“Mal som očakávania, že dôjde k tej zmene, ale nemal som také očakávania… že dôjde k takým špinavostiam, ako dochádza teraz.”
Tí najbližší a vojnové časy
Ľubomír Miklo sa narodil 30. januára 1948 v malebnej obci Polom, ako jedináčik. Jeho otec Michal pochádzal z rovnakej dediny, avšak mamička Judita, za slobodna Vaľová, vyrastala neďaleko, v obci Poproč. Pochádzal z troch detí, pričom jeho mama mala čo robiť, keďže otec ich opustil veľmi skoro. Ľubomírova stará mama nielenže vychovala tri šikovné deti, ale časom si vypestovala aj krásny vzťah so svojim vnukom. Ľubomír si spomína ako ju dlhé roky pravidelne navštevoval. Ľubomírov otec sa časom stal vedúcim bane, a po zákernej chorobe, sa usadil na úradníckej stoličke. Judita vyrastala v početnejšej rodine, nakoľko mala ďalších päť súrodencov. Jej otecko bol pochôdzkár lanovky a mamička, ženou v domácnosti. Ako mladé dievča absolvovala kurz šitia a neskôr pracovala ako pomocná sila v školskej kuchyni.
I keď rodiny Michala či Judity, boli bežnými rodinami, ktoré sa snažili žiť svoj život bez toho aby sa zapájali do vtedajšej búrlivej spoločenskej situácie, prítomnosť Druhej svetovej vojny, bezpochyby pocítili. Dedina nebola jednotná. Niektorým sa páčila prítomnosť Nemcov, niektorým nie. Čo je však omnoho dôležitejšie, je fakt, že Nemci nemali ani len tušenia, koľko tam bolo partizánov a ľudí, s obrovskou chuťou bojovať. Jedným z nich bol aj Ľubomírov otec, Michal. Spočiatku bol veľmi aktívny, dokonca sa ocitol v priamom boji v oblasti Rimavskej Soboty, avšak neskôr ochorel na zápal pľúc, tak sa stiahol do úzadia. Do takzvanej 255-ky, v tom čase patrila jednoznačne aj Judita, keďže sa pričinila tým, že nosievala partizánom do úkrytov stravu.
“Tak samozrejme, že chválili Rusov… lebo osloboditelia boli.” Keď vojna bola na konci, do dediny prichádzali skôr Rumuni, než sovietski vojaci. Síce obzvlášť nepríjemné skúsenosti s nimi neboli, avšak títo sovietski vojaci boli veľmi jednoduchí, zle vybavení a spoliehali sa, že čo to dostanú od miestnych, než aby niečo sami rozdali. V tom boli veľmi odlišní od nemeckých vojakov, ktorí boli príkladne vyzbrojení i ošatení a neraz sa aj stalo, že v dedine sami dali zo svojho.“ Sa aj smejú, že niektoré veci nevedeli tí Rumuni, pochopiť čo to je… napríklad zubná pasta… tak si natierali na chlieb.”
Po vojne Judita pomáhala v domácnosti a Michal prijal prácu v Hačave, v neďalekej bani. Dokonca mu umožnili absolvovať banícku školu v Banskej Štiavnici, vďaka ktorej získal vyššie vzdelanie, a teda aj lepšie uplatnenie. Obaja sa síce už ľúbili oveľa skôr, ale ich prvý a jediný syn, sa narodil až v roku 1948 a čo bolo ešte neobvyklejšie, svadbu mali až dva roky potom.
Od ranného detstva až po povinnú vojenskú službu
Ubehol veľmi krátky čas a v roku 1948 došlo k náhlej zmene režimu a najmä k februárovému prevratu. Judita mala plné ruky práce s novorodeniatkom a nemala veľmi čas podrobne sledovať vývoj spoločenskej situácie. To však neplatilo pre Ľubomírovho otca, Michala. Stal sa súčasťou komunistickej strany už oveľa skôr a skutočne všetkým tým ideám veril. Spočiatku to nebolo doma jednoduché, pretože jeho manželka bola silne veriacou a nevedel ju presvedčiť, aby prestala chodiť do kostola. Vďaka svojej oddanosti, Michal svojim konaním začal ovplyvňovať mnohých ďalších v dedine a sympatizantov nového režimu len pribúdalo. Členstvo v strane mu nakoniec pozastavili v roku 1968, kvôli ustavičným námietkam zo strany jeho kolegov. Ľubomír sa po revolúcii dozvedel, že hlavným dôvodom bolo Michalove dopytovanie sa, čo sa deje so súdruhom Dubčekom. Okrem iného, začali vznikať jednotné roľnícke družstvá a prebiehala hromadná kolektivizácia. Rodina Miklových nevlastnila až tak veľké pozemky, teda neprišli oveľa, ale nakoľko boli členmi komunistickej strany, dokonca Ľubomírov strýko bol veľkým funkcionárom, kolektivizácii nenamietali.
Keď mal Ľubomír len tri roky, jeho otec musel odísť pracovať do Drnavy, pričom sa nesťahoval len on, ale celá rodina. Išlo o maďarskú oblasť, v ktorej obyvatelia neboli priklonení režimu, teda najmä sa im nepáčilo, že majú prísť o množstvo úrodnej pôdy, ktorú vlastnili. Pamätník sa za vyše roka naučil veľmi pekne po maďarsky, dokonca rozprávali, že ovládal maďarčinu lepšie než jeho rodičia. “Keď som sa chcel hrávať, tak som sa musel naučiť tej maďarčiny.” Sťahovaniu nebolo koniec. Po spomínanom roku, nasledoval Štítnik, kde mal Michal na starosti niekoľko baní súbežne. Bývali približne dva a pol kilometra od mesta, vo Vyšnej Maši. Do základnej ľudovej školy, ktorá bola len v Štítniku, dochádzal Ľubomír pešo každé ráno. Najmä v zime to nebolo jednoduché, pretože keď napadol sneh, nedalo sa prejsť inak, ako len po vlakových koľajniciach. I keď sa po niekoľkých rokoch znovu presťahovali, tentokrát do Ochtinej, Ľubomír tam dokončil prvé tri triedy. Rodičia mu kúpili bicykel, vďaka ktorému sa mohol vždy dopraviť. „Bolo to dosť také náročné… mal som aj strach.“ Na základnej škole v Ochtinej, už Ľubomír začal pociťovať prítomnosť režimu. Stal sa pionierom a zúčastňoval sa rôznych sprievodov, kde neraz skandovali: „Kto postáva na chodníku, nemiluje republiku.“ Skúsenosti v škole nemal zlé, avšak znovu tam nepobudol dlho, a keď dokončil piaty ročník, začal navštevovať školu v Slavošovciach, kde už zvyšok základnej školy aj dokončil.
Medzitým mu ochorel otec, čo znamenalo koniec práce v bani a usadenie sa na úradníckom poste. Rovnako to znamenalo ďalšie sťahovanie, tentokrát v auguste 1963, do Jelšavy. Ľubomír tam v podstate aj napriek tomu, že tam bývali jeho rodičia, dlhé roky nikoho nepoznal. Hneď po presťahovaní totiž začal navštevovať strojnícku priemyslovku v Košiciach, kde býval na internáte. Keďže štúdium bolo celkom náročné, veľa voľného času mu nezostávalo. “Mama mi dala 50 korún… a to mi muselo stačiť na dopravu do Košíc, z Košíc… a to ostatné bolo vreckové.” Keď sa vrátil cez víkend domov, musel zase pomáhať pri prerábke domu, takže bolo vždy čo robiť.
Po ukončení strednej školy, Ľubomír chcel absolvovať vysokú školu so zameraním sa na žurnalistiku, a stať sa tak neskôr športovým redaktorom. Žiaľ, neprijali ho, a preto sa rozhodol čo najskôr absolvovať povinnú vojenskú službu. Narukoval v roku 1967 v Havlíčkovom Brode medzi pešiakov, ktorí mali na starosti ľahký guľomet. Kvôli zdravotným ťažkostiam, Ľubomír s umiestnením nebol spokojný, a tak ho neskôr preložili medzi tankistov do Jihlavy. Stal sa súčasťou poddôstojníckej školy, teda školy dôstojníkov v zálohe, kde sa neskôr sám stal veliteľom. Zažil tam aj veselé časy. Napríklad jeden mesiac strávil v Kostelci nad Jihlavou, na brigáde v mäsokombináte. Ďalší mesiac strávil ako tlmočník počas hokejových zápasov s Rumunmi. Keďže býval spolu s hokejistami s Dukly Jihlava, získal aj takúto možnosť. I keď sa na to veľmi necítil, veliteľovi stačilo, že mu o tretej ráno dokázal odpovedať na otázku, ktorú položil v maďarčine a osud bol spečatený. Nakoniec s nimi zažil počas spomínaného mesiaca veľa zážitkov a dokázal si aj ušetriť nejaké peniaze.“ To sa dneska smejem, že ani dnes neviem tak ušetriť, čo som vtedy vedel ušetriť.”
Medzi tie nepríjemnejšie zážitky patrí určite absolvovanie vojenčiny počas invázie v auguste 1968. Ľubomír si spomína ako postupne prichádzali vojská, pričom ako prví k nim prišli maďarskí tankisti. Z ich rozprávania bolo jasné, že ani nevedia, že sa nachádzajú v Československu, keďže im bolo povedané, že pôjde len o bežné cvičenie. Hneď po nich prišli Rusi, ktorí sa tankom premávali po námestí, a tým ho celé znehodnotili. Rovnako videl ako v noci prešli človeka, ktorý sa im postavil do cesty. Ľubomír pociťoval neskôr pri stráži rešpekt, strach ale aj neistotu, keďže v noci bol priestor málo osvetlený, a mali zakázané strieľať do sovietskych vojakov, ktorí bežne preskakovali plot, ak niečo potrebovali. Neistotu vo vojakoch tiež vyvolávala vedomosť, že sovietski vojaci mali bežne odistené zbrane, ktoré napríklad pri nepozornej manipulácii v tanku, mohli kedykoľvek vystreliť. “Velitelia aspoň vedeli čo sa deje… my sme nevedeli nič.” Na konci vojenčiny Ľubomír absolvoval pohovor na Ekonomickej vysokej škole v Žiline, ekonomika železničnej dopravy. Keďže ho prijali, jeho ďalšie kroky už boli jasné.
Prierez pracovným a súkromným životom
V roku 1969, tak Ľubomír nastúpil na vysokú školu v Žiline, kde však vydržal len dva roky. Nakoľko sa dnes domnieva, že ho vtedy asi viac zaujímala láska než štúdium, v septembri 1971 sa so svojou drahou, Máriou, oženil. Mária pochádzala z Oravy a stretol sa s ňou práve počas štúdií v Žiline. Neskôr mladomanželia odišli do Jelšavy, kde začali bývať s Ľubomírovými rodičmi. Keď prišlo domov oznámenie, že Ľubo nemá dokončenú skúšku, rodina ho poslala si ju dokončiť. V škole však vydržal dva týždne a rozhodol sa vrátiť domov. V Jelšave bývali dva roky, a keď v roku 1973 získali byt v Revúcej, presťahovali sa tam. Rodina sa rozrástla a narodili sa im tam dve dcéry, Ľubomíra a Mária. Spriatelili sa tiež s ruskými rodinami, s ktorými aj po menších výmenách názorov, sa priatelili roky.
Ľubomír, ako manžel a otec, si tak musel veľmi rýchlo nájsť dobrú prácu a postarať sa o svoju rodinu. Stal sa zamestnancom štátneho podniku, ktorý sa zaoberal projekciou slovenských, magnezitových závodov, pričom pracoval na detašovanom pracovisku v Lubeníku, na slovenskom, magnezitovom a podnikovom riaditeľstve. Pôsobil tam dlhé roky, do 31. decembra 1992. Neskôr sa stal živnostníkom a v roku 2008 odišiel oficiálne do dôchodku. Po nástupe normalizácie bol občas nevyhovujúcim, z dôvodu angažovanosti sa v odboroch ako úsekový dôverník, kde neraz žiadal o zvýšenie platov. Oficiálne súčasťou komunistickej strany sa nikdy nestal. Spočiatku bol len zväzákom, avšak keď jeho dcéry mali nastúpiť na gymnázium, začal sa na neho vyvíjať tlak, že teraz je ten správny čas aby sa stal straníkom. Tesne pred podaním žiadosti, ho mali ešte odporučiť dvaja ďalší členovia strany, avšak jeden bol proti, a tak zo vstupu nakoniec nič nebolo. Žiadne vážnejšie problémy v časoch normalizácie, on ani jeho rodina, nikdy nemali.
Z revolučného roku 1989, mal Ľubomír veľkú radosť. Prvotnú atmosféru mali navodiť študenti, ktorí prinášali nové správy ohľadom vývoja situácie. Oslovili Ľubomíra a miestnu lekárničku, aby im pomohli ako staršie osoby. Pomaly sa vytvoril výbor, v ktorom okrem nich dvoch, fungovala ešte zamestnankyňa úradu a Milan Kolesár, ako kontakt s ústredím v Košiciach. Začali sa konať rôzne stretnutia, kde sa stretávali s obyvateľmi Jelšavy a najmä s ich názormi, a neskôr aj s rôznymi osobnosťami z politiky. Komunálnej politike sa Ľubomír začal venovať vážnejšie až po revolúcii, pričom už 16 rokov pôsobí ako hlavný kontrolór Jelšavy. V súčasnosti už chcel svoje pôsobenie ukončiť, najmä kvôli narastajúcemu veku, ale keďže bol ešte požiadaný nech pomôže, stále sa tejto práci venuje. Dnes má Ľubomír pocit, že Nežná revolúcia ani zďaleka nedosiahla to, čo mala dosiahnuť. Mal oveľa väčšie očakávania. Rovnako sklamaný bol aj z rozpadu Československa či z nástupu mečiarizmu. “Ja som antimečiarista silný.”
Na záver príbehu sa Ľubomír rozhodol podeliť o svoje životné motto, ktoré znie: „Čo telo žiada, to telu treba dať.“ Pričom na svoje heslo sa spolieha najmä z toho zdravotného hľadiska, a to po celý svoj život.
PRÍBEH PAMÄTNÍČKY SME ZDOKUMENTOVALI VĎAKA PROJEKTU PRÍBEHY 20. STOROČIA, KTORÝ PODPORIL NADAČNÝ FOND TELEKOM PRI NADÁCII PONTIS.