„Vpadli k nám vojaci a začali nás mlátiť. Môj otec utŕžil železnou tyčou po hlave a do konca života tam mal jazvu. Dodnes ma mrazí, mal som päť rokov, ale na takéto veci sa nezabúda.“ Vyhnali ich von na ulicu a štvali ich po meste s ostatnými Židmi: „Špalier Topoľčancov, každý si kopol a udrel do každého.“
Prežitie šoa ako boží zázrak
Ervín Schönhauser (*1940) už svoj príchod na svet nazýva „božím zázrakom“. Narodiť sa židovským rodičom 24. mája 1940, keď už boli v platnosti prísne protižidovské opatrenia, znamenalo, že jeho detstvo nebude ľahké. Ale narodiť sa v týchto časoch v siedmom mesiaci tehotenstva ako dvojča, pričom obidvaja chlapci vážili 1,5 kg, a ostať nažive, sa vskutku božím zázrakom nazvať môže. Ervín sa narodil v Topoľčanoch a novorodenci prežili len vďaka obetavému pôrodníkovi a detskému lekárovi Karolovi Bergerovi, hoci on sám matke nedával veľké nádeje. V tých časoch neexistovalo žiadne technické vybavenie ako inkubátory. Bol to známy doktor, ktorého po vojne miestni obvinili z očkovania detí jedom, čo bolo jednou z fám, ktoré vyústili do známeho povojnového pogromu sfanatizovaných Topoľčancov.
Transportom do koncentračných táborov sa rodina vyhla vďaka výnimke, ktorá bola udelená ich otcovi ako „hospodársky dôležitému Židovi“. Na jej základe bola celá rodina chránená pred deportáciami až do potlačenia SNP v septembri 1944.
Potom sa aj oni dostali do koncentračného tábora v Seredi. Tam mal otec opäť šťastie, keďže bol ako bankový úradník pridelený do táborovej rady, kde mal na starosti financie. Dúfal, že sa mu takto podarí zachrániť rodinu pred transportom do Auschwitzu, ktorý by znamenal takmer istú smrť. Nakoniec prišiel rad aj na nich a dobytčáky ich odviezli do Terezína.
Ako päťročný zažil pogrom v Topoľčanoch
Koncentračný tábor Terezín bol oslobodený začiatkom mája 1945. Táborom sa masovo šíril škvrnitý týfus, ktorému počas nasledujúcich dní a týždňov podľahli stovky ľudí. Po absolvovaní mesačnej karantény sa Schönhauserovci síce zbedačení, ale živí vrátili do Topoľčian.
Do vzniku samostatného Slovenského štátu tu Židia tvorili asi tretinu obyvateľstva a spolužitie bolo bezproblémové: „Pred vojnou bola medzi kresťanským a židovským obyvateľstvom harmónia, bolo úplne normálne ísť nakúpiť k Židovi, boli tu šábesgóji (Nežidia, ktorí židovskej rodine počas šábesu pomáhali v domácnosti) – zohrievali a varili v sobotu, pomáhali cez pesach a všetky sviatky, a naraz im šiblo.“
Po návrate bol byt Schönhauserovcov kompletne vyrabovaný, miestni si odniesli všetko, „od špendlíka až po hodinky“. Otec pedantne spísal viacstranový zoznam chýbajúceho nábytku a vybavenia domácnosti, ktoré ostalo v byte po ich deportácii do Serede, a žiadal o navrátenie. Žiadosť bola miestnymi úradmi zamietnutá a späť nedostali vôbec nič.
Väčšina obyvateľov Topoľčian, ktorí arizovali židovské podniky a privlastnili si židovský majetok, navrátilcov nevítala a nevidela rada. V meste sa veľmi rýchlo začali prejavovať otvorené antisemitské nálady a šíriť rôzne klamstvá a klebety. Táto atmosféra vyústila do známych udalostí 24. septembra 1945, ktoré vošli do dejín Slovenska a mesta ako Topoľčiansky pogrom. Pamätník ho ako dieťa zažil na vlastnej koži.
„Áno, bol to pogrom. Ale podľa mňa to bolo dlhodobo pripravované organizované celomestské protižidovské povstanie.“
Po vojne sa ich vrátilo málo, no nenávisť voči nim pokračovala
Pred vojnou žilo v Topoľčanoch približne 2 500 Židov, ktorí tvorili tretinu obyvateľov. Po vojne sa ich vrátilo iba 500. Patril medzi nich vtedy aj sedemnásťročný Mikuláš Bröder (*1928), ktorý pre archív Memory of Nations spomínal, ako sa navrátilci stali terčom nenávisti.
Otec Mikuláša Nátan Bröder vlastnil pred vojnou firmu na spracovanie kôry a rovnako ako ostatní židovskí podnikatelia o všetok majetok prišiel. Majetok židovských rodín totiž v dobe Slovenského štátu zabrali arizátori, medzi ktorých na Slovensku patrili príslušníci Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, jedinej povolenej politickej strany v dobe vojny. Keď sa Židia po vojne na Slovensko vrátili, zavládla medzi novými slovenskými majiteľmi panika. Navrátilcom museli vrátiť všetko, čo im zobrali. Preživší Židia sa okrem toho rýchlo zmohli, čo vadilo obyčajným Slovákom.
Mikuláš Brőder prežil detstvo spolu s dvoma bratmi v židovskej rodine v Topoľčanoch. V lete 1942 boli deportovaní do pracovného tábora v Novákoch. Po dvoch rokoch sa Brőderovci dostali do Banskej Bystrice, ale po potlačení Slovenského národného povstania museli utiecť do hôr. Pri jednom prepade Nemcami sa Mikuláš oddelil od rodičov a stratil sa. Jeho rodičov zajali a pravdepodobne zabili pri masovom vraždení v Kremničke. Mikuláš sa pridal k partizánom and neskôr, keď prekročil rieku Hron, k Červenej armáde.
Niektorí vojaci sa pridali k útoku na Židov
Z päťčlennej židovskej rodiny sa po vojne vrátil iba Mikuláš a jeho brat Gejza. Atmosféra v meste bola silno protižidovská a nenávisť vyvrcholila vo chvíli, keď židovský lekár Berger očkoval v škole slovenské deti. Nahnevané slovenské ženy ho obvinili, že ich očkuje jedom.
„Liečil všetky deti, židovské aj nežidovské. Obvinili ho, že uškodil kresťanským deťom,“ rozprával Mikuláš Bröder. Ženy lekára vyvliekli z triedy von a tam ho surovo stĺkli dvaja mladí muži. V celom meste vypukol hon na Židov. Ľudia ich bili a demolovali ich domy.
„Môj brat Gejza sa našťastie schoval na četníckej stanici.“ Četníci proti rozvášnenému davu skoro nič nezmohli. Nejeden z nich nechcel prenasledovaným Židom pomôcť. Do Topoľčian dorazili ako posily vojaci, niektorí sa ale pridali k pogromistom. Útok na Židov trval niekoľko hodín a rozvášnení Slováci a Slovenky pri ňom zranili ťažko 15 ľudí a desiatky ľahko. Vo vyšetrovacej správe ministerstva vnútra uvádzali útočníci ako dôvod honu, že: „Židia, ktorí sa už nemali vrátiť, boli späť a všemožne pohoršovali miestne obyvateľstvo: jedli nedostatkovú čokoládu a oriešky, nezapájali sa do verejných prác a chovali sa údajne vyzývavo.“
Zvláštna lekárska komisia neskôr potvrdila, že v ani jednom prípade očkovaných detí nezistila ujmu na zdraví. Samozrejme to protižidovské nálady neupokojilo.
Pogrom v Topoľčanoch nebol ojedinelým prípadom
Hlásenia o útokoch na židovských navrátilcov prichádzali z mnohých ďalších slovenských miest. Správy ministerstva vnútra vypovedajú o protižidovských akciách v Čadci, Žiline, Rajeckých Tepliciach, Vrbovom, Komárne, Nových Zámkoch, Zlatých Moravciach, Leviciach, Zbehoch, Šuranoch, Točanoch, Urmíne a v Humennom.
Násilnosti proti Židom sa odohrali aj v roku 1946 v maďarských mestách Kunmadaras, Miškovec a Diósgyőr a tiež v poľských Kielciach. V Poľsku si povojnové násilie na Židoch vyžiadalo až 1 500 obetí.
V protižidovskú agitáciu sa zvrhol tiež prvý zjazd slovenských partizánov, ktorý sa konal v Bratislave od 1. do 5. augusta 1946. Mikuláš Bröder sa ho zúčastnil tiež. K partizánom sa pridal ako šestnásťročný a zatajil pritom svoj židovský pôvod. Spomenul si na to, ako už na zjazde mnohí spomínali, že by chceli zorganizovať akciu namierenú proti Židom. „Späť som išiel vlakom a počul som tam: ‚My by sme si mohli urobiť pogrom aj v Topoľčanoch‘.“ Účastníci zjazdu proti Židom otvorene agitovali vo vlakoch, na nástupištiach a v krčmách. Slovenské bezpečnostné orgány aj organizátori zjazdu nezasiahli. Mikuláš, znechutený slovenským antisemitizmom, sa preto radšej vysťahoval do Izraela.
Autorka: Martina Lábajová
