Barbora Paľovčíková
Autorka pracuje ako redaktorka zahraničného spravodajstva v denníku SME. V roku 2018 sa stala vegetariánkou a postupne prešla na vegánstvo.
Kedysi si z vegánov uťahovali, že jedia burinu, dnes ide o súčasť ľudského vývoja a aj pohľad spoločnosti sa zmenil.
V 90. rokoch minulého storočia sa Matúš Ritomský ako dvadsiatnik pohyboval v punkových a anarchistických kruhoch, kde sa dostal k téme vegánstva. Hudobné skupiny, ktoré vtedy počúval, ako aj ziny – podomácky vyrobené brožúrky, ktoré na scéne kolovali – hovorili o právach zvierat či potrebe ochrany prírody. Tieto myšlienky šli ruka v ruke s odporom voči rasizmu či fašizmu.
Po Nežnej revolúcii sa na Slovensko najprv dostali informácie o vegetariánstve, teda o stravovaní bez mäsa. „Po páde železnej opony v roku 1989 sa spoločnosť otvorila celej škále myšlienok, informácií, životných štýlov a filozofií, ktoré sa slobodne rozvíjali v demokratickom svete. Takto k nám začali prúdiť aj informácie o vegetariánskom životnom štýle,“ spomína si publicista Ritomský.
Už v roku 1990 sa na slovenský trh dostala kniha Vegetariánska kuchárka. Okrem tristo bezmäsitých receptov obsahovala aj základný popis filozofických východísk vegetariánstva, ktoré sú postavené na zmenšovaní utrpenia zvierat a snahe chrániť prírodné zdroje planéty.
Napriek zvýšenému záujmu však Ritomský upozorňuje, že väčšina spoločnosti nový spôsob stravovania považovala za zvláštny. „Vegetariánstvo a vegánstvo vnímali ako extravagantný životný štýl,“ hovorí.
Kniha sa však zameriavala najmä na to, prečo je vegetariánstvo zdravé, čo podľa Ritomského u ľudí najviac zarezonovalo. V subkultúre, v ktorej sa v tom čase pohyboval, to bolo naopak. „Primárnym dôvodom pre vegetariánstvo a vegánstvo boli etické dôvody, aspekt zdravia hral vedľajšiu úlohu,“ opisuje.
Začiatky s chabým výberom
Myšlienka vegánstva, teda stravy bez akýchkoľvek živočíšnych produktov, ako sú mlieko či vajcia, nadväzuje na vegetariánstvo. Na Slovensko prišlo o pár rokov neskôr, podmienky však boli ešte obťažnejšie.
Rastlinné alternatívy k živočíšnym produktom v tom čase takmer neexistovali, hovorí Martin Smrek, zakladateľ Vegánskych hodov a občianskeho združenia Humánny pokrok, ktoré bojuje za práva zvierat.
„Okrem bieleho tofu a sójovej salámy sa v bežných obchodoch nenachádzalo takmer nič,“ spomína si Smrek. V Bratislave bola pre ľudí, ktorí nechceli jesť mäso, len jedna reštaurácia, no aj tá bola len vegetariánska.
Rovnako si na toto obdobie spomína aj Ritomský. „Tofu sme si v tom čase vyrábali doma. Mama sa celkom natrápila, kým si vytvorila zvyk variť jedlá, ktoré som bol ochotný jesť,“ opisuje.
V tom čase prístup na internet ešte nebol bežnou záležitosťou, recepty sa ľuďom, ktorí sa chceli začať stravovať vegánsky, preto hľadali ťažšie. Ak chceli niečo chutné a nutričné, vtedajšie vegánske kuchárske knihy im situáciu tiež neuľahčovali. „Ponúkali hororové recepty, ako majonézu zo sójovej múky,“ opisuje Smrek.
Prvá slovenská Vegánska kuchárka vyšla v roku 2001. Podieľal sa na nej aj Ritomský ako člen občianskeho združenia Ži a nechaj žiť. Recepty zozbierali od známych, pohybujúcich sa v aktivistických združeniach, šlo podľa neho o „všehochuť“. „Nešlo nám až tak o špeciálnu kulinársku kvalitu, skôr o to, ukázať, že vegánske stravovanie môže byť nenáročné a pestré,“ opisuje.
Chutne a bez utrpenia zvierat
V reštauráciách v tom čase vegánom ponúkli rybu, v lepšom prípade vyprážaný syr. Ten síce vegetariánsky je, zdravý však už veľmi nie. V porovnaní s dneškom bolo podľa Ritomského náročné stravovať sa vyvážene.
Ako mladý idealista, zapálený pre boj o spravodlivosť, sa tým však Ritomský veľmi netrápil. „Dokázali sme prežiť na špagetách ochutených olejom alebo na chlebe natretom prvým rastlinným margarínom na trhu, ktorý sa volal Veto. Samozrejme, z dlhodobého hľadiska to nebolo veľmi udržateľné, ale ako mladý človek som to vnímal inak,“ opisuje.
Keď sa chcel niekto stravovať vegánsky, no zároveň chutne a výživne, musel experimentovať sám doma. Práve to Smreka inšpirovalo, aby dostal vegánstvo do širšieho povedomia. Chcel totiž ukázať ľuďom, že dobré jedlo sa dá pripraviť aj bez utrpenia zvierat. „Bolo jasné, že bez chutných rastlinných alternatív nebude možné presvedčiť ľudí, aby začali brať ohľady na zvieratá,“ vysvetľuje Smrek.
Vytvoril preto podujatie Vegánske hody, ktoré sa po prvý raz konalo v roku 2009 v Bratislave. „Začínali sme ako maličká komunitná akcia pre sotva 150 ľudí, ktorí si navarili navzájom,“ spomína si Smrek.
Neskôr sa k nim pridali aj profesionálne reštaurácie a výrobcovia potravín a za desať rokov sa podujatie rozrástlo do piatich miest, kde ich za rok navštívilo zhruba 35 000 ľudí. Pandémia koronavírusu ich odstavila na tri roky, opäť sa však v Bratislave rozbiehajú.
Ochrana ako morálna povinnosť
Hlavnou myšlienkou za Vegánskymi hodami je však ochrana zvierat. Etickí vegáni ich totiž považujú za inteligentné a cítiace bytosti, ktoré majú rovnaké právo žiť na Zemi ako ľudia.
„Čoraz viac vedeckých poznatkov nám dnes ukazuje, ako veľmi sú nám zvieratá podobné. Ako veľmi dokážu prežívať strach, bolesť, ale aj radosť či spolupatričnosť. Zaslúžia si našu pozornosť a ochranu, nie mučenie v priemyselných veľkochovoch. Je našou morálnou povinnosťou toto barbarstvo zastaviť,“ hovorí Smrek.
Druhým dôvodom je udržateľnosť potravinového systému. Živočíšna výroba je podľa Smreka neefektívna, pretože pri nej hrozí, že nedokáže zabezpečiť jedlo pre všetkých osem miliárd ľudí.
Čo najrýchlejšie ju preto podľa neho treba nahradiť rastlinnými alternatívami. „V opačnom prípade riskujeme, že sa nám potravinový systém pod vplyvom klimatickej krízy zosype ako domček z karát. Ľudské stravovanie nie je otázkou životného štýlu, ale v prvom rade morálnou otázkou. V druhom rade je otázkou našej schopnosti prežiť na planéte bez toho, aby sme zničili jej ekosystémy,“ hovorí Smrek.
Solidárne a vegánsky
Ďalším dôkazom, že vegánstvo je aj o pomoci ľuďom, je celosvetová iniciatíva Food not Bombs (Jedlo nie bomby). V rámci jej akcií dobrovoľníci vegánsky varia vegánsku stravu pre všetkých, ktorí to potrebujú.
„Raz týždenne sme varili vegánske jedlo, ktoré sme zadarmo rozdávali na uliciach. Pomoc ľuďom bez domova sme spájali s propagáciou vegánstva, ale aj s iniciatívami proti militarizmu,“ spomína si Ritomský, ktorý iniciatívu pomáhal rozbiehať v Bratislave.
Vegánske jedlo pre ľudí v núdzi prichádzali pravidelne variť a rozdávať ľudskoprávni aktivisti, zamestnanci mimovládnych organizácií, ako aj pankáči či hipíci.
Program v Bratislave v súčasnosti nie je aktívny. Darí sa mu však v Košiciach, kde dobrovoľníci každú nedeľu rozdávajú vegánske teplé jedlo, pečivo, ako aj kávu či čaj. Podľa potreby sa ľuďom v núdzi v komunite snažia zohnať potrebné veci, ako spacie vaky či zimné oblečenie.
Vtipy o jedení buriny oslabli
„Ľudia majú radi zvieratá, nechcú im ubližovať. Keby vedeli, ako sa s nimi vo veľkochovoch a na bitúnkoch zaobchádza, tak by zmenili názor,“ myslí si Kristína Chaparro, predsedníčka Slovenskej vegánskej spoločnosti.
Sama sa k vegánstvu dostala, keď hľadala udržateľný spôsob stravovanie zo zdravotných a estetických dôvodov. Na sociálnych sieťach však neskôr objavila videá, ako so zvieratami zaobchádzajú v mäsovom, mliečnom a vaječnom priemysle, čo ju šokovalo. „Boli to pre mňa sadistické zábery, doteraz mám z nich husiu kožu,“ opisuje stiesnené podmienky dobytku, elektrické omráčenie či obarenie vriacou vodou.
Nehumánnosť živočíšneho priemyslu sa rozhodla ukázať čo najviac ľuďom. Priviedlo ju to k aktivistom zo Slobody zvierat, ktorí organizovali kampane proti bitúnkom, ale aj proti cirkusom, neskôr k Vegánskym hodom. „Chýbala mi však na Slovensku organizácia, ktorá by zastrešovala zdravie vegánov, zvieratá aj ekológiu,“ opisuje. Tak vznikla v roku 2016 Slovenská vegánska spoločnosť.
Vytvorili ju aktivisti, ktorí začínali s brožúrkami a transparentmi v meste, neskôr na sociálnych sieťach. „Potom sme si však povedali, že by sme mali ísť nielen do ulíc, ale mali by sme založiť organizáciu, ktorá by aj názvom bola dôveryhodná a o ktorej informácie by sa ľudia vedeli oprieť,“ vysvetľuje. Inšpirovali sa inými európskymi vegánskymi spoločnosťami, ktoré fungujú už desiatky rokov.
„Vegánov dlho považovali za bláznov, ktorých sa pýtali, či jedávajú trávu alebo burinu,“ hovorí Kristína Chaparro. Za posledné roky sa však vegánska strava začala rozširovať a pochopenie pre ňu majú aj nevegáni.
Vegánstvo je súčasťou ľudského vývoja
Situácia sa za posledných zhruba 30 rokov výrazne zmenila. Množstvo reštaurácií ponúka aspoň jedno plnohodnotné vegánske jedlo. Náhrady mäsa ako tofu či seitan, ako aj rastlinné alternatívy k živočíšnym produktom, ako sú mlieko, jogurty či syry, sa dajú nájsť prakticky v každom obchode.
Mnohí ľudia však vegánsky spôsob života stále nepovažujú za prirodzený. Martin Smrek preto pripomína, že niekedy to bolo rovnako s nosením oblečenia či používaním telefónov. Spoločnosť sa však postupne mení a dokáže pokroky využiť vo svoj prospech.
„Máme možnosť rastlinným stravovaním vylepšiť náš potravinový systém spôsobom, pri ktorom nebudú zbytočne trpieť miliardy zvierat ročne, ktorý dokáže nasýtiť stále rastúcu ľudskú populáciu a urobiť tak bez toho, aby sme pri tom kompletne zničili ekosystémy, od ktorých sme plne závislí,“ vymenúva.
Rovnako argumenty o tom, že vegánstvo nie je prirodzené, odmieta aj Kristína Chaparro. „Svet sa vyvíja. Mali by sme preto robiť to, čo je najlepšie pre naše okolie a našu planétu,“ hovorí.
Ak sa ľudia pri prechode na vegánstvo obávajú o svoje zdravie, upozorňuje na množstvo štúdií, ktoré hovoria o tom, že rastlinnej strave žiadne živiny nechýbajú. Dôležité je však vedieť, ako si ju vyskladať, s čím pomáha aj jej organizácia.
Publicista Matúš Ritomský si všíma zvýšený záujem o vegánstvo, čo ho teší. Pozoruje tiež, že niektorí to viac ako z hodnotových dôvodov robia pre tie zdravotné, alebo dokonca preto, lebo ide o trend. Rôzne motivácie však spejú k rovnakému výsledku.
„Znižovanie miery konzumácie živočíšnych produktov a ich náhrada pestrou a plnohodnotnou rastlinnou stravou predstavuje žiaducu spoločenskú zmenu, preto je v poriadku podporovať ju v jej rôznych podobách,“ uzatvára.