- Ponuka
Dobré kaviarne lákali hostí nielen kvalitou kávy, nápojov, vlastných zákuskov, zmrzliny. V repertoári väčšiny z nich nechýbala hudba na počúvanie a večer aj k tancu. Lákadlom boli najmä populárne rómske kapely, nechýbali však ani kapely s odlišným repertoárom. V Redute a Múzejke dávali prednosť kabaretným programom, v ktorých účinkovali známi herci a speváci. V niektorých podnikoch boli záujemcom k dispozícii biliardové stoly, inde si mohli zahrať šach, prípadne rôzne kartové hry. Medzi neodmysliteľné položky ponuky patrila tlač. Čitatelia mohli už od skorého rána čítať (česko)slovenské aj zahraničné denníky, ale tiež kultúrne či módne časopisy.
V kaviarňach mali svoje miesto aj politické diskusie. V rokoch normalizácie bolo politizovanie na verejnosti tabu. Preto ma fascinovalo, že memoáre komunistických protagonistov okrem kritiky „buržoázneho režimu“ často obsahovali nostalgické spomienky na ostré politické spory, ktoré v týchto priestoroch viedli so svojimi ideologickými protivníkmi. V demokratických pomeroch medzivojnového obdobia boli kaviarne miestom, kde hostia o vtedajších pomeroch diskutovali, hádali sa či zabávali. Napriek tomu sa v nich ale politika netvorila.
- Štamgasti
K dobrej povesti a zvyšovaniu návštevnosti prispievali známi pravidelní hostia. Prichádzali kvôli nim ľudia, ktorí túžili vidieť „hrdinov svojej doby“ naživo. Z dodnes známejších osobností spomeniem literátov ako Emo Bohúň, Ladislav Novomeský, Ján Smrek, Štefan Žáry, maliarov Janka Alexyho, Štefana Bednára, Jána Mudrocha či politikov Alexandra Macha, Gustáva Husáka. Populárni boli vtedy aj mnohí ďalší, našim mladším súčasníkom však väčšina mien týchto spisovateľov, umelcov či politikov už veľa nehovorí. V rokoch medzi vojnami (aj po oslobodení) však mnohí z nich predstavovali skutočné celebrity.
Medzi návštevníkmi kaviarní početné zastúpenie mali židovskí právnici, lekári, obchodníci, umelci.
Od detstva som v rôznych súvislostiach počúval, že Žid patrí do kaviarne, ale zdôvodnenie tohto názoru som sa dozvedel až oveľa neskôr. Pomohla mi pritom slávnostná kázeň, ktorú pri príležitosti Roš Hašana (židovský Nový rok 5773, podľa občianskeho kalendára 2013) predniesol v historickej Staronovej synagóge hlavný pražský a český rabín Efraim Karol Sidon. Na malom priestore dokázal bravúrne (a v mnohých smeroch prekvapujúco) preklenúť bariéru medzi religióznym a profánnym.
Východiskom jeho úvahy bol známy bonmot, podľa ktorého v dávnejšej minulosti každý poriadny Žid mal dve synagógy – jednu, do ktorej chodil, kým do druhej by nevkročil za žiadnych okolností. V období medzi svetovými vojnami potom údajne platilo, že poriadny Žid patrí do kaviarne: „Na prvý pohľad to preto vyzerá, že Žid, ktorý dodržiaval pravidlo, že patrí do kaviarne, prekročil pomyselný židovský Rubikon a zo synagógy sa vysťahoval. Napriek tomu jeho dochádzka do kaviarne zachovávala rituál dochádzania do synagógy a mnoho z toho, čo sa naučil v synagóge, preniesol sem, na miesto profánne. Namiesto komentovania siduru (modlitebná knižka) komentoval noviny, miesto vydražovania za vyvolanie k Tóre hral karty a hlavne obohatil sterilnú kaviarenskú kultúru tvorbou anekdot trvalých hodnôt. Inými slovami si ‚lepší Židia‘ podľa svojho vkusu adaptovali kaviareň na synagógu, do ktorej chodia. Kaviareň bola miestom, výberom ktorého dával predvojnový Žid najavo, že patrí k židovskej elite.“
Pomery menili kaviarne
K sprievodným znakom politického vývoja patria zmeny pomerov, ktoré sa často prenášali do života podnikov. Už pred februárom 1948 následky opakovane pociťovala Berlinka (volala sa podľa pôvodných židovských majiteľov). V období vojnového slovenského štátu neprijateľné židovské meno nahradil Hermann Göring Haus, po oslobodení tu krátky čas sídlila predajňa luxusných automobilov. Po nástupe komunistov k moci sa sem nasťahoval Dom československo-sovietskeho priateľstva a po novembri 1989 sa opäť vrátila kaviareň, ktorá (pod rôznymi menami) funguje dodnes. Nie vždy však osudy podnikov končili šťastne. Z elegantného Grandu sa po roku 1989 stala herňa, v Redute od päťdesiatych rokov pôsobili Československé aerolínie, v Palacke je dnes Všeobecná úverová banka, v Múzejke či Luxorke kaviarne skončili bez náhrady. Vari najsmutnejší osud stretol Astorku. Vo funkcionalistickom objekte niekdajšej kaviarne, ktorú projektoval Fridrich Weinwurm, sa usídlilo najskôr riaditeľstvo Mestského domu kultúry a osvety: práve tu som preberal (našťastie nie dlho) svoje prvé výplaty v živote. Po revolúcii komunistickú osvetu plnohodnotne nahradili záchodové misy a iná kvalitná sanita. Okoloidúci mohli tieto výdobytky modernej doby obdivovať z ulice cez pôvodné veľké okná. Prišli ale ešte horšie chvíle. Nedávno som cez – kvôli špine – takmer nepriehľadné sklo nafotografoval prázdnu betónovú podlahu, na ktorej sa miesto hostí promenádoval kŕdeľ holubov.
Iným znakom dobových zmien bolo premenovanie. Osobitne často postihovalo tradičnú kaviareň na Šafárikovom námestí. Pôvodný názov Baross (Baroška) v dvadsiatych rokoch minulého storočia nový majiteľ zmenil na Bláha. V období komunistickej moci sa na priečelí desaťročia skvel názov Krym. Po roku 1989 ho nahradila Trafená hus a dnes to je ThéMa…
Napriek všetkým zmenám tieto priestory po celú dobu nepretržite slúžili ako kaviareň. Podobné šťastie má aj historický Carlton, nenápadná Olympia a napriek rôznym peripetiám v konečnom dôsledku aj Štefánka.
Súčasnosť a perspektívy
Pád socialistického režimu nepriniesol návrat k tým formám a hodnotám, na ktoré pamätníci a milovníci „tej pravej“ kaviarenskej kultúry nostalgicky spomínali. Mnohé tradičné podniky naďalej vegetovali alebo skrachovali a skončili so svojou činnosťou. Napriek tomu však nemožno hovoriť o zániku kaviarenskej kultúry. Pravidelné posedenie v kaviarenskej spoločnosti nie je dnes síce pre väčšinu Bratislavčanov hlavnou náplňou voľného času, nejednému z nich ale dobre padne, keď si popri iných radostiach a povinnostiach môže na chvíľu oddýchnuť pri zákusku či šálke dobrej kávy. Preto dostávajú prednosť kaviarne, ktoré dovoľujú spojiť príjemné s užitočným. Patria k nim moderné priestory vo veľkých nákupných centrách (Eurovea, Aupark, Central, Bory Mall atď.) alebo v známych kníhkupectvách (Artforum, Panta Rhei, Martinus), prípadne malé kaviarničky, espresá, bistrá, ktoré okrem kávy a drobného občerstvenia ponúkajú rýchly relax.
Autor textu: Peter Salner
Autor je významný slovenský etnológ, judaista, vedúci vedecký pracovník Ústavu etnológie a sociálnej antropológie SAV. Je autorom viacerých kníh vrátane publikácie Bratislavské kaviarne a viechy.
