Manifest Deväť bodov monumentality napísali vo Švajčiarsku v závere druhej svetovej vojny tri významné osobnosti avantgardnej architektúry, umenia a teórie Sigfried Giedion, Fernand Léger a Josep Lluís Sert. Odmietli v ňom princíp, v ktorom si totalitné režimy ako nacizmus či stalinizmus uzurpovali monumentalitu, pričom ju často vyjadrovali preexponovaním klasických antických architektúr. Tento manifest sa neskôr stal jedným z programových textov povojnovej modernej architektúry na oboch stranách železnej opony, internacionálneho modernizmu.
Figúry obrátenej pyramídy Slovenského rozhlasu a štíhleho vežiaka Slovenskej televízie v Bratislave sú dnes označované za ikony slovenskej povojnovej „neskoromodernej“ architektúry. Toto tak trochu popové pomenovanie (zavedené aj vďaka úspešnému dokumentárnemu seriálu Ikony) v sebe výstižne zahŕňa úsilie tvorcov oboch diel o progresívnosť a aktuálnosť architektúry, ako aj túžbu, aby sa ich realizácie stali dedičstvom pre budúce generácie. Nesporne dnes patria k najvýraznejším monumentom nášho hlavného mesta (Slovenský rozhlas je zaradený aj do zoznamu Národných kultúrnych pamiatok), no súčasne zhmotňujú snahy vtedajšej spoločnosti riadenej totalitným politickým zriadením. Sú to teda monumenty zločineckého komunistického režimu v Československu?
Obe stavby sú hlavnými sídlami jedného z najzásadnejších nástrojov totalitných režimov, masmédií, pre ktoré sa vtíska metafora orwellovského ministerstva pravdy. Štát dával nepochybne na realizáciu týchto komplexov veľký dôraz, veď to boli po priehradách či atómovej elektrárni jedny z najnákladnejších stavebných diel svojej doby. História ich vzniku aj ich riešenia ukazujú, že procesy a idey, ktoré za týmito stavbami stoja, nabúravajú predstavu totalitného riadenia.
Súťaženie
O potrebe vybudovať moderné sídlo pre bratislavský rozhlas sa diskutovalo už na začiatku 50. rokov minulého storočia, no k prvým konkrétnym krokom prišlo až o dekádu neskôr. V roku 1962 vypísali súťaž na rozhlasové stredisko. Jej cieľom ešte nebolo nájsť konkrétne architektonické riešenie, ale vôbec zvoliť lokalitu, kde v rámci mesta má byť objekt umiestnený. Z rôznych možností si porota vybrala územie v blízkosti Námestia slobody so zvyškom predmestskej zástavby barokovej Bratislavy. Odborná porota zložená prevažne z akademikov a urbanistov oceňovala na tejto lokalite to, že má potenciál podnietiť vybudovanie moderného centra mesta v línii takzvanej priečnej osi medzi hlavnou vlakovou stanicou a nábrežím Dunaja v mieste dnešného národného divadla.
O rok neskôr už bola vyhlásená druhá súťaž, tentokrát už architektonická. Pri návrhu komplexu Slovenského rozhlasu ocenili najvyšším miestom dva architektonické tímy vedené Milošom Chorvátom a Štefanom Svetkom. Realizáciou boli nakoniec poverení Štefan Svetko so Štefanom Ďurkovičom a Barnabášom Kisslingom. Rozhodnutie súťažnej poroty, rovnako ako v prípade urbanizmu, bolo apoliticky odborné, usilujúce predovšetkým o nadviazanie na trendy súdobej svetovej modernej architektúry a urbanizmu. Návrh rozhlasu zloženého z horizontálneho bloku vyplňujúceho rozsiahlu plochu medzi Žilinskou a Mýtnou ulicou a vertikálnym akcentom bol charakteristickou figúrou dobovej modernej architektúry. Jeho najslávnejšie predobrazy tvoril newyorský mrakodrap Seagram Building jedného z otcov modernizmu, Miesa van der Roheho.
O dva roky neskôr tento princíp uspel aj v súťaži na televízne centrum v bratislavskej Mlynskej doline. Túto lokalitu si zvolili viacerí súťažiaci už v urbanistickej súťaži na rozhlas ako rozšírenie univerzitného mestečka, ktoré už od začiatku 60. rokov začalo vznikať v Mlynskej doline. Víťazný návrh architektov Jozefa Struhařa a Václava Čurilu tiež pozostával z rozsiahlej horizontálnej podnože a štíhlej 25-podlažnej vertikály. Prísne pravouhlé línie základných hmôt autori typicky zmäkčovali krivkami točitej rampy či polkruhovými výrezmi stien hlavného vstupu, čím sa priblížili vzorom internacionálnej moderny ešte viac, než súťažný projekt rozhlasu.
Monumenty sa stávajú realitou
Realizácia oboch mediálnych centier sa začala v roku 1968, projekt rozhlasu však na rozdiel od televízie prešiel výraznou zmenou. Architekt Svetko v roku 1967 zásadne premenil koncepciu vertikálneho kontrastu k podnoži. Rozhodol sa tak akiste preto, že sa tento koncept stal už príliš opozeraný, a medzi architektmi sa o takýchto architektúrach hovorilo ako „plackovežiakoch“. Podnetom na zmenu bolo určite aj zlepšenie miestnej ekonomiky a globálny rozmach techniky, ktorú korunovali vesmírne lety. Namiesto vežiaka preto navrhol pyramídu, ktorú však obrátil hrotom nadol, akoby tak usiloval o porazenie zemskej príťažlivosti.
Náročná konštrukcia obrátenej pyramídy, ktorá je kombináciou železobetónového jadra, ktoré obopína samonosný oceľový kôš, nebola samoúčelná – vytvárala totiž ochranný zvukový obal okolo vnútornej pyramídy, v ktorej boli umiestnené hlavné vysielacie štúdiá rozhlasu. Voľný priestor vo vnútri pyramídy je zároveň pôsobivým oddychovým átriom pre zamestnancov a návštevníkov rozhlasu.
Technooptimizmus záveru šesťdesiatych rokov sa týkal aj „konvenčnejšej“ architektúry televízneho komplexu. Projekt jednej z najvyšších stavieb v Československu si vyžiadal viacero inovatívnych riešení od statiky cez klimatizáciu až po dizajnové detaily stavby. Jej výstavba však napredovala rýchlejšie, než to bolo v prípade rozhlasu. V čase, keď Vítkovické oceliarne finišovali so špeciálne zváraným oceľovým skeletom konštrukcie obrátenej pyramídy, sa už dávali do prevádzky prvé televízne vysielacie štúdiá. Hlavná časť televízneho mestečka bola dokončená už v roku 1976, prvé vysielanie z pyramídy sa uskutočnilo o necelú dekádu neskôr.
Spoločenské funkcie monumentov
Kultúrno-spoločenský rozmer týchto objektov, rovnako ako propagandistická monumentalita, poukazujú na úsilie režimu o budovanie sociálneho štátu. Zasadnú funkčnú náplň nesie podnož oboch komplexov. V prípade televízie sú to vysielacie štúdiá rôzneho typu od veľkej haly po menšie experimentálne priestory. Okrem toho poskytuje rozsiahla dvojpodlažná podnož široký priestor pre rôzne účely spojené s televíznou výrobou od predvádzacích premietacích sál po dielne, ale aj sociálne zázemie pre zamestnancov, v ktorom nechýba ani zdravotné stredisko. Životaschopnosť tejto časti potvrdzuje aj to, že sú dodnes využívané a modernizované pre súčasné potreby televízie, na rozdiel od výškovej budovy, ktorej väčšia časť je už viac než desaťročie nepoužívaná.
Architekti televízie pritom plánovali, že prízemné časti nebudú vyhradené len zamestnancom, ale že v predpolí komplexu vznikne ešte jedno veľké vysielacie štúdio, ktoré bude slúžiť aj ako spoločenská sála pre televízne vysielania verejných podujatí.
V prípade komplexu rozhlasu bola táto verejná funkcia omnoho rozsiahlejšia a v zásade celá podnož, ako aj jej strechy, mala slúžiť verejnosti. Strechy mali dokonca slúžiť ako pešia zóna vyzdvihnutá nad rušnú dopravnú zónu. Vnútorné priestory s troma vysielacími štúdiami boli poňaté ako verejné kultúrne priestory, v ktorých sa mohol naraz konať koncert jazzového symfonického orchestra aj divadelné predstavenie. Na začiatku nového milénia, keď už bola rozhlasová práca plne digitalizovaná, stratilo mnoho priestorov pre spracovanie analógových materiálov význam. Viacerí riaditelia rozhlasu prehodnocovali ekonomickú výhodnosť fungovania v tomto komplexe, vždy ich však zamietli kvôli multifunkčnosti a kvalitnému riešeniu verejných nahrávacích štúdií. Výstavba obdobne kvalitných komplexov je pri súčasnom financovaní kultúry nepredstaviteľná.
Z tieňa porevolučného antikomunizmu, ktorý prekrýval tieto rozsiahle komplexy len ako ťaživé dedičstvo totality, sa stále jasnejšie ukazuje ich potenciál a spoločenská hodnota. Tá narastá v kontexte aktuálnej klimatickej krízy, ktorá si oproti súčasnému zničujúcemu konzumnému individualizmu od nás vyžaduje nielen maximálne šetrenie zdrojov, ale aj viac kolektívne a solidárne fungovanie spoločnosti. Rozsiahle mediálne „mestečká“, ako ich pri vzniku označovali novinári, tak dnes sú len monumentmi z hľadiska zachovania pamäti, ale majú potenciál, aby ostali funkčnými monumentmi aj v budúcnosti.
Autor textu: Peter Szalay
Mgr. Peter Szalay, PhD., je historik architektúry a výtvarného umenia, od roku 2009 pôsobí na Ústave stavebníctva a architektúry SAV v Bratislave. Venuje sa výskumu architektonickej tvorby 20. storočia na Slovensku, pamiatkovej ochrane a obnove.
