Marta Charvátová (*1926) si spomína, že už ako malé dievča sa stretla s antisemitizmom. Deti v dedine na ňu kričali: „Smradľavá Židovka!“ Pochádzala síce zo židovskej rodiny, ale jej rodičia sa nehlásili k judaizmu a vychovávali ju veľmi moderne v ateistickom duchu. Aj napriek tomu žila v období, kedy sa radikálna skupina v slovenskej vláde rozhodla vylúčiť Židov z hospodárskeho a sociálneho života a previesť ich majetok do vlastníctva kresťanov.
Riešenie židovskej otázky vyvrcholilo vydaním vládneho nariadenia č. 198/1941 Sl. z. 9. 9. 1941, ktoré je známe pod názvom Židovský kódex. Bol zostavený podľa vzoru nemeckých norimberských rasových zákonov, pričom bol kvôli šesťročnému rozdielu od prijatia, v mnohom tvrdší. Obsahoval 270 paragrafov, ktoré určili pojem „Žid“ na rasovom základe. Židov zbavili majetku, občianskych práv, izolovali ich od ostatného obyvateľstva, obmedzili im voľný pohyb a všetci nad 6 rokov museli nosiť označenie – našitú žltú šesťcípu hviezdu.
Prišli sme o základné ľudské práva
Židia prestali byť plnohodnotnými občanmi, ich život po novom určoval rad zákazov, obmedzení a nariadení. Nesmeli vykonávať niektoré povolania, postupne v takzvanej arizácii strácali majetok, nesmeli študovať. Pamätníčka popisuje postupujúcu diskrimináciu: „Jedného dňa mi povedala kantorka: ‚Marta, je mi ľúto, ale už k nám nemôžeš chodiť do školy.‘ Tak my sme nesmeli chodiť do školy, do parku, do kina, na kúpalisko, na žiadne verejné miesta. Pretože sme boli špinaví, smradľaví Židia.“ Rodičia sa aj tak snažili svojim potomkom zaistiť vzdelanie. V Trnave sa dohodli s inžinierkou ekonómie, ktorá dávala vylúčeným židovským deťom súkromné hodiny, a Marta s bratom k nej začali dochádzať na vyučovanie.
Otca zbili len preto, že bol Žid
Pamätníčka Ruth Mittelmann (Charlotta Neumann) (*1925) si spomína ako bola na jeseň v roku 1939 spolu s ostatnými študentmi židovského gymnázia vyhodená zo školy. Do tej doby sa musela vyrovnávať s antisemitizmom, ktorý síce bol v spoločnosti už prítomný, ale vtedy dostal príležitosť a narástol do nevídanej podoby. Neumannovci museli predať dom, oželieť obľúbeného psa Lorda, ktorého niekto otrávil, občas na záhradu ku ich domu priletel kameň a deti zo susedstva sa zmenili z kamarátov na bandu násilníckých faganov. O niečo neskôr, kedy sa Židia na uliciach bežne stávali terčom útokov, zmlátila iná partia jej otca tak, že sa pripotácal domov s modrinami. Snáď z dlhej chvíle, a len preto, že bol Žid. Situácia nebola dobrá ani trochu:
„Otec prišiel zbitý dvakrát, keď ho napadli na ulici. Mal hviezdu, tak ako všetci Židia.“
Absurdné zákazy
Situácia sa postupne stávala neúnosnou. Neumannovci museli už niekoľkokrát zmeniť bydlisko, pretože Židom bolo dovolené bývať len na periférii Bratislavy, a okrem toho sa ich byt veľmi pozdával Alexandrovi Machovi, ministrovi vnútra Slovenského štátu. V množstve ďalších protižidovských zákazov, príkazov a nariadení sa človek pomaly prestával orientovať.
K niektorým absurdným bodom patril aj zákaz držby obrazov, sôch, búst významných národných a štátnych dejateľov, gramofónových platní s národnými piesňami, štátneho znaku, vlajky, ďalekohľadov či fotografických aparátov.
Židia sa báli mať deti
Yeshayahu Nir (Konštantín Nürnberg) sa narodil do žilinskej židovskej rodiny v novembri 1930. Rodičia sa stretávali prevažne so Židmi, ale mali dobré vzťahy aj s obyvateľmi iných vierovyznaní. Malý Konštantín navštevoval miestnu židovskú školu, kde však mal aj kresťanských spolužiakov a kamarátov, ktorí sa tam zúčastňovali hodín nemčiny. V skutočnosti ako mladý školák rozdeľovanie na základe náboženstva sotva vnímal. Boli aktívnou súčasťou židovskej komunity. Napríklad podľa miestneho židovského zvyku k sebe pozývali chlapca z chudobnej rodiny na obed.
Konštantín prvýkrát pochopil, že sa musí odohrávať čosi zlé, keď sa rodičov spýtal, prečo nemá súrodenca.
„Bol som sám. A keď som sa rodičov pýtal, prečo nemám súrodencov, odpoveď bola, že teraz je v Nemecku nepriateľský názor voči Židom a veľmi nebezpečný diktátor, a keď on padne, potom budem mať sestru alebo brata. A pamätám sa, že moji priatelia nemali mladších bratov a sestry, len starších. Bolo zriedkavé, aby židovská rodina v tom čase riskovala tehotenstvo, pretože sa báli.“
Potýčky s chlapcami
Keď sa od roku 1939 na Slovensku začal proces arizácie, vzťah arizátorov a arizovaných často vznikal v komunitách, kde sa ľudia navzájom poznali. Rovnako sa aj rodina Nürnbergovcov osobne poznala so svojím arizátorom. Vtedy deväťročný Konštantín ho nevnímal ako zlého človeka, vedel len, že pravidelne chodí od rodičov vyberať peniaze. Prvýkrát sa ho vtedajšie zákony dotkli, keď mu zobrali športovú výstroj a zakázali sa hrať hokej na ulici.
Postupné sprísňovanie protižidovských zákonov pod vplyvom radikálneho krídla HSĽS malo dopad aj na ich životy. Prišiel napríklad zákaz vstupu Židov do miestneho kina a mnohé ďalšie obmedzenia slobody. Spoločenská nálada sa čoskoro prejavila v konkrétnych udalostiach. „Kresťanskí chlapci do nás raz začali hádzať kamene,” spomína si pán Nürnberg. Keď hodil späť, dostal doma vynadané: „Tým druhým rodičom sa nič nestane, ale my by sme za to mohli ísť na políciu. Nesmieš im to vracať, ani keď budú na teba útočiť,” vravela mu matka. Pre mladého muža to bolo ťažké prijať.
Oni nezabíjajú
V Žiline bola pomerne početná nemecká komunita, a teda aj škola pre nemecké deti. Konštatntín ich poznal a všimol si, že tí chlapci majú „kudly s hakenkreuzom”. Želal si mať tiež taký nôž, ale s Dávidovou hviezdou. Odpoveďou jeho matky bolo rozhodné nie, vraj nie sú „takí ako tamtí, oni nezabíjajú druhých”. Táto veta neskôr silne formovala jeho charakter. No nielen to. Bolo to prvýkrát, čo do jeho chápania vtedajších spoločenských udalostí vniklo slovo zabíjať.
Ako sa začali vytrácať židovské deti
Život pokračoval, aj škola, ale čosi bolo inak. Spolužiaci začali absentovať. Tak to aspoň sprvu vyzeralo, no neskôr vysvitlo, že sa už k vyučovaniu vôbec nepripoja. Začalo sa šepkať, že Židov odvážajú kamsi vlakmi. Ako si spomína pán Nürnberg, podľa chýrov ich bolo treba na stavbe železníc, potom pri vysušovaní močiarov a šírili sa aj iné dobové nepravdy.
Od Židovského kódexu bol už len krok k deportáciám do koncentračných táborov. Jedným z dôsledkov kódexu totižto bolo, že Židov začali zhromažďovať. Vznikali strážené tábory a strediská, ktoré sa stali základňou pre budúce deportácie, kedy nacisti uskutočnili svoje „konečné riešenie Židovskej otázky“.
Každý rok si 9. septembra pripomíname obete holokaustu a rasového násilia, ako aj zápas proti všetkým prejavom rasizmu, neznášanlivosti, xenofóbie a akejkoľvek formy útlaku a diskriminácie.
Autorka: Martina Lábajová
