„Nebolo rodiny, ktorú by tie hrôzy nezasiahli a my nikdy nezabudneme na všetkých tých statočných ľudí, ktorí sa obetovali pre našu budúcnosť.“
Dnes si pripomíname 78. výročie vypuknutia Slovenského národného povstania. Príbehy ľudí, ktorí sa hrdinsky zapojili do odboja proti hitlerovskému Nemecku a ľudáckemu režimu v Slovenskej republike je mnoho, ale zostáva už veľmi málo pamätníkov, ktorí nám vedia vypovedať hrôzy, ktoré v tej dobe zažívali. V archíve Memory of Nations máme zdokumentovaný príbeh pamätníčky Viery Šagátovej (*1931) z malej obce Miezgovce, ktorej sa SNP priamo dotklo.
Až 52 obyvateľov obce Miezgovce bolo zapojených do partizánskeho hnutia. Nemecké jednotky vtrhli 29. októbra do dediny a podpálili ju ako odplatu za pomoc odboju. Do tla zhorelo 37 domov, 17 bolo veľmi poškodených, taktiež zničili školu a 12 hospodárskych budov. Odviedli 36 mužov do Nitry, kde ich potom vypočúvali a mučili.
Zúrivé nemecké represálie
Na začiatku vojny bola pamätníčka Viera Šagátová v Bánovciach nad Bebravou svedkom protižidovských opatrení ľudáckeho režimu, ktorý vychádzal v ústrety nacistickému Nemecku. „Môjho otca s matkou sobášil Jozef Tiso, neskorší prezident Slovenského štátu. Jeho osobnosť sme však v rodine nevnímali v dobrom svetle. V Miezgovciach sme Židov nemali, ale v Bánovciach som na vlastné oči videla rozpredávanie zhabaného židovského majetku. Dialo sa to priamo na ulici, hovorili tomu licitácia.“
Vierina rodina sa aktívne zapojila do priebehu povstania. Otec bol partizánskym veliteľom ôsmej roty brigády Jána Žižku z Trocnova, ktorá obsadila Bánovce nad Bebravou. Nedostatočne vyzbrojení a slabo zásobení povstalci však nemali potrebné vojenské a materiálne zabezpečenie. Čoskoro sa tak museli pod náporom ťažkej nemeckej mechanizovanej techniky z mesta stiahnuť do hôr. Stanovisko si zriadili na Jankovom vŕšku v Strážovských vrchoch, odkiaľ podnikali diverzné a prepadové akcie zamerané na demoralizáciu nepriateľa, ničenie jeho zásobovacej infraštruktúry a podporu miestneho obyvateľstva na okupovanom území:
„Nemci spočiatku nemali potuchy, koľko partizánov sa v horách nachádza. Báli sa tam chodiť. Avšak o to väčšia bola ich zúrivosť pri represívnych akciách proti civilným obyvateľom, ktorých obviňovali z pomoci partizánom. Obsadzovali miestne dediny a robili takzvané trestné výpravy, ktorým sa nevyhla ani naša obec.“
Vypálenie v dedine očakávali
Čiernym dňom v histórii Miezgoviec sa stal 29. október 1944, keď v skorých ranných hodinách vtrhli do obce nemeckí vojaci a príslušníci jednotiek SS: „Ľudia už tušili, čo sa deje a pripravovali sa na najhoršie. Za dedinou vybudovali sieť bunkrov, kam sa utekali skryť pred rozzúrenými vojakmi. Nemci našli mnohokrát len opustené domy, čo ich ešte viac rozzúrilo. Zapálili v dedine 40 domov, rabovali a pustošili, čo sa dalo. Z dvorov zobrali hydinu, dobytok, ošípané a všetko, čo malo nejakú hodnotu. My sme stihli utiecť a ukrývali sme sa u rodiny, ktorá bývala pod horou. Náš opustený dom taktiež vyrabovali a vypálili. Nezostalo nám nič. Tých, čo nestihli ujsť, stihol taktiež krutý osud. Nemci prikázali zhromaždiť všetkých mužov z obce, išlo hlavne o starých, nevládnych ľudí a mladíkov. Zobrali deväť miestnych sotva plnoletých chlapcov a hnali ich pešo do Bánoviec nad Bebravou, kde ich väznili. Neskôr ich deportovali do Trenčína. Absolvovali ťažké výsluchy a mučenie, potom ich poslali do koncentračných táborov. Po vojne sa vrátili len dvaja z nich, Milan Kozinka a Jozef Sečanský a aj tí na zdravotné následky zakrátko umreli.“
Partizánov upálili zaživa
Nemeckí vojaci sa po potlačení miestneho odporu odvážili aj na útoky v horách proti postaveniu partizánskych jednotiek. Konali pritom s maximálnou krutosťou a bezohľadnosťou:
„Koho našli raneného či bezvládneho, stihol ho krutý osud. Niekoľkých partizánov zaživa upálili priamo v ich úkryte. Nebrali zajatcov. Na Jankovom vŕšku stojí pamätník pripomínajúci ich tragické osudy.“
Tetu jej odviedli a už ju nikdy nevideli
Postavenie každej rodiny bolo mimoriadne nebezpečné a neisté. „Keď nám spálili chalupu, bývali sme celá rodina s našou tetou v druhom dome, kde sme sa skrývali aj spávali všetci spolu v pivnici. Otec sa občas tajne zastavil vymeniť si ošatenie a umyť sa, skontrolovať rodinu. V horách totiž žili v najťažších podmienkach.“ Počas jednej zo zimných trestných výprav na obec sa stala Viera očitým svedkom bezohľadnosti vojakov z útvarov SS, ktorej obeťami sa stala tentokrát jej vlastná rodina. „Nadránom obsadili náš dvor, vtrhli do pivnice a prikázali nám všetkým odísť na dvor. V pivnici bola zima a vlhko, ja som z toho ochorela a mala vredy po celej tvári. Matka ich prosila nech mi dajú pokoj, nebolo to však nič platné. Boli to vojaci z útvarov SS, tí boli obzvlášť krutí, na čiapkach mali lebky s prekríženými hnátmi. Môj strýko, tetin manžel bol taktiež partizánom. Začali po nej kričať, že kde má manžela. Musela ho zatajiť. To ich rozzúrilo ešte viac, jeden vojak ju udrel tak silno, že takmer omdlela. Vedľa seba mala svoju 10 ročnú dcérku. Ani to ich však neobmäkčilo, dieťa oddelili od matky a zatkli ju. Odviedli ju do Bánoviec nad Bebravou s ostatnými zatknutými občanmi. Už sa nikdy nevrátila.“
Našiel sa aj masový hrob
Okupanti sa vo svojej krutosti neštítili mučiť a vraždiť ako partizánov, tak aj civilných občanov. Po vojne sa našiel masový hrob s pozostatkami 44 miestnych obyvateľov, ktorých Nemci popravili v neďalekom lese Cibislavka. Pre Vieru, jej malú sestru a matku to bol každodenný boj o holý život. Dlhých osem mesiacov partizáni v horách, aj miestni obyvatelia v dolinách, trpeli a statočne znášali zločiny páchané zo strany nemeckých okupantov. Tí sa ešte aj v samotnom závere vojny, počas ústupov v dôsledku posunu frontu a blížiaceho sa príchodu spojeneckých vojsk, neštítili rabovať a ožobračovať zbedačené obyvateľstvo. Vyslobodenie prišlo v apríli v roku 1945, keď do Miezgoviec prišli prvé predsunuté jednotky rumunskej armády:
„Na ten deň si veľmi dobre pamätám. Boli to takí nižší potmavší vojaci, vítali sme ich s nadšením a tešili sa, že tie hrôzy už konečne pominuli. Otec sa taktiež konečne vrátil domov, jeho partizánska jednotka v prvých povojnových dňoch zabezpečovala bezpečnosť a poriadok v Bánovciach nad Bebravou a okolí. Všetci sme si vydýchli a pozerali do budúcnosti s nádejou, táto sloboda nás stala veľa obetí.“
Otec Michal Masaryk, ako aj mnoho miestnych obyvateľov, vložili celé svoje povojnové úsilie do obnovy obce a rekonštrukcie zničených domov a infraštruktúry. Viera ako 18-ročná uzavrela manželstvo s Milanom Šagátom, ktorý bol taktiež priamym účastníkom SNP, robil takzvanú partizánsku spojku.
Autorka: Martina Lábajová
