Nekonečné rady tankov vyvolali vtedy u starších ľudí spomienky na 2. svetovú vojnu. Staré mamy s plačom pozorovali obrovské stroje, zatiaľ čo sovietski vojaci naopak verili, že sa snažia zabrániť ďalšej vojne. Všetky pokusy o odpor boli rýchlo potlačené a zabudnuté, keďže tieto snahy neboli podporené vedúcou štátnou mocou. Vojenská logistika v rukách sovietskych generálov Československej armády dostala príkaz neklásť odpor. Aj napriek tomu poznáme okolo 40 konkrétnych mien ľudí, ktorí sa postavili na odpor vojskám Varšavskej zmluvy a zaplatili za to životom. Ako si na pohnuté udalosti z 21. augusta 1968 spomínajú pamätníci z archívu Memory of Nations?
Pripomíname si 54. výročie vpádu vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa. Sovietske vedenie použilo vojenskú silu, aby zabránilo ďalšiemu pokračovaniu demokratizácie – Pražskej jari. Po invázii vojsk nastala dlhoročná okupácia republiky a normalizácia spoločnosti. Okrem vojakov Sovietskeho zväzu boli súčasťou tzv. operácie Dunaj aj jednotky z Maďarska, Bulharska, Poľska a NDR. Išlo o najväčšiu ozbrojenú akciu v Európe od konca druhej svetovej vojny.
Tlačili na nich, až začali strieľať
Albín Berky (*1953) mal vtedy 15 rokov a okupáciu zažil priamo v Bratislave. 20. augusta v noci sa pozrel z okna a pred bývalým Centrálnym trhoviskom uvidel stáť kolónu tankov: „Najprv sme si mysleli, že je to vojenské cvičenie. Brat pracoval na benzínovej pumpe a ráno som ho na motorke išiel zaviezť do roboty. Išli sme smerom na Lamač a tam bolo obrovské množstvo tankov namierených na Bratislavu. To bol šok. Potom som šiel na Námestie SNP, všetci sme tam išli – mladí, starí. Tisícky ľudí boli v uliciach. Pýtali sme sa vojakov: ‚Čo tu robíte?‘ a oni nevedeli, netušili, mysleli si, že prišli na cvičenie. Boli to prakticky ešte deti v základnej vojenskej službe. Jeden pán si tam roztrhol košeľu a kričal na tých vojakov: ‚Zabi ma, ty sviňa ruská!‘ Tlačili do tých Sovietov, tlačili, až jeden z vojakov chytil guľomet a začal strieľať po celom Námestí SNP. V tom momente boli tisícky ľudí na zemi. Pri pošte tam vtedy jeden chlapec dostal guľku.“
Albín vo svojej spomienke opisuje smrť 16-ročného Petra Legnera, ktorý pred hlavnou bratislavskou poštou podľahol na následky strelného poranenia. Podobný osud tam postihol aj Jozefa Szvityela maďarskej národnosti, ktorý zomrel na následky poranení až o tri mesiace.
„Vtedy sa zobrala československá vlajka, namočila sa do krvi a pochodovali sme k sovietskej ambasáde. Všetko, čo bolo po ruke, sa hádzalo do tej budovy. Až teraz si uvedomujem, aké to muselo byť psychicky náročné pre tých vojakov. Oni sa nemohli ani poriadne najesť, nemohli ani ísť na WC, boli špinaví a všetci ich nenávideli.“
Pri Univerzite Komenského sa situácia rovnako ako na Námestí SNP vymkla spod kontroly. Tam okupanti taktiež zabili mladých ľudí. Rozvášnený dav hádzal do vojakov kamenné kocky, ktoré sa uvoľnili, keď ich vyryli pásy tankov. Vojaci začali strieľať do výšky, skôr len na výstrahu, ale aj to malo za následok, že zomreli traja ľudia. Najmladšou bola 15-ročná Daniela Košanová, ktorá stála na schodoch Univerzity Komenského, keď ju do oblasti panvy zasiahla odrazená guľka.
Odpojili rozhlas, až keď na nich vytiahli revolver
Pamätník Štefan Horský (*1929), ktorý o vpáde vojsk vysielal naživo v rozhlase vypovedal o tom, ako vnímal svoju dôležitú dejinnú úlohu. Aj napriek tomu, že si uvedomoval závažnosť situácie, v tej chvíli sa nebál a chápal, že keďže je spravodajca, musí prinášať najdôležitejšie správy a informovať občanov.
„Práve pre to, že to je taká závažná vec, máme robiť všetko, aby sme toho poslucháča informovali. A najdôležitejšie sme si uvedomovali tie základné veci – pokoj a poriadok. Nedopustiť nič, čo by nejakým spôsobom vybočovalo z noriem.“
Bola polnoc, keď Štefan dostal nečakaný telefonát od kolegu, ktorý mal nočnú službu. Oznámil mu, že určite tomu neuverí, ale Rusi sú aktuálne na Štúrovej ulici. Zostal v šoku. Všetci sa následne zišli spolu v rozhlase, kde hneď nadviazali kontakt s rádiokomunikáciou. Rovnako sa spojili aj s českou kolegyňou v Prahe, s kolegyňou Kollárovou, ktorá im dala vedieť, že čochvíľa sa odohrá vyhlásenie najvyšších predstaviteľov. Verejne odsúdili vpád vojsk Varšavskej zmluvy a zaujali postoj, že došlo k porušeniu doposiaľ všetkých dohodnutých zmlúv.
V Slovenskom rozhlase všetci tušili, že príde aj na nich. Sovieti ich od vpádu sledovali a po chvíli si to namierili rovno k riaditeľovi. Rázne ich žiadali, aby zastavili vysielanie, pričom sa stretli s prudko odmietajúcim postojom. Keď nepomohli slová, na vedenie rozhlasu bol namierený revolver. Následne ich museli zaviesť do miestnosti, odkiaľ sú vedené všetky spojenia. O ôsmej večer, 21. augusta, prišli radoví vojaci, ktorí na pokyn vytrhali všetky káble a spojenie násilne prerušili.
Situácia bola vážna. Vojská boli rozmiestnené takmer po celej krajine a v ľuďoch bolo cítiť čoraz väčšie napätie. V prvý deň všetci mlčali, aj hlavne kvôli spomienke na udalosti v Budapešti spred desiatich rokov, kde napätie vyeskalovalo do odvisnutia niekoľkých revolucionárov. Nik nechcel také niečo dopustiť. Druhý deň však už znamenal istý posun. Vzniklo nové ministerstvo, ministerstvo spojov, ktoré malo na starosti práve spôsob odkomunikovania správ občanom. Dotklo sa to aj rozhlasu, ale každý sa snažil nového ministra ignorovať.
Do 2. septembra sa vysielalo 10 dní v ilegalite, kedy sa vysielanie obnovilo. Ľudia im boli veľmi vďační, pretože aj napriek komplikovanej situácii, ak sa redaktori dostali k mikrofónu a mali tiež spoj, mohli vysielať odkiaľ chceli.
„Mali sme redakcie na viacerých miestach. Ekonomický námestník už mal dopredu pripravené, kam pôjdeme. Do ktorej školy alebo podniku, vysielali sme na daňovom úrade, naproti Primaciálnemu námestiu. Išlo o to, aby sme nemali ďaleko do redakcie, lebo tam sme si normálne robili robotu. Ty máš ministerstvo spojov, ty informácie, ty stranu a vládu, ty prístav, ty železnice.“
Negatív s fotkami vojsk ukrytý v hadici od vysávača
Ako Čechovi žijúcemu na Slovensku sa Josefovi Novému (*1938) podarilo zdokumentovať aj inváziu vojsk Varšavskej zmluvy a udalosti, ktoré od 21. augusta 1968 prebiehali v Žiline. Už v noci z 21. na 22. augusta prelietavali lietadlá Antonov An-12 a An-24 a aj rozhlas informoval o vzniknutej situácii v Československu.
„21. august 1968 bol pekný letný a slnečný deň v strede týždňa. Bol som v práci na starom letisku Brezový Majer na Vlčincoch. Po informácii, že sa deje niečo mimoriadne, som išiel do mesta. Smerom od Vrútok prichádzali vojenské tanky až do centra mesta. Pretože som stále pri sebe nosil malý kinofilmový fotoaparát Werra, začal som fotografovať.“
Vojaci, obrnené vozidlá a tanky neobišli ani Žilinu. Budili rešpekt, mladšie ročníky si ich so záujmom obzerali. Postupne smerovali cez hlavné ulice a pešie ťahy v Žiline, až dorazili aj na hlavné námestie. Na Mariánskom námestí či v uliciach ich však čakali aj demonštranti. Invázia sa tu však, na rozdiel od Prahy či Bratislavy, zaobišla bez vážnejších konfliktov a incidentov či vyhrotených situácií: „V meste bolo veľa ľudí, ktorí obliehali prechádzajúce tanky. Tie smerovali cez terajšie ulice Predmestská, Veľká okružná a smerom na Antona Bernoláka. Sprievod tankov dorazil aj na terajšie Mariánske námestie. Deti boli zvedavé, obzerali veľké pásové vozidlá z bezpečnej vzdialenosti. Prvý deň nikto neotvoril tie tanky a ani nevyšiel.“
Josef mal film dlhé roky schovaný v pivnici v hadici od vysávača a svetlo sveta mohli snímky uzrieť až o mnoho rokov neskôr, po páde komunistického režimu a odchode „bratských“ vojsk. V dobe ich vzniku mal fotograf 30 rokov, a podarilo sa mu odfotiť zaujímavé a hlavne odvážne zábery. Celkovo vzniklo 40 unikátnych čiernobielych snímok, ktoré dokumentujú túto nešťastnú kapitolu našich dejín.
Sovietske vojská sa na žilinskom letisku cítili ako doma
Nálada v meste po príchode sovietskych vojsk bola mizerná, nevedelo sa, čo a ako bude, prevládal strach. Vojská Varšavskej zmluvy čoskoro obsadili aj letisko s obrnenými vozidlami a zriadili si tu tábor. Situáciu na letisku sa opäť pokúsil Josef zdokumentovať, lenže ho niekto z okupantov zbadal ďalekohľadom. Prišli po neho a zaviedli ho do ich hlavného stanu: „To som mal vtedy obrovské šťastie, pretože s hlavným veliteľom celého toho ich útvaru som sa poznal. Totiž pred rokom tam oni mali cvičenie v rámci armád Varšavskej zmluvy. Takže obaja sme boli dosť prekvapení a bola to dosť veľká náhoda. On mi hovoril Pipi, ako Pepo, a povedal mi, aby som tam už nechodil. Ten jeho pobočník – či kto to bol – mi akurát vybral ten film a osvetlil, ale nemal som tam nič samozrejme. Našťastie sa potom nič nestalo a už som tam nešiel.“
Okupanti sa veľmi rýchlo na letisku usídlili a správali sa ako doma. Letisko ako Josefovo pracovisko muselo ustúpiť potrebám okupantských vojsk. Mali ohromnú spotrebu zdrojov – elektriny, vody a podľa spomienok pamätníka aj vodky a museli za nich na letisku platiť veľké účty.
O podobnosti vojny na Ukrajine a okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy môžeme hovoriť len v prvých momentoch príchodu armády, keď občania v oboch prípadoch čakali v strachu vojnový stret.
Od tohto momentu nemôžeme tvrdiť, že vieme, čo momentálne naši susedia prežívajú. Musíme si uvedomiť, aké silné spomienky v nás vyvolalo počínanie vojsk, ktoré použilo hrubú silu len v krajných prípadoch, a aké spomienky budú mať generácie Ukrajincov, ktorí už od februára dennodenne zažívajú vojnovú brutalitu.
Autorka: Martina Lábajová
