Imrich Kružliak (*1914 †︎2019) sa už v roku 1950 každý týždeň v Mníchove zúčastňoval príprav vysielania Rádia Slobodná Európa (Radio Free Europe, RFE). Americká vláda vyslala predsedu Výboru pre slobodnú Európu Charlesa D. Jacksona zahájiť 1. mája 1951 prevádzku rádia. Prvý raz sa ozval v éteri so slovami: „Volá hlas slobodného Československa, rozhlasová stanica Slobodná Európa“. Začalo sa vysielanie tohto legendárneho média.
Pripomíname si výročie prvého skúšobného vysielania Rádia Slobodná Európa, ktoré sa odohralo 4. júla 1950. Prostredníctvom príbehov pamätníkov z archívu Memory of Nations vám priblížime činnosť tohto rádia. Jeho misiou je presadzovanie demokratických hodnôt a ľudských práv podáváním informacií v krajinách, kde sú slobodné média zakázané vládou alebo nie úplne zavedené. V čase, keď sa hovorí o úlohe médií v štáte, je dôležité pripomenúť si ich poslanie v našich dejinách.
Prípravy s vysielačkou na nákladnom aute
Imrich si spomína na začiatky Slobodnej Európy tak, že už v roku 1950 sa začala skladať redakcia, ktorá pozostávala hlavne z exulantov. Rozhodlo sa, že sa nebude vysielať z USA, ale z Mníchova, ktorý v tom čase ležal v americkej okupačnej zóne. V tom čase sa skúšalo vysielať pomocou krátkovlnnej vysielačky, ktorá bola umiestnená na nákladnom aute, pohybujúcom sa v blízkosti československých hraníc.
V Mníchove Imrich spolupracoval s významnými osobnosťami ako Ferdinand Peroutka, bývalý šéfredaktor prvorepublikovej Přítomnosti, či Pavel Tigrid, ktorý už predtým pracoval v rozhlase počas vojny v londýnskej BBC. Imrich niekoľko desaťročí viedol kultúrnu časť vysielania rádia, pričom vystupoval pod pseudonymom Anton Prokop.
Imrich vysvetľuje, že vysielanie malo zastúpených Čechov aj Slovákov. Bolo rozdelené podľa politických strán, ale aj podľa rôznych aspektov. Bolo poľnohospodárske vysielanie, vysielanie ženské a vysielanie pre mládež.
Rozhlasová stanica vysielala správy každú celú hodinu. Vysielalo sa oveľa viac hovoreného slova ako hudby a prevažovali správy a politické komentáre nad reportážami či zábavnými programami.
Vedenie RFE podľa Imricha dbalo na dodržiavanie demokratických zásad pri informovaní o situácii za Železnou oponou. Cenzúra do ich práce výraznejšie zasahovala iba z bezpečnostných dôvodov. „My sme mohli voľne písať… To nebola nejaká prísna kontrola. Toto musíš a toto nesmieš.“ Vo svojej práci pre Rádio Slobodná Európa pokračoval až do odchodu na dôchodok v roku 1980.
Vždy sme sa snažili hľadať pravdu
„Zakladateľ a dôležitý funkcionár C. D. Jackson mal pri otvorení rozhlasu aj prejav, v ktorom povedal, že odovzdáva tento rozhlas ľuďom Slovenska ako aj Čiech. To je dar amerického ľudu, ktorý hádam bude tak dôležitý pre všetkých, že raz budeme slobodní.“
Takto si spomína na začiatky Rádia Slobodná Európa pamätník Tibor Molek (*1930). Praktiky komunistického režimu i jeho ideológia v ňom od počiatku vyvolávali hlboký odpor, považoval ich za absurdné. Po emigrácii zamieril priamo do Mníchova, kde sídlilo Rádio Slobodná Európa, aby sa tam mohol uchádzať o miesto. „Tým, že už som pracoval pre rozhlas a pre Šport, mal som aj svoje vzdelanie, tak som myslel, že sa tam uplatním, čo sa aj po skúškach stalo.“
Vďaka svojmu talentu a nezameniteľnému hlasu bol prijatý do rádia, kde pracoval ako hlásateľ a neskôr režisér.
„V prvom rade sme bojovali proti komunizmu správami, kultúrnym programom, politickými programami, domáci blok, zahraničný blok, komentáre, ale nikdy nie štvavosť. Vždy sme sa snažili hľadať pravdu.“
Vysielanie pod pseudonymom mu nepomohlo
V rádiu museli používať pseudonym, aby zbytočne nevystavovali prenasledovaniu rodinných príslušníkov vo vlasti. Tibor si zvolil meno Dolina, no svoju identitu pred československými bezpečnostnými zložkami neutajil. Doplatila na to jeho matka, ktorú neminul trest odňatia slobody. Bez príčiny si musela odpykať viac ako tri roky v pankráckej väznici.
Tibor sa naplno venoval svojej práci pre Rádio Slobodná Európa, vysielanie ktorého komunisti neustále rušili. Preto bol čoskoro vyslaný do Lisabonu, kde mal za úlohu vybudovať slovenské oddelenie, vysielajúce z tejto oblasti na iných frekvenciách. Takýmto spôsobom sa podarilo šíriť signál napriek pôsobeniu rušičiek. „Čiže tá počuteľnosť bola pre poslucháča jednoduchšia a kvalitnejšia.“
Približne po dvoch rokoch sa opäť vrátil do Mníchova. Tu sa Tibor spolu s ďalšími kolegami pokúsil o založenie slovenského oddelenia:
„Aby sme mali vlastného šéfa a aby sme mohli naďalej vysielať v našom jazyku pre našich poslucháčov, čo ale vtedy nemalo úspech…všetky kľúčové pozície od evaluácie, od redakcií, od všetkých ostatných boli vlastne pod vedením českých kolegov.“
RFE nevyhnutne potrebovalo spoľahlivé informácie spoza Železnej opony, ktoré získavalo aj z pravidelného monitoringu československého rozhlasu. Dokázalo tak veľmi pružne reagovať vo svojom vysielaní na konkrétne udalosti či tvrdenia režimu. Ľuďom z Východu, ktorí mali vôľu s rádiom spolupracovať, pridelili poštové adresy po celej Európe, kam mohli adresovať listy pre RFE. „My sme mali svojich ľudí na hraniciach Československa na nemeckej pôde, ktorí odpočúvali naše vysielanie, akú má odozvu a ako ďaleko je rušené. Títo ľudia boli informovaní odkazmi domovu.“
Pri vpáde vojsk Varšavskej zmluvy sme trpeli tiež
Pozorne sledovali vývoj nielen na Západe, no ešte pozornejšie situáciu v komunistickom bloku. Uvítali zmeny, ktoré priniesli 60. roky v Československu, uvoľňovanie cenzúry a Pražskú jar. Zrazu dostávali väčší počet listov, prichádzalo viac ľudí, s ktorými nadväzovali kontakty. V roku 1968 sa dostala do Mníchova, prvý a posledný raz, aj Tiborova matka. Nádeje a očakávania ale zmaril augustový vpád vojsk Varšavskej zmluvy. „Trpeli sme s našimi občanmi tak isto ako oni doma.“
Na Západ vtedy emigrovalo okolo 440 000 obyvateľov z Československa. RFE vtedy hľadali novinárov a publicistov, ktorí opustili ČSSR. Tak sa do Rádia dostal napríklad aj básnik Ivan Diviš a pesničkár Karel Kryl.
Postupom času prechádzala Slobodná Európa zmenami, s ktorými sa Tibor nie vždy stotožňoval. Dostal nových kolegov, ktorí boli v minulosti členmi komunistickej strany. „Títo ľudia hájili do určitej miery socializmus, socializmus reformovaný.“
Avšak vedomie, že tento režim stále ovláda jeho vlasť, ho rozhorčovalo. Rovnaký režim sa pokúšal znemožniť nepohodlné vysielanie nielen rušičkami a nasadzovaním tajných agentov do štruktúr rádia, ale v roku 1981 aj bombovým atentátom. Objednala si ho rumunská spravodajská služba u Illicha Ramiréza Sancheza, známeho ako Carlos.
„Traja z nás, Antalič, Skukálek a Maruška [Puldová], boli ťažko zranení. Dokonca Skukálek už ani nemohol ďalej pracovať ako pracoval. On bol aj výtvarník, aj redaktor a zanechalo to stopy aj na Antaličovi, aj na Maruške…“
Za zverejnenie názorov sa mi vyhrážali
RFE mohlo fungovať hlavne vďaka informátorom. Aj obyvatelia v Československu sa tak mohli aktívne pričiniť na fungovaní tohto média. Miroslav Kusý (*1931 †︎2019) koncom 80. rokov začal intenzívne využívať ako prostriedok šírenia svojich názorov Rádio Slobodná Európa, ktorého vysielanie prestal režim v tom čase rušiť. „Dovtedy sme mali len samizdaty a teraz sa naskytla príležitosť, že vás mohlo počúvať aspoň milión ľudí.“
Začal každý týždeň do rádia telefonicky posielať svoje analytické a kritické rozbory pomerov v Československu. Keďže o vlastný telefón na čas prišiel, telefonoval z poštového úradu alebo od známych. „Volali ma okamžite na generálnu prokuratúru s tým, že ma varovali, keď to bude pokračovať, aby som počítal s trestným konaním.“
Pokúšali sa ho zastrašovať aj počas výsluchov, keď mu otvorene povedali:
„Pán Kusý, keď sa toto, tieto naše rozhovory dostanú do Slobodnej Európy, počítajte s tým, že máte deti, že sa im môže niečo stať.“
Väzenie ako misia
Miroslav Kusý však neprestal. Nakoniec ho táto činnosť priviedla v roku 1989 do väzenia a pred súd. Toto obvinenie vyplývalo z iniciatívy uskutočniť kladenie kvetov v mestách na Slovensku, kde v auguste 1968 vojaci Varšavskej zmluvy zastrelili domácich obyvateľov.
„Napísali sme list… že pôjdeme položiť veniec, kde bola zastrelená Danka Košanová, a že im to oznamujeme, pretože nechceme robiť žiadnu ilegálnu činnosť… A toto sa odvysielalo na Slobodnej Európe a dôsledok bola hysterická reakcia režimu.“
Miroslava Kusého nakoniec obžalovali kvôli opakovanému publikovaniu komentárov v Rádiu Slobodná Európa a odsúdili ho na deväť mesiacov odňatia slobody. Proces s ním prebehol doslova pár dní pred začiatkom revolúcie, sprevádzali ho už protestné zhromaždenia občanov pred Justičným palácom v Bratislave. Udalosti 17. novembra 1989 všetko zmenili. „Husák mi síce dal milosť, ale ja som neprijal milosť od Husáka. Keby som sa cítil vinný, tak môžem dostať milosť, ale pretože sa necítim vinný, tak neprijímam žiadnu milosť.“
Rádio Slobodná Európa skončilo svoju činnosť v Mníchove v roku 1995. Stále vysiela z Prahy, kam sa rozhlas presťahoval a pokračoval so svojou činnosťou do balkánskych, postsovietskych a blízkovýchodných krajín. Tí činnosť RFE oceňujú aj v dnešnej dobe, keď sa opäť šíria z východu lži a propaganda. Slobodná Európa tak pokračuje vo svojej misii šíriť aj naďalej necenzurované správy a oznamovať fakty neohrozené tlakom alebo pokusmi o ovplyvnenie.
Autorka: Martina Lábajová
