Každý rok, 17. novembra, slávnostne udeľujeme spolu s českým Post Bellum Ceny Pamäti národa ľuďom, ktorí počas svojho života preukázali, že česť, sloboda a ľudská dôstojnosť nie sú iba prázdne slová.
Priamy prenos z pražského Národného divadla môžete sledovať na Dvojke a ČT2 o 20:00. Každoročne sú ocenení dvaja pamätníci z Českej republiky a dvaja zo Slovenska. Tento rok sa cena udeľuje aj ukrajinskému pamätníkovi. V tomto článku nájdete príbehy dvoch českých laureátiek.
Viac informácií nájdete na www.cenypametinaroda.cz
Usporiadatelia galavečera sú Post Bellum, Česká televízia, Český rozhlas, Rozhlas a televízia Slovenska a Ústav pre štúdium totalitných režimov.
Pavel Eli Vago (*1930)
V roku 1942 začala ľudácka Slovenská republika posielať Židov do vyhladzovacích táborov. Dvanásťročného Eliho (vtedy Pavla) Vaga a jeho sestru Ester poslali rodičia samých do hôr, aby prežili.
Najponižujúcejšie nariadenie
Eli Vago sa narodil v roku 1930 v malej obci Bytčica, no svoje detstvo strávil v Čadci. V roku 1936 nastúpil do ľudovej školy vo Vrútkach. Postupne začali vychádzať aj prvé protižidovské nariadenia, ktoré poznačili aj Eliho život. „Prvé obmedzenie bolo, že nesmieme chodiť von po deviatej hodine, neskôr sa bubnovalo, že už nesmieme byť na ulici ani po siedmej hodine. Potom, že deti nesmú chodiť do štátnych škôl, prosto deň čo deň boli nejaké nové paragrafy. Napríklad sme nemohli stáť už ani na chodníku, ale chodiť sme mohli len po strede cesty. A nakoniec prišla aj tá žltá hviezda, to bolo pre nás asi najponižujúcejšie. Preto sme sa snažili zakrývať ju kabátom, aby sa tá hanba trochu zmenšila.“
Deti prežívali v horách bez rodičov
Keď sa v roku 1942 začali deportácie Židov do koncentračných táborov, Eliho rodičia neuverili nacistickej (ani ľudáckej) propagande, že ľudí v dobytčích vagónoch posielajú pracovať. Vedeli, že nástup do transportu by pre nich a pre ich deti znamenal istú smrť. Rozhodli sa, že sa rozdelia. Eli a Ester sa mali ukrývať v okolitých horách a ich rodičia na mieste, ktorého lokáciu im neprezradili, zrejme kvôli bezpečnosti.
Darček od policajta
Na konci leta 1942 Eliho so sestrou objavila po putovaní miestna policajná hliadka, ktorá ich vzala do martinskej väznice. Ester dostala zo zatknutia strach, no Eli sa v duchu potešil, pretože sa domnieval, že to bude bezpečnejšie, ako stráviť ďalšiu noc pod holým nebom.
Potom ich však prepustili a Eli so sestrou sa vrátili domov do Vrútok, kde našli starého otca. Jeho našťastie do transportov nezobrali, no dozvedeli sa, že ich mamička psychický nápor nevydržala a v lete 1942 zomrela iba ako 37-ročná. Po čase ale na miestnej žandárskej stanici dostali tip, že sa tam skrývajú židovské deti. Miestny policajt ich našiel skrývajúcich sa v skrini a zobral ich na vlakovú stanicu. Našťastie tam nemali čakať na transport, ale nastúpil spolu s nimi do vlaku a odviedol ich do koncentračného tábora v Seredi. Ešte predtým však dal Elimu nové topánky, v ktorých následne strávil zvyšok vojny.
Pavel Vago (vpravo) so sestrou Esti
Krátky pocit slobody
V Seredi sa nečakane zvítali s otcom Ladislavom, ktorý tam pracoval v stolárskej dielni. Keď sa začalo Slovenské národné povstanie, podarilo sa im s ostatnými väzňami ujsť a vydali sa do Banskej Bystrice.
Keď prišla rodina Vago do mesta, zrazu neverili vlastným očiam, ako sa situácia zmenila: „My sme to nechápali, ale zrazu sme boli voľní ľudia a mohli sme sa voľne pohybovať. Boli sme na námestí, uvideli sme mliekareň a šli sme si kúpiť mlieko. To bolo nepredstaviteľné. Nevedeli sme jednoducho pochopiť, ako je to možné, že sme zrazu po tých rokoch voľní ľudia.“
Rodina Vago sa aj s niekoľkými ostatnými rodinami po potlačení SNP rozhodli utiecť pred Nemcami z mesta do hôr. Verili v skorý príchod Červenej armády, ktorá v tom období bola už na východných slovenských hraniciach.
Hrdinstvo osemnásťročného dievčaťa
Vymrznutá a zoslabnutá skupinka jedenástich ľudí nachádzajúca sa v priestore Veporských vrchov zišla napokon do maličkej, dnes už zaniknutej usadlosti Hrončok. Tam ich privítalo osemnásťročné dievča Valika Vaculčiaková. Jej otec Jozef sa však obával príchodu Nemcov, preto u nich nemohli ostať. Avšak hlbšie v lese im našiel jednu starú drevorubačskú chatrč, kde sa mohli ukryť.
„Až po vojne som sa dozvedel, že Valika prešla až štrnásť kilometrov v snehu, len aby nám mohla doniesť jedlo. A za opaskom mala revolver.“
Hrončok napokon v apríli 1945 neoslobodili sovietske, ale rumunské vojenské jednotky, ktoré sa však na osloboditeľov ani zďaleka nepodobali. Vojna však bola na konci a celá skupinka sa dočkala jej konca. Eli s otcom a so sestrou sa vydali pešo smerom do Košíc, ktoré už boli opäť súčasťou Československa a kde prevládala radosť z konca vojny. Po prežitých vojnových hrôzach Eli nechcel zostať žiť na Slovensku a rozhodol sa emigrovať do novovznikajúceho štátu Izrael, kde žije dodnes.
Anna Šestáková (*1918)
Život Anny Šestákovej poznamenalo zatknutie jej manžela a to, že odmietla spolupracovať s ŠTB. Jej manžela Ervína Šestáka odsúdili vo vykonštruovanom procese na doživotie, neskôr ho pre pochybenie súdu prepustili.
Zažila dve svetové vojny
Anna Šestáková sa narodila v čase blížiaceho sa konca prvej svetovej vojny na Myjave. Rodinná situácia na západe Slovenska sa však zmenila na začiatku 30. rokov a Ušiakovci sa presťahovali do metropoly východného Slovenska, do Košíc, kde Annin otec prevzal staničnú reštauráciu.
Po Viedenskej arbitráži, kedy za jeden deň pripadli Košice Maďarsku, si rodina za nový domov vybrala Bratislavu: „Keďže sme mali reštauráciu na stanici, podarilo sa otcovi vybaviť vagón a so sťahovaním sme si takto pomohli. Ale prišli sme tam o veľa.“
V Bratislave sa pani Anna zosobášila s Ervínom Šestákom, s ktorým mali tri deti. Anna s rodinou musela po vypuknutí Slovenského národného povstania opustiť slovenskú metropolu a odísť k rodine na Myjavu. Ervín musel ako odborník na stavby po vypuknutí povstania zostať na svojej pozícii. Bez váhania, so zbraňou v ruke, sa však do boja za slobodu zapojili dvaja Annini bratia. Anna na Myjave zažila prechod frontu a striedanie armád. „Na každú bránu napísali čísla, koľko tam bude ubytovaných vojakov.“
Uniesli jej manžela
Po vojne rodina s novými pomermi po komunistickom prevrate nesúhlasila, nad emigráciou ale neuvažovala. Potom prišiel 14. september 1951, keď mali Šestákovci naplánovanú malú oslavu narodenín syna Ivana. Večer však Ervín domov neprišiel: „Nevedela som si predstaviť, čo sa mohlo stať. Nikdy predtým sa nestalo, že by neprišiel domov, že by sa niekde zdržal. Na druhý deň som išla do jeho práce s tým, že sa niečo dozviem, tam sa ma ale pýtali, prečo nie je v práci, keď včera bol. Zistili sme, že išiel domov s kolegom, ten povedal, že sa rozlúčili na rohu našej ulice. Ale domov neprišiel.“ Keď Anna po manželovi pátrala ďalej, zistila, že v ten deň podvečer zastalo na ich ulici auto a dvaja muži doňho násilím niekoho naložili. Popis uneseného sedel na jej manžela.
Neskôr u nich na dvere zaklopala trojica neznámych ľudí: „Prišli dvaja muži a jedna žena. Legitimovali sa, že sú zo Štátnej bezpečnosti, a povedali mi: ,Váš muž je u nás. Dopustil sa protištátnej činnosti. Máme vonku dve autá. V jednom pôjdete s nami vy a v druhom deti, pretože tento byt musí zostať prázdny.‘“ Príslušníci tajnej služby Anne tvrdili, že jej manžel bude slúžiť ako volavka pre „imperialistických agentov“, ktorí do ich bytu prídu. Vzhľadom na to, že tam môže dôjsť k prestrelke, je potrebné ju a deti dostať z bytu preč. Anna dodáva: „Tak čo som mohla robiť? Ja som sa nemohla brániť.“
Svadobná fotografia Šestákovcov
Chceli, aby donášala na rodinu a priateľov
Annu so svokrou a deťmi internovali vo vile za mestom bez toho, že by vedeli, čo s nimi bude ďalej. Po niekoľkých dňoch agenti Annu ubezpečovali: „Nebojte sa, všetko bude v poriadku. Vrátite sa domov a z času na čas nám poviete, ako to medzi vašimi známymi a kolegami ide, o čom sa hovorí a tak.“ Pamätníčka sa voči takejto ponuke rázne ohradila. Odpovedala, že nikdy nebude donášať na rodinu ani priateľov a nech jej už také ponuky nedávajú. Následne sa rodina vrátila domov, zatiaľ čo Štátna bezpečnosť zničila všetky stopy o ich zadržaní. Dokonca aj deťom vymazali vymeškané hodiny zo školskej dochádzky.
Vymerali mu najvyšší trest
Počas súdu o výsledku ktorého bolo už dopredu rozhodnuté dostal Annin manžel trest štrnásť a pol roka odňatia slobody. Ervín Šesták sa voči prvostupňovému súdu odvolal, ale trest mu ešte navýšili a Ervín dostal trest smrti, ktorý mu napokon znížili na doživotie. Pre neho aj jeho manželku to bola zdrvujúca správa.
Neľudskosť komunistického režimu sa ukázala na Vianoce 1952, keď na ich dvere na Štedrý deň zaklopali agenti s dekrétom o vysťahovaní. V rámci Akcie B mala rodina Šestáková vyprázdniť byt v centre Bratislavy a presťahovať sa na vidiek. Nakoniec sa rozhodla presťahovať ku svokre na Myjavu.
Po piatich rokoch väzenia Ervín požiadal o obnovenie procesu. Revízna komisia a súd mu vymerali trest dva roky, hoci pôvodne bol odsúdený na doživotie: „V odôvodnení napísali, že išlo o ojedinelý prípad, v ktorom predchádzajúci súd pochybil. Dobre vieme, koľko tých ojedinelých prípadov bolo,“ hovorí Anna. Nakoniec Ervína v roku 1957 prepustili a mohol sa vrátiť k práci stavebného inžiniera v Bratislave.