Pri príležitosti výročia začiatku Slovenského národného povstania vám prinášame príbehy štyroch odbojárok z nášho archívu memoryofnations.sk. Prečo práve príbehy žien, ktoré sa aktívne zapojili do Povstania? Pretože sme spojili sily s vydavateľstvom Absynt, ktoré vydalo novú knižku – Dievča s vrkočmi. Tá rozpráva príbeh mladej holandskej odbojárky, ktorá odvážne bojovala proti nacistom. Dajú sa nájsť podobné príbehy mladých odbojárok aj na Slovensku?
Zoznámte sa s Helenou Karafovou, Máriou Mištinovou, Mariou Sidorovou a Zuzanou Petreje a Freddie Oversteegen.
MOJE MENO JE HELENA KARAFOVOVÁ…
Otecko mal odjakživa bojovú náturu. Keď Hitler rozpútal novú vojnu a Hlinkova slovenská ľudová strana vyhlásila samostatnosť Slovenska, otcovi sa to nepáčilo a rozhodol sa odísť k partizánom. V roku 1940 vyhlásil: „Tak toto nie je žiadny život, ideme do boja.“ Keď sa mi blížili osemnáste narodeniny, otec mi navrhol, aby som sa k nemu pridala a ja som súhlasila.
Odišli sme do hôr v okolí Banskej Štiavnice. So skupinou dvadsiatich partizánov sme žili v improvizovanom príbytku v jaskyni. Front prešiel miestom viackrát, ale ani raz náš úkryt neodhalili. Každý z partizánov mal určitú úlohu, mojimi povinnosťami bolo zaisťovať prísun potravín. Nosila som jedlo, trebárs aj od mamičky z domu. Neskôr som tiež ošetrovala ranených.
Vlaky s väzňami smerujúcimi do koncentračných táborov prechádzali horami, ktoré mali pod dohľadom partizáni. Preplnené vlaky museli ísť vo svahoch plných zatáčok takmer krokom. Partizáni to využívali a pomáhali z vlaku von židovským deťom, ktoré prešli úzkymi otvormi. Otec ukazoval, aby tí rodičia vyhadzovali deti von, že sa im nič nestane. Niektorí poslúchli a tak sa zachránilo množstvo detí. Nemeckí vojaci po nich z vlaku pálili a boli aj mŕtvi, ale aj napriek tomu to stálo za to. Jedného dvanásťročného chlapca otecko vzal pod svoju ochranu a zaviedol ho k bačovi na salaš, kde chlapec bez úhony prežil vojnu. Keď vyrástol, stal sa lekárom v kúpeľoch Dudince a do konca života s ním bol otecko v kontakte.
V osemnástich rokoch som sa spoznala s budúcim manželom. Po ročnej známosti ale prišla mobilizácia a on musel ako Slovák narukovať do nacistickej armády. Už bol v uniforme, keď sme sa zasnúbili a sľúbili sme si, že sa po vojne vezmeme. Potom som o ňom niekoľko rokov nič nepočula. Domov sa vrátil až v júli roku 1945. Prvé, čo povedal, bolo: „Láska moja!“
Celý príbeh Heleny Karafovej nájdete tu: https://www.memoryofnations.sk/en/karafova-helena-1922
VOLÁM SA MÁRIA MIŠTINOVÁ…
Narodila som sa 22. novembra 1932 v Hluku na Morave. Môj otec sa volal Cyril Dřinek a mama Mária. Mám staršieho brata Eugena a mladšieho Mirka. Pred vojnou bol môj otec vyslaný ako odborník na stavbu vodných regulácií na Slovensko, a tak sme sa presťahovali do Bánoviec nad Bebravou.
Koncom prázdnin roku 1944, keď som si už chystala knižky do školy, sa škola zrazu prebudovala na pohotovostnú nemocnicu. Z miestneho rozhlasu zaznel príhovor akčného výboru protifašistických bojovníkov. Vyzval partizánov do zbrane a do boja proti fašistom. Môj otec patril do vtedajšieho miestneho odboja. Pamätám si na ťažké debny plné zbraní, ktoré boli zložené u nás na priedomí a na letáky s nápismi „Mor ho!“.
Vtedy sa moje detstvo skončilo a začal sa boj o prežitie.
Mnohokrát sme sa museli sťahovať – putovali sme z miesta na miesto, schovávali sa. S prvým snehom prišli aj nemecké jednotky, ktoré robili každodenné výpravy proti partizánom, a na ich besnenie doplácali aj civilisti. My sme sa uchýlili do jedného z bunkrov. Tam som ochorela a v horúčkach „oslávila“ svoje dvanáste narodeniny. Pamätám si, že ten bunker bol iba taká vykopaná jama prekrytá gumou, ktorá sa používala na podošvy topánok. Pach hlinených stien mi veľmi pripomínal čerstvo vykopaný hrob.
Nemci Uhrovské Podhradie a okolité dediny prepadli 23. novembra a tri dni plienili, ničili a vykrádali. Miestne ženy a dievčatá zneuctievali a takmer všetkých mužov zajali a odvliekli na výsluchy do Bánoviec. Mnoho z nich po vojne identifikovali v masovom hrobe na Cibislávke.
Niekoľko dní a nocí som sa s mamou, bratmi a ostatnými ľuďmi chúlila v bunkri. Ukrutný hlad nás však donútil riskovať životy. Dostala som poverenie od veliteľa, že len ja dokážem prekĺznuť cez nepriateľov a musím všetkých zachrániť. S lístkom schovaným na hrudi pod oblečením som sa doplazila do vyľudnenej dediny. List som mala zaniesť richtárovi – partizánskej spojke. V chalupe som však našla len nešťastnú a zúfalú richtárku, ktorej z domu odvliekli muža a troch synov.
Vrátila som sa do bunkra bez jedla a s neodovzdaným lístkom, tak som sa musela pobrať do dediny opäť. Tentoraz za chlapíkom s drevenou nohou. Ten lístok prijal a na cestu späť mi nabalil chlieb a košík zemiakov. Odvtedy som nosila lístky a potravu pre utečencov ešte veľakrát. Nemcov som nikdy nezaujímala. Bola som pre nich len dvanásťročné dievčatko. Dodnes si pamätám ako mi partizánsky veliteľ hovoril: „Mária, ty ešte nemôžeš vedieť, aký hrdinský čin si vykonala. To pochopíš až neskôr, keď prežijeme a budeš dospelá.“
Celý príbeh Márie Mištinovej nájdete tu: https://www.memoryofnations.sk/sk/mistinova-maria-1932
TEŠÍ MA, MARIE SIDOROVÁ…
Narodila som sa 2. júla 1919 v Kyjeve. Môj otec pochádzal z Frenštátu pod Radhoštěm a na Ukrajinu prišiel počas prvej svetovej vojny ako legionár. V roku 1928 sa otec rozhodol, že sa presťahujeme naspäť do Československa.
Naše prvé kroky smerovali na Moravu, ale pretože si otec nemohol nájsť prácu, odišli sme na Slovensko, kde sa otec vyučil. Tam som stretla „tatíčka“ Masaryka. Toto stretnutie na mňa urobilo veľký dojem. Spoznala som celú Masarykovu rodinu a vo chvíli rozhodovania o budúcom povolaní mi veľmi pomohla práve Alica Masaryková. V roku 1937 som sa dostala na Vyššiu odbornú zdravotnícku školu v Martine a Alica Masaryková zariadila, že mi Český červený kríž platil školné, ktoré bolo dosť vysoké. Po dvoch rokoch som končila s titulom Diplomovaná zdravotná sestra.
V marci 1939, po vyhlásení Slovenského štátu, sa však situácia na Slovensku zhoršila. Všetci Česi museli odísť z krajiny a tí, ktorí zostali, boli sankcionovaní – napríklad tí, ktorí pracovali v štátnej správe, boli vyhodení zo zamestnaní. Ja som ale mala pred záverečnými skúškami, a tak sme sa rozhodli, že na Slovensku zostaneme. Otecko vtedy kvôli mne zostal, aj keď ho prenasledovali. Do práce ma potom ale neprijali, pretože Nemci dali vyhlášku, že kto prijme Čecha do štátnej služby, bude zastrelený. Nakoniec ma ale prijal do služby primár, ktorý ma učil. Vzal ma však súkromne, načierno. Počas celej vojny som pracovala viac-menej neoficiálne a prácu mi hľadali moji bývalí profesori. V roku 1944 som sa vrátila späť do Martina.
Pod Martinskými hoľami už boli vytvorené partizánske skupiny. Informácie sa šírili tajne, hlavne prostredníctvom skautov. V roku 1944 cestoval do Zakopaného, do hlavného vojenského štábu, nemecký generál Otto. Medzi Vrútkami a Martinom bola dedinka Priekopa, kde prepadli jeho vlak. Všetkých vojakov a generála Otta nakoniec 28. augusta 1944 postrieľali. Následne vypuklo Slovenské národné povstanie.
V tú dobu som sa stala vedúcou dojčenského ústavu vo Vrútkach. Nemci začínali utekať, a tak sa riaditeľ ústavu nemal strach, že by ho niekto kvôli mne zastrelil. Nastúpila som tam dva mesiace pred vypuknutím povstania. Keď sa 4. septembra 1944 dostali do Vrútok Nemci, tak začali ostreľovať už aj Martin. Front sa presunul do mesta. Zostala som s približne 39 deťmi sama uprostred bojiska.
Ale bolo tam aj veľa zranených. Niektorí za mnou chodili priamo do budovy. Po skončení náletov sa mi podarilo umiestniť do bezpečia martinskej nemocnice aspoň dojčatá. Sama som bola zasiahnutá mínou, ktorá mi zlomila chrbticu, aj napriek tomu som sa s ostatnými deťmi presúvala do Rakova, do Banskej Bystrice, Turčianskych Teplíc, až sme sa konečne dostali pod Sitno, kde bol akýsi rekreačný objekt, kde deti prečkali zvyšok vojny.
Ja som odišla s vojakmi, ktorí boli na Sitne. Tí ma vzali k bojom pri Svätom Kríži, kde bolo potrebné ošetrovať ranených. Boli tam kruté boje. Tí strieľali sem a tí strieľali tam. A ja som ich chcela ošetrovať, pretože volali o pomoc. Bolo to pre mňa veľmi bolestivé. A ten povstalecký lekár mi hovorí: „To nemôžete, tam nie je prístup, je to zbytočná práca, tam sa už nedá nič urobiť, je to beznádejné.“
Celý príbeh Marie Sidorovej nájdete tu: https://www.memoryofnations.sk/en/sidorova-marie-1919
SOM ZUZANA PETREJE…
Narodila som sa ako Zuzana Uličná 15. januára 1923 v obci Liptovská Kokava. Bola som druhá najstaršia spomedzi nás, piatich súrodencov. Po smrti otca sme ho vo všetkom museli zastúpiť – aj na poli aj okolo statku. Môj starší brat Matej nastúpil do armády a ja som musela matke pomáhať v snahe uživiť rodinu. Bratia Janko a Miroslav boli ešte malými deťmi a ľudia na okolí mali dosť práce obhospodáriť svoje polia.
Starší brat Matej sa počas svojej služby v armáde dostal do Michaloviec, odkiaľ bol neskôr odvelený na východný front, kde sa ako vojak Slovenskej armády musel zúčastniť nemeckého vojnového ťaženia proti Sovietskemu zväzu. Získal tam množstvo vyznamenaní a v júni roku 1944 sa vrátil do Liptovskej Kokavy ako ostrieľaný vojak.
V tomto období však už vo veľkom vrcholili plány a prípravy na blížiace sa SNP, pričom Liptov, Vysoké Tatry a ich výhodný neprehľadný horský terén boli ideálnym útočiskom postupne sa rodiacich partizánskych skupín. Naša obec sa rýchlo zapojila do pomoci odboju, väčšina obyvateľov boli veriaci evanjelici, ktorí nesympatizovali s ľudáckym režimom a Hlinkovou gardou. Hlavným organizátorom snažiacim sa koordinovať vznikajúce bunky odboja na tomto území bol v tom čase sovietsky nadporučík Piotr Alexejevič Veličko.
Môj brat spočiatku nechcel o partizánoch ani počuť – povedal, že on už má za tie roky vojny plné zuby. Veličko sa v tej chvíli rozzúril, oprel mu samopal o hruď a vynadal mu, že ak bol na východnom fronte bojovať proti jeho bratom, tak teraz pôjde bojovať s nimi, inak ho tu na mieste zastrelí. Tak sa brat chtiac-nechtiac dostal k odboju. Na základe jeho skúseností sa Veličkovi hodil a zaradili ho k tvoriacej sa partizánskej rozviedke.
Ja som sa ale taktiež chcela podieľať na pomoci povstaniu. Odjakživa som inklinovala k zdravotníckej práci a zvažovala som odchod k partizánom do hôr. Brat sa však asi bál, keďže som bola ešte mladá, že by som sa ocitla medzi toľkými mužmi. Striktne mi zakázal odchod do hôr, našli však pre mňa iné uplatnenie.
V oblasti Liptova a Vysokých Tatier pôsobila v tom čase partizánska brigáda „Za slobodu Slovanov“, ktorej oddiel „Vysoké Tatry“ spadal pod sovietskeho veliteľa Vasiľa Achmadulina. V tomto oddiele som pôsobila ako takzvaná „spojka“. Pomáhala som zásobovať jednotlivé skupiny potravinami a textilom, skladovala som vojenský materiál a prenášala dôverné informácie a varovania medzi jednotlivými stanoviskami. Cestovala som naprieč obcami spolu s inými dievčatami a vystavovala sa tak nebezpečenstvu odhalenia, ktoré by malo nedozerné následky. Boli sme mladé dievčatá, takže sme mali vždy nejakú tú výhovorku, keď nás zastavila nemecká hliadka. Povedali sme, že ideme na návštevu do vedľajšej obce, tak ako to bývalo zvykom, keď sa mladí ľudia stretávali. Alebo že sme brigádničky a ideme za prácou. Raz však došlo k veľkému prepadu v Tichej doline, o ktorom sme sa dozvedeli až neskôr. Vtedy tam Nemci zabili niekoľko našich chlapcov. Keď sme sa blížili s batohmi plnými jedla, vyskočil na nás vojak nemeckej hliadky. Okamžite začal preverovať, čo tam hľadáme a prečo máme so sebou toľko jedla. Jediným šťastím bolo, že lesník z miestnej horárne, tiež náš človek zapojený do odboja, nám dal alibi tvrdiac, že sme lesné robotníčky.
Raz som sa dokonca ocitla v epicentre prestrelky medzi znepriatelenými tábormi počas zberu zemiakov v Liptovskom Hrádku. Bol to len moment. Nemci išli od cesty, partizáni boli na opačnej strane v hore, a my v strede, na takej veľkej roli. Začala sa silná streľba a poviem tak, že keby sme si všetky neľahli v tej chvíli na zem, neviem, ako by sme dopadli.
Celý príbeh Zuzany Petreje nájdete tu: https://www.memoryofnations.sk/sk/petreje-zuzana-1923
SOM FREDDIE OVERSTEEGEN…
Netrvalo dlho a oslovil nás Frans van der Wiel z holandského odbojového hnutia. So sestrou Truus sme v tom mali jasno – chceli sme pomáhať. Doteraz si pamätám, čo nám mamička vtedy povedala: Zostaňte vždy ľudské. Nijaké ,rozkaz je rozkaz‘. Vždy používajte vlastný rozum. Nezabíjajte ľudí. Ani keby boli zlí.
Bola som nízka a nosila som zapletené vrkoče. Vyzerala som ako dievčatko, nevinne. Nikoho by ani len nenapadlo upodozrievať ma z niečoho. Až neskôr nám Frans odhalil, čo od nás naozaj očakával: ničiť mosty, vlakové trasy a naučiť sa strieľať. Strieľať Nacistov. Najskôr sme boli len návnady, ktoré mali prilákať náckov, teraz sme boli lovkyne.
Celý príbeh Freddie Oversteegen nájdete tu: https://www.absynt.sk/dievca-s-vrkocmi
Spracovali: Absynt a Martina Lábajová