Vladimír Červeň pochádza z Oravy, ale vyrastal vo Zvolene. Otec Ondrej (nar. 1928) sa narodil v časti Zázrivej Biela. Bol vojak z povolania a v armáde pôsobil ako dôstojník. V 50. rokoch bol viac menej nútene naverbovaný. Mama pamätníka, Margita Špiráková (nar. 1939) pracovala v dopravnom podniku ČSD ako výpravčička na železnici. Obaja pochádzali z chudobných rodín a otec bol polosirota.
Keďže rodina otca Vladimíra nemala peniaze na školu a kvôli práci na ňu ani nemal čas, neskôr dbal na to, aby jeho deti študovali. O mamu prišiel pamätník, keď mal len osem rokov, čo ovplyvnilo jeho ďalší život a záujem o duchovno a filozofiu.
Jeho ranné detstvo bolo poznačené sťahovaním spojeným s otcovou prácou. Po niekoľkých rokoch v Ožďanoch sa rodina usadila vo Zvolene. Tam Vladimír chodil na základnú školu. Veľa čítal a začal sa už vtedy vymedzovať proti komunistickému režimu. Napomáhalo tomu ja invázia spojeneckých vojk v roku 1968, ktorú zažil ako 10 ročný. Jeho otec tiež počúval západné rádia. Vladimír tiež počúval západnú hudbu a rád čítal časopisy, kde sa otvorenejšie písalo o dejinách.
Už po druhom ročníku na vojenskom gymnáziu si zaumienil, že nebude poslušne tolerovať vtedajší komunistický režim. Ďalší zlom nastal na vojenčine, kde pochopil, že armáda je tiež zlo. Bol zúfaly z toho, že ľudia sa počas normalizácie poddali. Sám však veľmi nerebeloval, len bol z režimu znechutený.
V roku 1979 začal študovať na stavebnej fakulte Technickej vysokej školy v Bratislave. Tam ho zastihla reforma školstva, kde sa základná škola skrátila na osem rokov a väčšina vysokých škôl bola štvorročných.
Po prerušení štúdia sa zamestnal v stavebnom podniku Termostav. V roku 1986 chcel s bývalým spolužiakom emigrovať. Nedali mu však vycestovacu doložku, lebo už emigroval jeho brat. Po tomto neúspechu sa vrátil na vysokú školu. To už bola v plnom prúde perestrojka, ktorú presadzoval sovietsky generálny tajomník Michail Gorbačov. Snažila sa reformovať socializmus.
Vladimír jej neveril, pretože vedel, že súdruhovia, ktorí režim budovali 30 rokov ho nedokážu zreformovať. Rozhodol sa pre osobný protest proti režimu. 1. mája 1987 nahádzal surové vajcia na súdruhov na tribúne a trafil priamo Viliama Šalgoviča, ktorý bol predsedom Slovenskej národnej rady, a podieľal sa na plánovaní sovietskej invázie do Československa. Bol aj agentom KGB.
Za tento čin bol odsúdený na 14 mesiacov. Po návrate z väzenia Vladimír už vysokú školu nedokončil, lebo nemohol. V novembri 1989 cinkal kľúčmi takmer na rovnakom mieste, odkiaľ hádzal vajíčka.
V 90. rokoch sa živil prekladmi a výučbou jazykov. Žil v Bratislave, ale aj v Prahe. V roku 2006 vyhral v žrebovaní zelenú kartu, ktorá mu umožnila legálne pracovať v Spojených štátoch. Dnes žije v Kalifornii.
Príbehy pamätníkov boli zdokumentované v rámci projektu Dokumentovanie pamätníkov/čok kľúčových udalostí 20. storočia z Bratislavského samosprávneho kraja, ktorý podporil Bratislavský samosprávny kraj.