Deň vojnových veteránov je príležitosťou pripomenúť si príbehy hrdinov, ktorí bojovali za našu slobodu. Post Bellum pri tejto príležitosti organizuje v uliciach miest po celom Slovensku verejnú zbierku, ktorej cieľom je vyzbierať finančné prostriedky na dokumentovanie príbehov veteránov protifašistického a protikomunistického odboja. Ako poďakovanie za podporu si budú môcť darcovia pripnúť na oblečenie červené maky, ktoré sú celosvetovým symbolom spomienky a vyjadrenia rešpektu k vojnových veteránov.

“Poznanie našej minulosti nám pomáha pochopiť našu prítomnosť a ponúka nám možnosť slobodne a demokraticky formovať našu budúcnosť. Aj preto je dôležité dokumentovať a pripomínať si príbehy ľudí, ktorí sa postavili zlu – bojovali proti útlaku, okupácii, či totalitám. Vďaka poučeniu sa z našej histórie môžeme zabrániť, aby sa opäť na Slovensku opakovali hrôzy neslobodných totalitných režimov,” uviedla riaditeľka združenia Post Bellum Sandra Polovková.

Ako môžete prispieť?
Vo všetkých ôsmich krajských mestách a štyroch okresných mestách (Levice, Dolný Kubín, Svit, Galanta) budú môcť v piatok 10. novembra občania stretnúť 250 dobrovoľníkov s prenosnými pokladničkami, do ktorých budú môcť prispieť. Ako poďakovanie za podporu dostanú ľudia od dobrovoľníkov červený mak.
Kto nebude mať príležitosť podporiť dokumentovanie príbehov pamätníkov priamo v uliciach, môže tak urobiť online darovaním prostredníctvom stránky:
www.denveteranov.sk

Príbehy pamätníkov

Július Kusý (*1926 †︎2021)

Úvod vojny

Začiatkom vojny v roku 1939 mal Július Kusý (*1926 †︎2021) 13 rokov a na starosti školské povinnosti, prácu na gazdovstve a svoje ovečky. Práve sa učil za zámočníka, keď v rodnej Omastinej, ale aj Uhrovci a pri Bánovciach nad Bebravou začali vznikať partizánske skupiny.
Mladí chlapci sa stretávali s vojakmi, čo prichádzali z frontu a rozprávali im svoje príbehy. Pomáhali im zháňať ošatenie, lieky a vybaviť nové doklady. Aj oni chceli pomáhať. Vedeli, že vojna ich neminie. Pridali sa preto k partizánom.

Začínali tak, že pomáhali vybavovať doklady politicky alebo rasovo prenasledovaným a sovietskym utečencom. Nové doklady vystavovali notári, samozrejme, nie zadarmo. Raz sa mu nové doklady podarilo vybaviť za štyroch kohútov, ktoré mu darovala kamarátova manželka. V tom čase mali tie štyri kohúty hodnotu ľudského života.

So zbraňou v ruke do Povstania

Odbojové akcie proti ľudáckemu režimu pripravoval Okresný výbor KSS so sídlom v Uhrovci už od roku 1943. Po vyhlásení SNP nastúpili do partizánskych oddielov obyvatelia uhrovskej, slatinskej doliny a Miezgoviec a 30. augusta 1944 vyhlásili obnovenie Československej republiky. Tieto spojené partizánske oddiely ovládli prakticky celý vtedajší okres Bánovce nad Bebravou. Július dostal do rúk zbraň hneď po vypuknutí Povstania koncom augusta 1944. Hovoril jej „karabína“. V polovici septembra 1944 sa z partizánskych oddielov rozkazom Hlavného štábu partizánskeho hnutia v Kyjeve utvorila Partizánska brigáda Jana Žižku pod velením Teodora Polu. Brigáda mala spočiatku 900, neskôr až 1600 členov a medzinárodné zloženie. Bojovali v nej občania Sovietskeho zväzu, Poliaci, Juhoslovania, Bulhari, Maďari či Francúzi.

Pamätník s ďalšími mladými partizánmi dostávali spočiatku jednoduché úlohy. Zháňali hlavne proviant a lieky pre ranených, pozorovali okolie či odovzdávali správy. „Keď vypuklo Povstanie, každý robil, čo vedel. My sme im pomáhali, správy donášali. Dávali nám úlohy, čo bolo treba. Hlásili sme, čo sa deje v meste a zisťovali sme nepriateľské živly.“

Július Kusý sa so svojím oddielom spočiatku pohyboval v blízkosti svojho domova, neskôr sa regiónom Júliusovho oddielu stali Strážovské vrchy. Pamätá si, že prešiel Zliechov, Čičmany, Kamennú Porubu, Valaskú Belú, Valču či Gápel. Všetko prešli peši po vlastných nohách. Prespávali po dedinách u ľudí alebo v horách. Hlavnou úlohou partizánskych skupín v Strážovských a Inoveckých horách bolo najmä stráženie vstupov do Rajeckej a Turčianskej doliny a horských priechodov. Narušovali akcie nemeckých vojsk, likvidovali nemecké transporty a uskutočňovali rôzne diverzné akcie. Pri bojových potýčkach zahynulo aj množstvo Júliusových kamarátov. Pochovávali ich v obciach, kde sa práve nachádzali.

Zatknutie a väzenie

Pri protipartizánskej operácii nemeckej armády, ktorej sa zúčastnila divízia Dirlewanger za pomoci príslušníkov Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy, bol Július 22. novembra 1944 spolu s asi stovkou ďalších ľudí zaistený doma v Omastinej Nemcami a prevezený na výsluch do Bánoviec nad Bebravou. Júliusa bili, vypočúvali a chceli vedieť, čo všetko vie o štábe partizánov. K výsluchu zavolali aj jeho otca a brata Milana. Presviedčali ich, aby Júliusovi dohovorili, že aj tak už všetko vedia. Našťastie mu známy-gardista vybavil, aby sa dostal do cely, kde nekončili ľudia určení na likvidáciu. Vďaka tomu sa dostal o dva týždne na slobodu, keď s niektorými spoluväzňami utiekli.

Tí, čo padli

Po úteku z väzenia sa Július opäť pripojil k partizánom a vrátil sa do hôr. S vďakou si spomína na pomoc ľudí z podhorských oblastí: „Všetko záviselo, samozrejme, od týchto pracujúcich ľudí, že nás prechovali – a bez roboty. To, čo mali ako robotu, to si porobili aj sami, nás nepotrebovali. Ale už keď sme sa ponúkli niečo pomôcť, to bolo za veľké, to si vážili. My sme si boli vedomí toho, že sme im boli na obtiaž.“

So svojím oddielom prešiel v ťažkých zimných podmienkach zo Strážovských hôr až na Kalište a odtiaľ do Brezna, kde sa 11. marca 1945 spojil s oslobodzovacou rumunskou armádou. Po krátkom oddychu prešiel do Popradu, kde bol 24. marca 1945 odvedený do 1. čs. armádneho zboru. V jeho radoch bojoval pri Liptovskom Mikuláši, Žiline a koniec vojny ho zastihol v okolí Vsetína. Slobodu so svojimi spolubojovníkmi oslávili 16. mája 1945 v Prahe už ako príslušníci Československej armády generála Svobodu.

Po návrate domov do Omastinej mal ešte neľahkú úlohu oznámiť rodinám kamarátov, ktorí padli v boji, že ich synovia, bratia či manželia sa už nikdy domov nevrátia. Povedať rodinám pravdu o tom, že ich blízki padli, bolo to najťažšie, čo Július zažil.
Tatranský odboj

Zuzana Petreje (*1923)

Liptovská Kokava, ktorá sa nachádza v blízkosti Vysokých Tatier bola ideálnym útočiskom pre postupne sa rodiace partizánske skupiny, kvôli neprehľadnému horskému terénu. Zuzana Petreje, rodená Uličná (*1923) pochádza práve z liptovskej obce, ktorá sa rýchlo zapojila do pomoci odboju.

Väčšina obyvateľov boli veriaci evanjelici, ktorí nesympatizovali s ľudáckym režimom a Hlinkovou gardou. Hlavným organizátorom snažiacim sa koordinovať vznikajúce bunky odboja na tomto území, bol v tom čase sovietsky nadporučík Piotr Alexejevič Veličko, ktorý dostal právomoci a pokyny z ústredia v Kyjeve. Prichádzali k nemu aj hlásenia o navrátilcoch z východného frontu, ktorí disponovali vojenskými skúsenosťami, a tak jedného dňa zavítal do pamätníčkinho rodného domu. 

Brat Zuzany Uličnej totiž pôsobil ako vojak na východnom fronte a v roku 1944 už bol naspäť s vyznamenaním. „Spočiatku nechcel vstúpiť k partizánom, povedal, že on už má za tie roky vojny plné zuby. Veličko sa v tej chvíli rozzúril, oprel mu samopal o hruď a vynadal mu, že ak bol na východnom fronte bojovať proti jeho bratom, tak teraz pôjde bojovať s nimi, inak ho na mieste zastrelí. Tak sa jej brat chtiac-nechtiac dostal k odboju. Na základe jeho skúseností sa Veličkovi hodil a zaradili ho k tvoriacej sa partizánskej rozviedke.“

Pamätníčka chcela taktiež pomôcť povstaniu. Odjakživa inklinovala k zdravotníckej práci a zvažovala aj odchod k partizánom do hôr. Jej brat sa však bál, keďže bola ešte mladá, nechcel aby sa ocitla medzi toľkými mužmi. Striktne jej zakázal odchod do hôr, našli však pre ňu iné uplatnenie.

Život v tieni smrti

V oblasti Liptova a Vysokých Tatier pôsobila v tom čase partizánska brigáda „Za slobodu Slovanov“, ktorej oddiel „Vysoké Tatry“ spadal pod sovietskeho veliteľa Vasiľa Achmadulina. V tomto oddiele pôsobila Uličná ako takzvaná „spojka“. Pomáhala zásobovať jednotlivé skupiny potravinami a textilom, skladovala vojenský materiál a prenášala dôverné informácie a varovania medzi jednotlivými stanoviskami. Cestovala naprieč obcami spolu s inými dievčatami a vystavovala sa tak nebezpečenstvu odhalenia.

„Boli sme mladé dievčatá, takže sme mali vždy nejakú tú výhovorku, keď nás zastavila nemecká hliadka. Povedali sme, že ideme na návštevu do vedľajšej obce. Alebo že sme brigádničky a ideme za prácou. Raz však došlo k veľkému prepadu v Tichej doline, o ktorom sme sa dozvedeli až neskôr. Vtedy tam Nemci zabili niekoľko našich chlapcov. Keď sme sa blížili s batohmi plnými jedla, vyskočil na nás vojak nemeckej hliadky. Okamžite začal preverovať, čo tam hľadáme a prečo máme so sebou toľko jedla. Jediným šťastím bolo, že lesník z miestnej horárne, tiež náš človek zapojený do odboja, nám dal alibi tvrdiac, že sme lesné robotníčky.“

„Raz som sa ocitla v ohrození života vo vlastnom dome počas toho, ako nemeckí vojaci robili domové prehliadky v dedine. Ja som v sude schovávala vojenskú muníciu, náboje, granáty, v senníku bol ukrytý rozobratý samopal a ďalšie veci, ktoré tu partizáni ukrývali. Vedela som, že keby to u nás našli, tak je nám koniec. Všimli si, že viem celkom dobre komunikovať po nemecky. Jeden z nich mi začal ukazovať fotky svojej rodiny a zhodou okolností som na fotke spoznala jeho deti, ktoré som obsluhovala počas ich pobytu vo Vysokých Tatrách, keď som si tam bola privyrobiť. On ich po celý čas, čo bol na fronte nevidel, a rozľútostil sa. Od tej chvíle jeho nedôvera opadla a choval sa k nám priateľsky. Nič neprehľadávali, a tak sme s rodinou vďaka tejto šťastnej zhode náhod vyviazli bez následkov.“

Inokedy sa ocitla v epicentre prestrelky medzi znepriatelenými tábormi počas zberu zemiakov v Liptovskom Hrádku. „Bol to len moment. Nemci išli od cesty, partizáni boli na opačnej strane v hore, a my v strede, na takej veľkej roli. Začala sa silná streľba a poviem tak, že keby sme si všetky neľahli v tej chvíli na zem, neviem, ako by sme dopadli. Guľky okolo len tak svišťali.“

Riskantná pomoc

Počas vojny bola pamätníčka vždy pripravená pomôcť, dokonca aj v najkrízovejšom období po potlačení SNP. Povstalci zdecimovaní nepriazňou počasia a vyčerpaní z bojov našli v ich dome vždy útočisko. „K nám domov sa zastavovali pravidelne na hygienickú očistu, ošetrenie, odvšivavenie. Našli tak aspoň kúsok tepla a jedla. Sami sme skoro nič nemali, ale podelili sme sa aspoň tou trochou. Bolo to ale riskantné. Koľkokrát z jednej strany domu už prichádzali nemeckí vojaci a zo zadného vchodu ešte len odchádzali partizáni.“

Zuzana Petreje zažila a riskovala mnoho, no nikdy neváhala a nepochybovala o správnosti svojho konania. Stratila množstvo priateľov, ktorí zahynuli počas prestreliek, záťahov a odvetných akcií nacistických trestných oddielov, až sa nakoniec 3. februára roku 1945 Liptovská Kokava dočkala oslobodenia počas príchodu spojeneckých vojsk.

Albín Jankulík (*1935)

Zrada prišla z hájovne

Osada Horná Stredná patrí medzi 111 obcí vypálených počas druhej svetovej vojny nacistami. Nachádza sa hlboko v Strážovských vrchoch a preto bola ideálnym miestom pre úkryt partizánov. Ľudia z horských osád im častokrát poskytovali prístrešie a potravu. Spomínal si na to aj vtedy 9-ročný Albín Jankulík (*1935).

Nacisti chodili z trestných výprav z Valaskej Belej, kde pôsobil silný odboj počas Slovenského národného povstania a zvykli ju nazývať „malá Bystrica“. Albín Jankulík v rozprávaní spomínal, že videl Nemcov ako kráčali v rozostupoch a na žrdi mali zavesené prasa alebo husi.

Dole v doline, v časti, ktorú všetci miestni volajú Oriešková, sa nachádzala hájovňa. Popri nej viedli telefónne drôty z Ilavy do Košeckého Rovného a Zliechova, kde sídlili nemecké jednotky. Vždy, keď išli okolo partizáni, hákmi tieto drôty postŕhali a zrušili ich spojenie s veliteľstvom v Ilave. Nemci to museli každú chvíľu opravovať. Hájnikova žena bola nemeckého pôvodu a údajne ona informovala nemecké posádky, že vedenie poškodzujú partizáni z Hornej Strednej.

Vypálenie osady Horná Stredná

Skoro ráno, 20. októbra 1944, nemecká posádka asi 70 vojakov zo Zliechova vtrhla do osád Dolná a Horná Stredná. V Dolnej Strednej prehliadli 5 domov. Žiadneho partizána nenašli a ľudí nechali na pokoji.

Horná Stredná dopadla horšie: „Tá jednotka sa sem presunula v noci alebo nadránom a obsadila osadu. Ráno o šiestej bez nejakého upozornenia tu spustili paľbu ostrými nábojmi. My sme si hneď museli ľahnúť. A ako strieľali, tak tie guľky padali tak pol metra nad nami. To boli guľomety a zápalné strely. Z tých striel sa chytila horieť susedná chalupa. Vyháňali ľudí, a tí stihli aspoň dobytok vyhnať von,“ popisoval to nešťastné ráno pamätník.

Čo sa nechytilo horieť od striel, zapaľovali zápalkami. Periny a suché slamníky horeli veľmi rýchlo a plamene za krátky čas pohltili aj strechy domov. Niektoré z nich boli pokryté eternitom, ktorý pri vysokých teplotách hlasno praská ako pri streľbe. To agresorov pomýlilo a opäť začali strieľať, pričom zabili jedného svojho vojaka. Jeho smrť, samozrejme, pripísali partizánom. Súčasťou trestnej výpravy bol aj filmový štáb, ktorý celú tragédiu osady Horná Stredná natáčal kamerou a fotografoval.

Nemeckí nacisti si filmovali horiacu osadu

Nemecká jednotka si bola istá, že v osade nájdu partizánov, ako im povedala hájnikova žena. No v tom čase sa tam nenachádzal ani jeden.

Filmový štáb natáčal horiace domy a nešťastných nariekajúcich ľudí. Najviac ich však zaujímali miestni muži. Postavili ich do radu a upravili tak, aby vyzerali ako vandráci. Keď v dedine partizánov nenašli, tak si ich vyrobili.

„Žiadni partizáni tu vtedy neboli. Keby tu boli našli jedného partizána, tak je amen s nami. Ten veliteľ, čo bol v Zliechove, to bol nejaký grázel strašný, nemilosrdný esesák. Nechal v susednej Valaskej Belej postrieľať rodinu 13 Rómov. Údajne jeden z rodiny bol partizánom. Boli by tu postrieľali všetko,“ pokračoval v rozprávaní Jankulík.

Spomínané zábery boli pravdepodobne súčasťou pravidelných týždenných žurnálov Die Deutsche Wochenschau, ktoré v rámci nacistickej propagandy pripravovali pronemecké filmové štúdiá Nástup, nemeckí filmári z Wehrmachtu či UFA (nemecká filmová spoločnosť Universum Film AG), ktoré chodili s nemeckými protipartizánskymi jednotkami na trestné výpravy do obcí a osád. Táto nešťastná udalosť mala byť akýmsi mementom pre ostatné partizánske obce.

Celé nešťastie sa odohralo v priebehu jedného dňa. V ten deň celkovo alebo čiastočne zhorelo niekoľko domov a hospodárskych budov. Z niektorých zostali len murované pivnice. Rodiny prišli o niekoľko kusov dobytka, hydinu a množstvo potravín, ktoré si Nemci pobrali so sebou.

Rodinný dom rodičov pamätníka Albína Jankulíka bol tiež v plameňoch, no podarilo sa im ho včas uhasiť. Nešťastní obyvatelia sa na noc uchýlili k susedom, ktorých domy zostali obývateľné, alebo k príbuzným bývajúcim v susedstve. Bez strechy nad hlavou zostali starci a starenky, ale aj niekoľkomesačné deti. Šťastím v nešťastí bolo, že veľa ľudí sa v tom čase v osade nenachádzalo, pretože boli na robotách mimo nej. Osada spustla a zosmutnela. Po vojne niektoré domy opravili, no niektoré rodiny sa z Hornej Strednej odsťahovali natrvalo.

Zastavenie frontu

Obyvatelia osady prežili zimu 1944/45 v strachu. Niekoľkokrát zazreli skupiny potulujúcich sa partizánov. Boli to gardisti prezlečení za partizánov, ktorí často navštevovali partizánske obce, aby odhalili dedinčanov, ktorí pomáhali odboju. Na výstrahu ich zastrašovali, strieľali či vešali pred zrakmi ostatných dedinčanov. Pamätník si spomína, že jeden partizán obesený pri kostole v Zliechove mal na krku zavesenú tabuľku s nápisom „Vrah slovenských žien a detí“.

Začiatkom apríla 1945 zažili obyvatelia Hornej Strednej tri týždne strachu a ostreľovania. Údolie zo všetkých strán obkolesili ruské a nemecké vojská. „Tu stála vojna tak tri týždne. Bola tu hrozná vojna v Košeckom Rovnom, na Zliechove aj v Strednej. Toto tu pred Veľkou nocou dobyli Rusi.“
Albín Jankulík prežíval posledné dni vojny a prechod frontu s nadhľadom. Na všetky hrôzy, ktoré so sebou vojna priniesla, bol už totižto zvyknutý.