Ako dcéra českého podnikateľa s drogériou nemohla študovať, čo chcela
Dagmar Kollárová pochádza z rodiny malých podnikateľov, dnes by sme jej otca nazvali živnostníkom. Volal sa Alois Pohlreich a pochádzal z malého mesta Polná pri Jihlave na Morave. Jeho otec tam mal mäsiarstvo. Prvú triedu základnej školy vychodil vo Viedni. Jeho materinským jazykom bola však čeština, hoci Pohlreichovci boli pôvodom Nemci. Potom sa vyučil za drogistu vo firme Jana Anděla v Prahe, ktorý tam mal počas medzivojnovej ČSR veľkú drogériu.
Drogista bol vtedy človek, ktorý nielen predával drogériu, ale vedel aj vyrábať a namiešať rôzne prášky, pleťové krémy či dokonca aj voňavky. Robil napríklad takzvané gazda prášky, ktoré slúžili ako lieky pre domáce zvieratá. Tiež robieval aj cukríky lesněnky s eukalyptom aj s medom, tie mali dokonca aj jeho logo. Po vojne si ich nestihol patentovať. Bežne si na svoje výrobky objednával veľa liehu a cukru. Vedel narábať aj s jedmi a robil i fotografie. Fotografovanie ho veľmi bavilo.
Podnikanie v Banskej Štiavnici
Dagmarin otec bol zapálený športovec. S kamarátmi chodil na Počúvadlo, tajch pri Banskej Štiavnici, táboriť. Po skončení školy si mohol vybrať umiestnenie v Kremnici, Banskej Štiavnici či Novej bani, keďže nemal rodinnú drogériu. Vybral si Banskú Štiavnicu, lebo sa mu páčila, a v roku 1936 si tam otvoril drogériu. Prvú predajňu mal pod hotelom Grand a výrobňu krémov na Hornej terase. „Vyrábal tam aj vtedy známy krém Purol, ktorý slúžil na odstraňovanie pleťových pigmentov. Predával ho po celej republike,“ spomína pamätníčka.
Banská Štiavnica bolo v medzivojnovom období mnohonárodnostné mesto. Žili tam najmä Nemci, Maďari a Židia, ale aj Slováci a Česi. Jej otec bol šikovný a úspešný obchodník a miestni ho považovali za konkurenciu. Preto mu po čase niekto drogériu vypálil. „Neviem, kto to urobil. Možno mu niekto závideli úspech. Otec sa však po požiari pozbieral a otvoril si novú drogériu vo veľmi peknej budove. Stále mal štyroch učňov,“ spomína Dagmar.
Jej mama Mária tiež pochádzala z Moravy od Vyškova. Doma bola učiteľka, ale v Banskej Štiavnici neučila, lebo bola Češka. Preto bola ženou v domácnosti.
Slovenský štát Čechov vyháňal
Dobré časy v období medzivojnovej ČSR sa pre Aloisa skončili po vzniku vojnovej Slovenskej republiky v roku 1939. Vtedajší režim Čechov vyháňal a posielal ich späť do Protektorátu Čechy a Morava. Ich miesta a podniky mali preberať Slováci, zvyčajne lojálni voči ľudáckemu režimu.
„Môjho otca nevyhnali, lebo Banská Štiavnica bola medzinárodné mesto a bolo tam aj niekoľko Čechov na významných postoch, ako napríklad riaditelia škôl. Ale režim mu robil zle. Musel napríklad predávať tovar za veľkoobchodné ceny, takže nič nezarobil,“ spomína Aloisova dcéra Dagmar. Navyše bol obľúbený aj medzi zákazníkmi. Najmä k ženám z lazov a majerov, ktoré si sem-tam prišli niečo kúpiť pre zverinu aj v nedeľu, bol veľmi slušný. Stále im hovoril „ruky bozkávam“.
Problémy s Nemcami
Počas druhej svetovej vojny cez Banskú Štiavnicu prešiel dvakrát front. „Bývali sme v dome oproti vtedajšiemu lýceu na poschodí. V jeho dvore bola kuchyňa pre nemeckých vojakov. Pod nami bývali dve Židovky, ktoré mali v meste klobučníctvo. Dlho sa pred Nemcami schovávali, ale raz boli zvedavé, vyšli von, chytili ich a potom popravili. Mne ako malej len hovorili, že odišli,“ spomína pamätníčka.
Jej otec mal tiež s Nemcami problémy. „Pamätám si, ako som stála pri šporáku v nočnej košeli, naraz niekto zaklopal a stál tam Nemec v dlhom koženom kabáte, ktorý sa po česky pýtal, či je otec doma. Otec bol v posteli, ale mama povedala, že išiel po tovar na Dolnú ulicu. Nemec povedal: `Tam berou jiní,` a odišiel. Mama sa potom triasla a pozerala sa na mňa, lebo sa bála, že otca prezradím,“ spomína si Dagmar. Jej mama potom rýchlo zobudila otca a kázala mu aj so susedom sa skryť do pivnice. Potom sa tam aj inde v meste skrývali niekoľko dní, až dokiaľ sa to v meste neutíšilo.
Otec bol cez vojnu aj jednu noc v cele smrti s nejakým Rusom, asi dôstojníkom. Bolo to vtedy, keď už Nemci utekali z Banskej Štiavnice. Jej mama otca dostala von po tom, čo pobehala celé mesto a úrady. Rusa Nemci zastrelili.
„Mama zachránila aj nás, deti. Mali sme ísť s Nemcami na odsun. Už sme mali aj ruksačiky s našimi menami. Mali sme ísť posledným autobusom, ale okolo obeda už prišli Rusi, takže sme nikam nešli, tak sme prežili. Možno by sme skončili niekde pri Kremničke zahrabaní vo vápenke, lebo údajne ten transport tam skončil,“ spomína Dagmar. Kremnička je známa dedina pri Banskej Bystrici, kde Nemci popravili partizánov a iných ľudí, ktorí im pomáhali.
Dagmarin otec tiež raz pomohol partizánom, ktorí sídlili pod Sitnom. Zohnal auto a doviezol im z Topoľčian sanitný materiál. „Mama si myslela, že dovezie nejaké jedlo, potom sa na neho hnevala,“ spomína si Dagmar. Po vojne za túto pomoc dostal nejaké potvrdenie, čo mu pomohlo, aby nemusel ísť robiť do bane.
Znárodnenie
Po vojne otec pamätníčky ďalej podnikal ako drogista. Darilo sa mu, mal dokonca aj štyroch učňov. Po nástupe komunistov k moci mu obchod znárodnili. Vtedy mal na sklade tovar za 4,5 milióna korún. „Otec to nebral veľmi tragicky, to skôr mama sa trápila. Otec mal veselú povahu a vravieval, hlavná vec, že nám chutí jesť. Vôbec nebol tvrdý antikomunista, len mal smolu, že bol úspešný živnostník,“ hovorí Dagmar.
Po znárodnení bol jej otec chvíľu nezamestnaný. Núkali mu prácu v kameňolome alebo v bani, ktorú nechcel. Napokon mu známy vybavil prácu v Lesníckom výskumnom ústave, kde robil až do 75. roku života, lebo komunisti mu neuznali odrobené roky, keď podnikal ako živnostník. Naviac neskôr musel na staré kolená dochádzať do Zvolena, kde ten výskumný ústav presťahovali.
„V našej drogérii sa stala vedúcou nejaká žena partizána, ale nevedela ju viesť. Navyše peniaze z pokladne používala na svoje účely. Potom prišli zo štátneho podniku prosiť moju mamu, aby do drogérie išla robiť vedúcu. Vedeli, že jej otec bude pomáhať a obchod bude v poriadku. Mama tam potom robila až do dôchodku,“ spomína pamätníčka.
V Banskej Štiavnici pamätníčkina rodina kúpila po vojne dom od Žida Weissa, ktorý sa vysťahoval na rýchlo do Palestíny. Nemal veľa času, lebo sa už mali zatvárať hranice. Ponúkol otcovi, že mu dom predá, ak zoženie hotovosť. To sa mu podarilo. „Roky sme ho nemohli ani poriadne opravovať, ani predať, lebo bol pamiatkou. Napokon nám ho štát vyvlastnil za malú sumu,“ spomína Dagmar.
Postihy pri štúdiu
Dagmar si spomína, ako sa po vojne dostala cez akciu UNRRA (Správa spojených národov pre pomoc a obnovu), ktorá pomáhala deťom z vojnou poškodených štátov, do Švajčiarska.
„Bola som chudokrvná, tak ma tam mama prihlásila a náhodou ma vybrali. Bola som tam štyri mesiace ako druháčka na základnej škole,“ spomína. Bývala v súkromí, v rodine sústružníka pri Neuchately. Už po pár mesiacoch vedela celkom dobre po francúzsky.
Po vojne chodila na základnú cirkevnú školu, kde vyučovali mníšky. Hoci jej rodičia chodili do kostola len na veľké sviatky, dievčatá vtedy bežne navštevovali kláštorné školy. Meštianku tiež študovala v Banskej Štiavnici.
Ešte na základnej škole uvažovala o jazykovej škole pre diplomatov v Prahe, ale ani tam napokon nemohla ísť. Jazyky pritom mala rada.
Ako dieťa živnostníka a triedneho nepriateľa si nemohla veľmi vyberať, kam pôjde na strednú školu. Jej otec mal v meste veľa priateľov, tak jej vybavil aspoň chemickú priemyslovku. „Riaditeľ tam bol Čech, ktorého otec dobre poznal, ale nebola to moja vysnívaná škola,“ vysvetľuje Dagmar.
Podobne aj jej mladší brat Alois nemohol kdekoľvek študovať. Začal lesnícku učňovku, ale napokon dokončil poľnohospodárske učilište na Morave.
Nástup do práce
Dagmar Kollárová bola tiež športovkyňa. Plávala v Sokole Banská Štiavnica. Bazén bol na tajchu Klinger, začínali vonku plávať vždy 1. mája, hoci bola vtedy ešte zima. Súťažila najmä v kraji a povyhrávala aj viaceré medaily.
V zime zase behala na bežkách. „Bežky som síce nemala, tak som súťažila na normálnych lyžiach, kde sa dala uvoľniť päta. Potom som vyhrala na Bielej stope svoje prvé bežky,“ spomína si Dagmar.
V roku 1957 skončila Chemickú priemyslovku a dostala pracovnú umiestnenku do Žiaru na Hronom do Závodu SNP. „Akurát vtedy dostavali kysličnikáreň, takže celá naša trieda tam išla pracovať,“ spomína pamätníčka. Z peknej historickej Banskej Štiavnice sa tak dostala do priemyselného mesta, kde bol stále smrad z hlinikárne.
Jej práca spočíva v tom, že odoberala vzorky z výroby, ktoré museli byť rýchlo hotové, pretože od nich závisela celá výroba závodu. „Bola to nevďačná robota, ak sa niečo pokazilo, mali sme na krku problémy. Vôbec to nebola sranda. Celý deň som musela stáť na dlaždičkách, ruky som mala hore pri pipetách,“ spomína. Navyše pracovala aj s ortuťou, ktorú destilovala po kilách. „Sem-tam mi vypadla, rozbila sa na malé guľôčky. Čudujem sa, že ešte doteraz mám svoje zuby,“ dodáva s úsmevom pani Dagmar.
Neskôr robila v teplárni toho istého závodu. Sadla si pred pec a kontrolovala, aké idú odtiaľ výpary. „Už som bola tehotná a robila som pri tom kotle. Bola som od výparov celá čierna, po práci som sa musela umyť,“ spomína. Prevádzkové laboratóriá vtedy nezabezpečovali veľmi čistú prácu, ako dnes človek vidí vo filme. Laboranti chodili po celej fabrike.
Navyše táto práca bola zle platená, hoci ľudia robili s chemikáliami. „Boli sme vždy v najnižšej platobnej triede. Šéfovia sa báli, aby sme nemali s príplatkami vyššie platy ako oni. Preradiť na inú prácu sa nedalo len tak ľahko,“ spomína si.
Tesne po nástupe do zamestnania sa ako dvadsaťročná vydala. Materstvo sa vtedy však nedalo užívať tak dlho ako dnes. Keď mal jej syn tri mesiace, už musel ísť do jaslí, lebo ona chodila do roboty na smenu už na šiestu ráno. Na smene musela byť už 20 minút pred jej začiatkom. Preto vstávala o pol piatej, dala dieťa do jaslí a utekala na autobus do práce. Tí, čo mali viac detí a museli ich dávať do škôlky a školy, to mali ešte ťažšie.
„Bola to otročina pracovať aj za socializmu. Jediná výhoda bola, že nebolo nutné rozmýšľať, či stratíte prácu. Vtedy robil každý, lebo keď nerobil, nedostal ani rodinné prídavky,“ spomína D. Kollárová. Aj takto vyzeral sociálny štát pod vedením komunistov.
Rok 1968: Vojak v lese
Dagmar si dobre pamätá aj na inváziu spojeneckých vojsk do Československa v auguste 1968. Celý ten rok sa vyvíjal dobre. Otvorili sa hranice na západ. „Tak sme boli s otcom vo Viedni, lebo mi chcel ukázať, kde chodil do základnej školy. Bol to môj prvý zahraničný zájazd, odkedy som bola ako dieťa vo Švajčiarsku,“ spomína.
Išli výletnou loďou z Bratislavy do Viedne. Otec ju zobral na miesto, kde býval aj kde chodil do školy a kde mala jeho mama mäsiarstvo. Stretol sa aj so spolužiakom a rozprávali sa po nemecky. „Smiali sa, že môj otec je čistokrvný Čech s menom Pohlreich a jeho spolužiak bol Viedenčan menom Josef Hledík. Ten spolužiak nás zobral autom aj k nemu na kávu. Večer sme sa loďou vrátili späť,“ dodáva.
Tesne pre 21. augustom 1968 bola Dagmar s rodinou na dovolenke na Zemplínskej Šírave. „Mali sme motorku so sajdkou a v tom čase sme sa vracali sme domov. Pamätám si, že dcéra potrebovala na záchod, tak sme zastali pri poli a šli sme k neďalekému lesu. A zrazu sa oproti nám vynoril vojak so samopalom. Tak som si pomyslel, preboha, čo sa robí. Nedovolili nám ani sa vycikať, museli sme nasadnúť späť na motorku a ísť ďalej,“ spomína.
Keď prišli domov, deti dali k starým rodičom na dedinu, lebo nevedeli, čo sa bude diať. Potom si pamätá, že po handlovskej ceste celú noc aj deň tiahli kolóny tankov aj nákladné autá. „V Žiari do nich niekto niečo hodil, tak sa tam aj strieľalo,“ dodáva.
Jej otec na príchod Rusov nenadával. „Opäť hovoril, že nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie. Keď sa mama obávala, čo bude, povedal, že hlavne že nám chutí jesť,“ smeje sa Dagmar.
Na obdobie normalizácie Dagmar nemá výrazné spomienky. Venovala sa rodine a deťom. Politicky sa neangažovala. V Závode SNP robila až do začiatku 90. rokov, keď odišla do predčasného dôchodku, aby sa starala o vnuka. Jej dcéra bola stavbárka a potrebovala sa vrátiť do práce.
Nežná revolúcia
Keď sa na jeseň v roku 1989 začali demonštrácie proti komunistickému režimu, pamätníčka si povedala, že to sa dalo čakať. „Veľa ľudí robilo také veci, že režim nemohol dlho vydržať,“ myslí si. V minulosti zvykla počúvať aj Slobodnú Európu, takže vedela, čo sa deje vo svete. „Nehovorím, že všetci komunisti boli zlí. Mala som takého šéfa, že keby všetci komunisti boli takí, tak by režim vydržal dlhšie. Ale niektorí boli v strane len preto, aby mali lacné dovolenky a aby si mohli postaviť domy,“ dodáva.
Rozpad Československa vnímala negatívne, keďže jej rodičia boli Česi a veľa členov rodiny mala tiež v Čechách. „Nemuselo to byť. Sesternice a všetkých blízkych mám preč, okolo Jihlavy. Až do rozdelenia som si písala národnosť československú,“ spomína. S rodičmi sa doma rozprávala po slovensky, ale jej otec sa do smrti dobre po slovensky nenaučil. Stále tam miešal české slová. „Mne nikdy neprišlo, že čeština je cudzí jazyk, aj knihy som mala v češtine a nevnímala som to,“ spomína Dagmar.
Súčasná doba tiež nie je dobrá
Dnešná spoločnosť sa jej zdá v niečom podobná ako v minulosti. Podľa nej každý sa hrabe na vyššie miesta, aby mal niečo pre rodinu. Už je z politiky otrávená. „Prišla som na to, že politici sú čert a diabol, poctivého politika ťažko nájdete. Niektorý je menej pažravý a iný viac. Len nerozumiem, prečo sľubujú to, čo nemôžu splniť. Každý by mal sľubovať len to, pokade dočiahne,“ dodáva.
Príbeh pamätníka sme zdokumentovali vďaka projektu Príbehy českej národnostnej menšiny (dokumentovanie rok 2020), ktorý bol podporený Fondom na podporu kultúry národnostných menšín.