Peter Wilfling
Autor je právnik a spolupracovník mimovládnej organizácie Via Iuris.
Extrémisti sa účelovo prezentujú ako mučeníci za slobodu prejavu. Príklady zo zahraničia však ukazujú, že sloboda slova nie je bezbrehá a súdenie nenávistných prejavov má ďaleko od politických procesov.
Sloboda slova, resp. sloboda prejavu sa v súčasnosti stala jednou z frontových línií v politickom boji a „kultúrnej vojne“. Jedna strana namieta zvyšujúcu sa intenzitu a množstvo nenávistných prejavov vo verejnom priestore, napríklad na internete a sociálnych sieťach, a zdôrazňuje potrebu voči nim bojovať, druhej strane zasa vadí snaha obmedzovať politicky nekorektné a necitlivé prejavy, ktoré sa vymykajú „mainstreamu“.
Do tohto legitímneho názorového sporu sa však „prepašovali“ aj skutoční extrémisti – u nás na Slovensku najmä strany sympatizujúce s autoritatívnymi a fašistickými režimami a myšlienkami. Vycítili, že ak sa zaradia do šíku „bojovníkov za slobodu“ a za „ústavné práva“, tak takýmto spôsobom budú môcť vzbudiť sympatie aj u tej časti verejnosti, ktorá by sa nikdy nestotožnila s ich autoritárskym a nedemokratickým programom a názormi. Je to paradoxné, pretože ak by sa tieto strany dostali k moci, slobodu prejavu by s najväčšou pravdepodobnosťou zrušili ako jednu z prvých.
Počas súdnych procesov s členmi a poslancami Kotlebovej Ľudovej strany – Naše Slovensko: Milanom Mazurekom, Stanislavom Mizíkom, Antonom Grňom a napokon aj samotným predsedom strany Marianom Kotlebom, ale aj počas procesu, v ktorom Najvyšší súd rozhodoval o návrhu generálneho prokurátora na rozpustenie tejto strany, hovorili často predstavitelia tejto strany o politických procesoch, účelovom politickom prenasledovaní, o potláčaní slobody prejavu a dokonca sa prirovnávali k obeti komunistických monsterprocesov 50. rokov, Milade Horákovej.
Kotlebovci sa teda odvolávali na svoje ľudské právo – slobodu slova resp. slobodu prejavu, slobodu pomenovať „skutočnú“ pravdu bez obmedzení takzvanej politickej korektnosti. Možno tu pozorovať fenomén, že rétoriku ľudských práv vo svoj prospech účelovo využívajú aj politici, ktorých cieľom je v skutočnosti zničiť demokratický a právny štát zaručujúci všetkým ľuďom rovnaké práva. Je však zjavné, že na časť obyvateľstva táto rétorika účinkuje. Stať sa „mučeníkom za slobodu prejavu“ sa teda momentálne osvedčuje ako dobrá komunikačná taktika extrémistov.
Voľný trh myšlienok?
Skúsme sa teda zamyslieť nad tým, či v súdnych procesoch s kotlebovcami nejde náhodou naozaj o „politické procesy“ a politické prenasledovanie, ktoré porušuje ich slobodu slova a ktoré sa vymyká praxi v civilizovaných a vyspelých demokratických krajinách.
Keďže sa kotlebovci odvolávajú na slobodu slova resp. prejavu, treba sa najprv zamyslieť nad tým, čo je vlastne podstatou slobody prejavu a či sloboda prejavu chráni aj také výroky, za ktoré sú súdení kotlebovci.
O slobode slova, resp. prejavu často pretrváva mýtus, že je to sloboda povedať si čokoľvek a akýmkoľvek spôsobom. V skutočnosti je to však veľmi mylná predstava. Takáto sloboda prejavu neexistuje v žiadnej krajine sveta, a to ani v Spojených štátoch amerických, ktoré sú na rozdiel od ostatných krajín sveta známe výnimočne širokým poňatím slobody prejavu.
Práve naopak. Ľudská spoločnosť vždy považovala slovo za dvojsečnú zbraň. Prostredníctvom slova a slovnej komunikácie človek vytváral dobré medziľudské vzťahy a racionálne usporadúval spoločnosť, ale slovom aj zraňoval, ubližoval, inicioval násilie a vraždenie, rozvracal a ničil spoločnosť. Ľudské slovo môže byť nositeľom dobra, lásky a krásy, ale aj nenávisti, vie prispieť k vytvoreniu „neba“ na zemi, ale aj stvoriť „peklo“ na zemi.
Aj základné etické diela, z ktorých čerpá a na ktorých stojí naša civilizácia, upozorňujú na to, že sloboda slova nie je bezbrehá a že slovo má aj deštruktívny potenciál. V Biblii sa píše, že ľudia nemajú „zlorečiť“ svojim blížnym a nemajú „nosiť vo svojom srdci nenávisť“ voči nim. Aristoteles vo svojom slávnom diele Etika Nikomachova odsudzuje „slovné útoky a urážky“.
Dejiny nám dávajú dostatok príkladov, keď nenávistné slová alebo slová motivované nenávisťou viedli k násiliu, vraždeniu a vojnám.
Ako žiarivý príklad neobmedzenej slobody slova sa niekedy uvádzajú Spojené štáty americké. Avšak ani v USA nie je sloboda slova úplne neobmedzená. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu USA Brandenburg v. Ohio môže štát legitímne stíhať prejavy, ktoré by mohli bezprostredne viesť k nezákonnému konaniu – napríklad k násiliu alebo rabovaniu. V rozhodnutí Beauharnais v. Illinois Najvyšší súd USA rozhodol, že možno stíhať nielen slovné útoky voči jednotlivcom, ale aj slovné útoky voči skupinám obyvateľov – napríklad etnickým menšinám. Sloboda prejavu je síce v USA založená na koncepte „voľného trhu myšlienok“, ktorý vychádza z predpokladu, že pravda sa najlepšie ukáže vo voľnom „boji“ s konkurenčnými myšlienkami a informáciami, a preto by sa mala možnosť šírenia myšlienok a informácií čo najmenej limitovať, ale aj tento koncept je kritizovaný ako sociálno-darwinistický, morálne relativistický a postavený na nenáležitej analógii výmeny názorov a trhu s tovarom.
Navyše, v poslednom čase je zjavne vidieť, že „voľný trh myšlienok“ v prostredí internetu a sociálnych sietí, ktoré sú pre mnoho ľudí hlavným zdrojom informácií, nefunguje. Usporiadanie sociálnych sietí nepodnecuje k tomu, aby bol človek „voľne“ konfrontovaný s inými názormi a aby v tejto konfrontácii vyhral názor, ktorý je najlepší a najracionálnejší, ale naopak, podporuje uzatváranie ľudí do skupín, kde sú odlišné názory eliminované a kde sa ľudia iba utvrdzujú vo svojich názoroch a predsudkoch. Sociologické výskumy navyše potvrdzujú, že falošné správy nabité emóciami sa šíria na internete a sociálnych sieťach oveľa rýchlejšie ako pravdivé správy. Spoločnosť Facebook napríklad v nedávnej minulosti priznala spoluzodpovednosť za vraždenie a vysídľovanie príslušníkov etnika Rohingov v Mjanmarsku, ktoré bolo podnecované aj masovo zdieľanými nenávistnými a klamlivými informáciami o Rohingoch šírenými mjanmarskou armádou prostredníctvom Facebooku.
V súvislosti s nedávnym útokom krajne pravicových prívržencov Donalda Trumpa na sídlo amerického Kongresu sa napokon aj v USA rozprúdila intenzívna diskusia o tom, ako dokážu dlhodobo šírené konšpiračné teórie a falošné správy na sociálnych sieťach meniť atmosféru v spoločnosti, viesť k čoraz väčšej polarizácii a napokon aj k násiliu. Vážne sa diskutuje o tom, či je americká koncepcia slobody prejavu stále realistická vzhľadom na paradigmatickú zmenu spôsobenú šírením informácií prostredníctvom nových technológií, internetu a sociálnych sietí, ktoré v žiadnom prípade nie sú tým ideálnym „voľným trhom myšlienok“, ktorý by produkoval iba najlepšie a najpravdivejšie myšlienky.
Zneužitá demokracia
Vráťme sa ale do Európy, ktorej skúsenosť so šírením nenávistných prejavov falošných informácií je oveľa tragickejšia ako skúsenosť Spojených štátov. Náboženské vojny, pogromy, etnické čistky, holokaust a vojny podnietené národnostnou nenávisťou sú takou živou a relevantnou skúsenosťou, že v Európe panuje konsenzus, že stíhanie nenávistných prejavov je úplne legitímne a že toto stíhanie je priamo povinnosťou každého demokratického štátu.
Fabio Marcelli vo svoje knihe Repression of Hate Speech veľmi výstižne uviedol, že okrem možnosti vyjadriť svoj názor a tým zlepšovať demokratickú participáciu môžu sociálne siete predstavovať aj hrozbu pre mierové spolužitie spôsobované nenávistnými prejavmi. Nebezpečný vplyv tejto rétoriky pritom posilňujú hospodárske krízy, nezamestnanosť, medzinárodná migrácia či konflikty, čo môže ešte viac oslabiť spoločenskú súdržnosť. „Navyše, určité skupiny, ktoré sú pri moci, môžu byť naklonené vytváraniu falošných terčov, aby odvrátili pozornosť más od skutočných dôvodov krízy a zhoršenia životných podmienok. … Poučenia z minulosti, dokonca z nedávnej minulosti, nám ukazujú, aké môže byť nebezpečné, keď sa umožní rétorika a slovné prejavy zobrazujúce niektoré sociálne alebo etnické skupiny ako ,parazitov‘ alebo ako skupiny s kriminálnymi a protizákonnými sklonmi a aktivitami. Nahromadenie takejto propagandy, najmä prostredníctvom sociálnych médií, môže vydláždiť cestu k stupňovaniu nepriateľstva voči takýmto skupinám a pripraviť pôdu pre hromadné vyháňanie, pogromy a dokonca aj genocídu.“
Extrémisti veľmi často vyjadrujú názor, že ak spoločnosť nedovolí slobodné vyjadrovanie akéhokoľvek názoru, tak sa nemôže nazývať demokratickou. Aj zo skúseností z minulosti však vieme, že ich k tomu nevedie láska k demokratickému zriadeniu, ale v skutočnosti chcú využiť demokratické mechanizmy a slobody na to, aby si presadili svoje ciele a napokon demokraciu zničili. Veľmi otvorene a cynicky to povedal Hitlerov propagandista Joseph Goebbels v roku 1928, keď sa nacistická strana prvýkrát dostala v demokratických voľbách do nemeckého parlamentu: „Vstupujeme do Ríšskeho snemu, aby sme sa v zbrojnici demokracie o ňu postarali jej vlastnými zbraňami. … Keď je demokracia tak hlúpa, že nám za túto medvediu službu dala voľné lístky a diéty, je to jej vec…“
Aj na základe tejto skúsenosti z minulosti sa v Európe presadila koncepcia tzv. brániacej sa demokracie, ktorú napríklad český Ústavný súd vo svojom rozhodnutí popísal nasledovne: „Ak sú odporcovia demokracie a hodnôt, na ktorých demokracia stojí, pripravení na ňu útočiť, musí byť aj demokratický režim pripravený brániť sa týmto útokom, a to v nutných prípadoch aj obmedzením základných práv. Garancie základných práv, ktoré sú jedným z fundamentálnych prvkov demokratického právneho štátu, nemožno zamieňať za slabosť demokracie či jej neschopnosť obrany. Demokracia, ktorá by bezvýhradné odmietla používať proti svojim protivníkom štátnu moc, otvárala by bránu nielen anarchii, ale aj totalite. Sama by sa tak spreneverila svojim základným úlohám, ku ktorým patrí aj ochrana hodnotového poriadku manifestovaného práve zabezpečovaním základných ľudských práv a slobôd.“
K tomuto prístupu sa hlási aj Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorého rozhodnutia sú pre Slovensko záväzné a ktorý svojimi rozhodnutiami formuje štandard a úroveň ochrany ľudských práv v krajinách Európy.
Z rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že aj iné európske štáty postihujú podobné prejavy, za ktoré sú na Slovensku stíhaní členovia ĽSNS.
Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva „prejavy týkajúce sa záležitostí verejného záujmu majú v zásade nárok na silnú ochranu, avšak prejavy, ktoré podporujú alebo odôvodňujú násilie, nenávisť, xenofóbiu alebo inú formu neznášanlivosti, sa obvykle nemôžu domáhať ochrany…“ Podľa rozhodnutí Lehideux a Isorni v. Francúzsko, Garaudy v. Francúzsko, Norwood v. Veľká Británia, Witzsch v. Nemecko a Ivanov v. Rusko nie sú slobodou prejavu chránené také vyhlásenia a prejavy, ktoré popierajú holokaust, obhajujú nacistickú politiku, spájajú všetkých moslimov s terorizmom alebo zobrazujú Židov ako zdroj zla. Podľa rozhodnutia Féret v. Belgicko nielen výzvy k násiliu, ale aj „útoky na osoby spáchané urážaním, zosmiešňovaním alebo hanobením určitej časti obyvateľstva a konkrétnych skupín obyvateľstva alebo podnecovanie k diskriminácii, stačia na to, aby orgány privilegovali boj proti rasistickým prejavom nad slobodou prejavu uplatňovanou nezodpovedným spôsobom, ktorá ohrozuje dôstojnosť a dokonca bezpečnosť týchto častí alebo skupín obyvateľstva.“
V tomto rozhodnutí súd zdôrazňuje aj osobitnú zodpovednosť politikov za svoje prejavy a uvádza, že „je veľmi dôležité, aby sa politici vo svojich verejných prejavoch vyhýbali šíreniu takých vyjadrení, ktoré sú schopné živiť neznášanlivosť.“ Európsky súd zdôrazňuje, že „nepopiera, že politické strany majú právo verejne obhajovať svoje názory, aj keď niektoré z nich sú útočné, šokujú alebo znepokojujú časť obyvateľstva. Preto môžu obhajovať aj riešenia problémov týkajúcich sa imigrácie. Mali by sa však vyhnúť tomu, že to budú robiť tak, že budú obhajovať rasovú diskrimináciu a že sa uchýlia k hrubým alebo ponižujúcim slovám alebo postojom, keďže takéto správanie má potenciál vyvolať reakcie verejnosti, ktoré sú nezlučiteľné s pokojnou atmosférou v spoločnosti a môžu podkopať dôveru v demokratické inštitúcie.“
V rozhodnutí Le Pen v. Francúzsko z roku 2017 zasa Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že verejný prejav francúzskeho politika Jeana-Marie Le Pena naznačujúci, že všetci Rómovia kradnú, bol neprípustne paušalizujúci a „bol bez pochyby schopný vytvoriť negatívny obraz o rómskej komunite ako celku“, pretože „nešlo len o humorné poznámky, … ale tieto poznámky boli schopné vyvolať pocit opovrhovania a nepriateľstva voči tejto komunite.“
Vo všetkých uvedených prípadoch Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že európske štáty legitímne postihovali spomenuté prejavy a nedopustili sa porušenia slobody prejavu.
Stíhanie za číslo
Čo sa týka možnosti stíhania za použitie neonacistických šifier, pozoruhodné je rozhodnutie českého Ústavného súdu IV. ÚS 2613/10, ktoré sa týkalo stíhania za verejné použitie šifry „88“. Išlo o prípad, keď prívrženec českej krajne pravicovej Dělnickej strany v čase konania verejného zhromaždenia členov a priaznivcov Dělnickej strany v centre Brna, ktorého sa zúčastnil, mal na sebe mikinu, opasok a odznak s nápisom „Eighty eight“ a číslicou „88“, pričom podľa súdu tieto čísla znamenajú poradie písmen v latinskej abecede ako odkaz na písmená HH, čo je skratka pre klasický nacistický pozdrav „Heil Hitler“. Ústavný súd „schválil“ toto trestné stíhanie a rozhodol, že týmto stíhaním nedošlo k porušeniu slobody prejavu, a to na základe týchto argumentov: „Sťažovateľ nebol odsúdený pre obyčajné nosenie závadného odevu či znalosť významu číslic 88, ale pre schvaľovanie nacistických zločinov, ktoré sa prejavilo práve tým, že na zhromaždení politickej strany, ktorá svojím programom smeruje k vyvolávaniu národnostnej, rasovej, etnickej a sociálnej neznášanlivosti voči určitým skupinám obyvateľstva Českej republiky, sa prezentoval symbolmi s týmito názormi sympatizujúcimi. Nemožno akceptovať obhajobu sťažovateľa, že bol nevinným nositeľom odevu a doplnkov určitej obchodnej značky, pretože nie je zvykom, aby bežný spotrebiteľ prejavoval tak pozoruhodný obdiv a vernosť konkrétnej obchodnej značke, že by okrem jej oblečenia nosil aj odznak s jej logom…“.
Z uvedeného, ako aj z rozhodnutí európskych súdov je teda zrejmé, že stíhanie podobných prejavov, za ktoré boli stíhaní aj členovia ĽSNS, nie je ničím mimoriadnym a je v rámci štátov Európy považované za legitímne a za súladné so slobodou slova a slobodou prejavu. Možno mať samozrejme rozdielny názor na výšku alebo tvrdosť trestu uloženú za takéto prejavy. Ale určite neobstojí tvrdenie, že stíhania za takéto prejavy sú mimoriadnymi politickými procesmi, ktoré nemajú v iných demokratických krajinách obdobu.