„Na Štedrý deň sme mali vyhlásený poplach a pokyn na nástup. Nestihli sme si obuť ani ponožky, len čižmy. Vonku bolo mínus 12 stupňov a nás tam nechali stáť na nástupe od deviatej večer až do piatej rána. Chceli nám pripomenúť, že sme nič, aj v takýto požehnaný deň.“
Takto si spomína na výkon trestu v nápravnom zariadení v Želiezovciach pamätník Ladislav Kmetík (* 1944). Ladislav bol odsúdený ako hlavný organizátor za protištátnu činnosť. Čo presne urobil pán Ladislav, že si odpykal pol roka vo väzení, z ktorého bol vďaka dobrému správaniu podmienečne prepustený? Súviselo to s jeho činnosťou, ktorú vykonával po príchode vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie 21. augusta 1968.
Režim trestá svojich nepriateľov
„S kolegom sme v práci natlačili protiokupačné letáky. Na pranier sme tam postavili menovite aj pracovníkov okresného výboru strany a čelných funkcionárov, ktorých sme označili za kolaborantov. Ako sympatizanti odporu sme nosili na rukách trikolóru. Bola v nás túžba postaviť sa na odpor, ktorá vtedy rezonovala v celej spoločnosti. Rozniesli sme tie letáky na motorke po celom meste a okolitých obciach.“
„V tej dobe nikto nevedel, čo sa môže stať. Varovali ma aby neprišli ozbrojenci a nevystrieľali nám celú rodinu. Náš odpor však postupne ustal. Prezident aj reformní predstavitelia Pražskej jari vyzývali k upokojeniu situácie, necítili sme podporu zhora a tak nezostávalo iné len zmieriť sa s okupáciou, ktorá sa začala ironicky nazývať priateľskou pomocou.“
V nastupujúcej normalizácii však režim nezabúdal na svojich oponentov a pomstu režimu za svoju horlivosť v hektických augustových dňoch roku 1968 pocítil Ladislav na vlastnej koži.
Ladislav v minulosti pracoval na stavbách a vďaka týmto schopnostiam mal dozerať na ostatných väzňov pri práci. „Na stavbách som mal na základe svojich schopností robiť ostrahu ostatným pracujúcim. Pracovali sme v Štúrove ako tzv. lietajúca čata. Robili sme dokopávky po strojoch a iné náročné pomocné práce, ktoré už stroje robiť nemohli. Mal som spolu s príslušníkom väzenskej stráže robiť dozor 14 člennej brigáde. Pracovali sme každý pracovný deň, plus soboty. Keď som videl tých chlapcov nemohol som sa len tak prizerať, vždy som skočil do jamy prvý a robil som spolu s nimi. Práca bola náročná, za tých pár mesiacov som schudol približne 20 kíl. Vo voľnom čase som niektorých rómskych spoluväzňov učil čítať, pretože ešte aj v tých rokoch boli mnohí z nich úplne negramotní.“
Okrem náročnej práce si samozrejme dozorcovia nenechali ujsť žiadnu príležitosť na ponižovanie a drezúru väzňov. Za každé previnenie sa dávali tvrdé kolektívne tresty, niekoľkohodinové poradové výcviky po skončení smeny a šikana aj počas Vianoc.
Svojim peklom si však neprešiel len Ladislav vo výkone trestu, ale aj jeho manželka, ktorá sa razom ocitla v nemilosti režimu. Ostala s tromi malými deťmi úplne bez prostriedkov. Kvôli jej kádrovému profilu ju nechceli zobrať do žiadneho zamestnania, deti do škôlky. Vtedy sa ukázalo, že aj v ťažkej normalizačnej dobe sa našli dobrí a citliví ľudia, keď v Ladislavovom podniku urobili zbierku, aby pomohli jeho manželke v bezvýchodiskovej situácii.
Civilný život v okovách normalizácie
Problémy neprestali ani po návrate z výkonu trestu. Ladislav bol okamžite degradovaný na funkciu majstra v závode Šarišské Lúky, čo bola oblasť veľmi vzdialená od jeho bydliska: „Do práce som musel vstávať o pol štvrtej ráno, cestovať niekoľko hodín do práce na stredisko a odtiaľ na stavby. Domov som sa vracal o pol desiatej večer, niekedy som musel zostať nocovať na stavbách. Severovýchod Slovenska vtedy patril medzi najzaostalejšie oblasti republiky. Nadriadení mi povedali, že mám byť rád, pretože som mohol skončiť aj horšie. Mal som rodinu a tak som sa snažil to vydržať.“
Kvôli emigrácii by bola schopná opustiť aj manžela
„Nikdy som nemyslela, že odídem.” Všade bolo počuť streľbu zbraní a nechýbala ani prítomnosť tankov. Pamätníčka Hana Lomová (Löwenbein) Moran (*1945) spomína, ako sa ten deň chystala do práce a musela ísť po auto, ktoré bolo zaparkované na Astronomickej ulici. Počas cesty dokonca pomohla odviezť ľudí, ktorí márne čakali na príchod električky. Bolo jej zle z toho čo videla.
Po udalostiach v auguste 1968 opustili krajinu desaťtisíce ľudí. V rámci Slovenska to bolo do roku 1970 okolo 7 000. Emigrovali hlavne vysokoškolsky vzdelaní ľudia, umelci, vedci a iní odborníci. Strach z režimu po auguste 1968 bol spôsobený aj tým, že sme po invázii nedostali zo zahraničia žiadnu podporu.
Pamätníčka Hana síce nevedela ako to bude ďalej, ale nechcela, aby jej ešte nenarodené dieťa zažilo vojnu. Vtedy sa v nej všetko zlomilo a rozhodla sa, že svoj domov opustí a emigruje. Jej manžel Jozef z toho nebol nadšený, nechcel odísť. „Jožko alebo s tebou alebo bez teba, ja idem.” A tak 31.augusta 1968, opustila napokon aj s manželom ČSSR. Hanina matka prišla domov pár dní po ich odchode. Všetko jej vyrozprávala jej sestra Anna. Neskôr jej Hana poslala list, avšak z návalu emócií, jej mamička omdlela. Za krátky čas sa pozbierala a pochopila konanie svojej dcéry.
Izrael – bezpečný prístav pre Židov
Emigrovať nebolo jednoduché. Ešte pred cestou si musela dať rýchlo urobiť pas, pričom na pasovom úrade žiadala o povolenie len na štyri dni do Viedne, ale dostala až tridsať. Neskôr sa dozvedela, že aj pracovníci úradu emigrovali do Kanady. Vedeli prečo odchádza. V deň odchodu sa rozhodla šoférovať Hana. Keď prišli k hranici, hraničiarom bolo jasné prečo odchádzajú. Púšťali ich so slovami:
„Nechoďte príliš ďaleko, to nemôže dlho trvať.”
Vo Viedni ich prichýlila mamina kamarátka, ktorá tam vlastnila penzión. Im a ešte dvom ďalším párom poskytla izbu na prespanie. Pamätá si ako rozprávali o Austrálii, ale Hankiným cieľom bol Izrael. Ešte pred odletom, museli navštíviť izraelské veľvyslanectvo, kde boli úspešní a o šesť dní získali vízum. Lietadlo bolo doslova preplnené, ale bola šťastná, že v ňom sedí.
Po príchode do Tel Avivu ich na letisku čakal mamin mladší brat, ktorý ich hneď zobral na námestie hlavného mesta. Prosil svoju neter nech sa poobzerá okolo seba, nech si všimne ľudí, ktorí sú okolo nej. „Vidíš toho policajta? On je Žid.” A takto ešte chvíľu pokračoval, až kým jej nedokázal, že je doma a konečne sa nemusí báť, pretože všetci okolo nej sú Židia. „V tom momente som sa cítila slobodná.” Dovtedy sa tak nikdy necítila, keďže vždy mali ľudia v ČSSR potrebu ju presvedčiť, že vlastne chce byť katolíčkou a nie Židovkou. Dokonca ju neobišli ani hanlivé narážky na jej židovský pôvod. A práve preto bola v Izraeli konečne spokojná, pretože bola medzi svojimi.
Silný príbeh odvahy
Keď sa v auguste 1968 rodina Zdenky Kolárikovej (* 1933) vracala z prázdnin, zastavili sa u rodičov na Polianke: „Vtedy nás napadli „spojenecké” vojská. Prišli v noci ako zlodeji. Bolo to strašné. Všade tanky a vojaci. Hrôza a veľká bezmocnosť, a zároveň protest proti okupácii.“
Hneď po návrate do Pezinka pani Zdenka, jej manžel Michal, aj ich synovia prejavili svoj odmietavý postoj: „Rozmnožovali sme letáky proti vstupu vojsk do krajiny, organizovali podpisové akcie. Michal bol poverený miestnymi funkcionármi, aby nálady občanov tlmočil ruskému veliteľovi a odovzdal im podpisy pod petíciou za odchod vojsk.“ Michal šiel vlastným autom a osobne odovzdal petíciu veliteľovi vojsk pri Pezinku. Ich synovia medzitým na cestu maľovali nápisy „Idite damoj” a kým farba schla, s papekom v ruke presmerovávali automobily aj niekoľko tankov. Pezinčanom na šaty pripínali trikolóru.
Za názor sa platí
Práve tento jasný, verejne prejavený a hlavne nikdy nepopretý postoj ovplyvňoval celú rodinu až do roku 1989: „Stalo sa nám to osudným. Tí istí funkcionári, ktorí s mojím mužom boli u veliteľa a takisto nesúhlasili s okupáciou, sa postarali o naše potrestanie. Odvrátili sa od nás, obrátili kabáty a nás odhodili ako kus papiera.“
Rok 1970 začal tzv. previerkami členov strany: „Bol to hon na čarodejnice. Hlavná otázka bola, či súhlasím s príchodom našich spojeneckých vojsk. Samozrejme, že som odpovedala nie a že to považujem za okupáciu. Týmto som nad sebou vyslovila ortieľ. Hneď v školskom roku 1970-1971 som bola preložená do Šenkvíc a po prvom polroku ma prepustili zo školských služieb. Jednoducho ma vyhodili. Dokonca som dostala pokarhanie od vedúcej školského odboru.“
„V Pezinku sa dokonca našli takí dobráci, ktorí na múrik v parku napísali nezmazateľnou farbou nápis ,Koláriková a Rypák sú zradcovia národa´. Bol tam až do roku 1986.“ O rok neskôr prišiel o zamestnanie aj Michal.
Pre rodinu nastalo ťažké obdobie. Väčšina manželových spolupracovníkov bola zo SAV tiež prepustená, ale zostali v kontakte a navštevovali sa. Niektorí z nich sa stali aktívnymi disidentmi (Miroslav Kusý, Július Strinka) a boli sledovaní ŠtB. Každé stretnutie s nimi znamenalo pre Michala výsluch na „Februárke“, v sídle Štátnej bezpečnosti: „Bolo to deprimujúce. Boli sme však dvaja, navzájom sme sa utešovali a podporovali. Nedali sme sa znechutiť.“ Spoločenský život Kolárikovcov sa vtedy obmedzil, nechceli priviesť do ťažkostí aj iných ľudí.
Prišla spáliť papier, ktorý nedovoľoval štúdium jej syna
Perzekúcie režimu sa dotkli nielen rodičov, ale znevýhodňovali aj ich deti: „I keď syn Michal dostal dobrý posudok, komisia zložená z riaditeľa školy, triedneho učiteľa, zástupcov Revolučného odborového hnutia a rodičovského združenia vyslovila ortieľ – zákaz študovať. Na žiadosť do gymnázia napísali klauzulu: Neodporúčame, rodičia sa spreneverili socialistickému štátu. Boli sme zhrození, ako niečo také mohli napísať moji bývalí kolegovia, ktorí v roku 1968 zmýšľali tak ako ja. Bola to ďalšia rana. Vtedy sa vo mne ozval bojový duch a materinský cit. Išla som do školy, celý elaborát som pred riaditeľom a zástupkyňou spálila a donútila ich napísať novú žiadosť bez tej klauzuly. Podpisy rodičov som si zohnala sama. Michal na gymnázium šiel a býval štyri roky u starých rodičov.“
V roku 1974 sa situácia zopakovala u syna Vladimíra. Dostal dobrý posudok, ale tiež s klauzulou o rodičoch, nepriateľoch socializmu. Riaditeľ seneckého gymnázia sa zachoval hrdinsky, klauzulu na spodnom okraji strany odstrihol a Vlada prijal. Problémy však nastali s novým riaditeľom Bulom, ktorý Zdenku po okupácii preveroval a práve jeho zásluhou musela odísť zo školstva. Vlada celé roky šikanoval. Keď sa Vlado hlásil na Vysokú školu poľnohospodársku v Brne, aby nebol na očiach slovenským funkcionárom, riaditeľ Bula mu napísal dobrý posudok. Do Brna však prijatý nebol a keď Kolárikovci zisťovali, čo je vo veci, dozvedeli sa, že im Bula odoslal úplné iný posudok.
Za uvoľnenie pomerov v období Pražskej jari a následnej okupácii vojsk Varšavskej zmluvy sme v Československu zaplatili normalizáciou. Aj keď táto forma útlaku bola miernejšia ako v 50. rokoch, na našom území boli sovietske vojská až do odchodu v roku 1991. Ľudia ktorí otvorene nesúhlasili s okupáciou museli znášať výsluchy, sledovanie, zlé kádrové posudky, väzenie a viacerí sa uchýlili k emigrácii. Mnoho ľudí sa tu tak, ako po 2. svetovej vojne necítilo bezpečne a slobodne a odišlo do krajín, kde ich čakali lepšie príležitosti a vyhliadky.
Autorka: Martina Lábajová
