Dňa 27. januára si pripomenieme Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu. Deň uctenia si 6 miliónov židovských obetí holokaustu a miliónov ďalších obetí nacistického prenasledovania pripadol práve na výročie oslobodenia vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau.
Je nesmierne dôležité pripomínať, že obete a preživší holokaustu neboli len číslami, ktoré mali mnohí z nich vytetované, ale boli to ľudské bytosti s rozličnými životnými osudmi. Ich odvaha im v nepredstaviteľných podmienkach pomohla prežiť a mohli tak svoj príbeh porozprávať ostatným, ktorí len ťažko uverili tomu, čo sa vo vyhladzovacích táboroch dialo. Jeden z pamätníkov, ktorý sa s nami podelil o svoje spomienky, má v rodine hneď niekoľko hrdinov, ktorí prežili holokaust.
Trauma v rodine
Vladislav Berkovič sa narodil 6. novembra 1967 v Bratislave, do rodiny so židovským pôvodom. Svoje korene si vôbec neuvedomoval, lebo jeho otec ho chránil pred tragickými udalosťami holokaustu, ktoré neobišli ani celú jeho stranu rodiny. Vladislav až neskôr odkrýval traumu, v ktorej žila jeho stará mama aj otec, ktorí odmietali o zážitkoch z druhej svetovej vojny hovoriť a dokonca sa po jej skončení k židovstvu prestali hlásiť.
„Ani medzi kolegami, ani medzi známymi som sa nikdy netajil, že mám židovské korene. Asi by bolo silné keby som hovoril, že som na to hrdý a chválim sa. To nie, ale keď príde reč o tom, tak nikdy som s tou komunitou nežil, ale cítim takú povinnosť sa ich zastať, alebo sa nás zastať, lebo to je ľudské!“ povedal Vladislav Berkovič.
Prekonávať transgeneračnú traumu mohol začať až cez príbehy a informácie, ktoré sa k nemu dostávali prostredníctvom otcovej sesternice Brachy Berkovičovej, neskôr Kohútovej. Jej príbeh je podrobne opísaný aj v knihe od britskej autorky Lucy Adlington – Krajčírky z Auschwitzu.
Stará mama prišla o manžela a 3 synov
Židovské korene má Vladislav práve z otcovej strany, kde dokonca jedným z ich členov, teda brat starého otca Izrael, bol rabínom. Starí rodičia Jozef a Priska mali pôvodne päť synov, z ktorých okrem najmladšieho Alexandra, Vladislavovho otca, prežil tiež Abraham, vďaka skorej emigrácii do USA.
Pamätník sa však dozvedel, že starý otec ako vyhľadávaný hodinár spočiatku dokázal svoju rodinu chrániť. Avšak to neznamenalo, že neustále prijímanie protižidovských opatrení prežívali o niečo menej intenzívnejšie. Situácia sa v roku 1942 rapídne zhoršila. Starý otec bol deportovaný do koncentračného tábora Majdanek, kde bol aj zakrátko zavraždený.
Vladislav to nevie určite, avšak hovorí sa, že stará mama vzala svojho najmladšieho syna a dlhší čas s ním neustále cestovala vlakom po Slovensku, aby sa vyhli deportáciám. Žiaľ, niekto ich udal a na konci roka 1944 boli odvlečení do Terezína, kde ich následne rozdelili. Len vďaka matkinej odvahe kradnúť jedlo, Alexander prežil. Priska mala totiž prístup k jedlu, pretože ho nosievala každý deň lekárovi, ktorý tam pôsobil. Tesne pred oslobodením jej povedal, že celý čas o tom vedel, ale aj napriek tomu ju neudal.
Vladislav sa vždy čudoval ako je možné, že stará mama a jeho otec nemali nikdy medzi sebou zvlášť silné puto, keď mu takým obetavým spôsobom zachránila život. Pamätník však následne dodal:
„Možno to bola trauma.“
Po druhej svetovej vojne sa situácia pre Vladislavovu rodinu z matkinej strany veľmi nezmenila, pre otcovu však áno. Domov do Bratislavy sa vrátila len stará mama Priska s najmladším synom Alexandrom. „Jej vôľa bola tak zlomená po tej vojne…“ Nad emigráciou nerozmýšľala, skôr sa opustila a na všetko okolo seba zanevrela. Od židovstva, samej seba, aj svojho syna sa rozhodla dištancovať.
Vladislavov otec vyštudoval chemickú priemyslovku a neskôr aj chemicko-technologickú fakultu. Veľmi rád hral futbal, pričom sa časom stal aj futbalovým rozhodcom, delegátom a napísal aj futbalovú bibliografiu. „To bol jeho život.“ Jeho matka Priska sa už nikdy viac nevydala a žila len pre svojho syna. Alexander si v roku 1966 zobral za ženu Katarínu, rod. Rozenbergovú z Čunova.
Hrdinka z knihy Krajčírky z Auschwitzu
Vladislav vyrastal s rodinou v Rusovciach. Ako sme už hovorili, o svojom pôvode sa dozvedel až po dlhých rokoch od otcovej sesternice, Brachy. Bracha Berkovičová získala priezvisko Kohútová až po vojne, keď sa jej nastávajúci, Leo Kohút, vracal z koncentračného tábora bez manželky, ktorá tam zahynula. Brache sa podarilo prežiť v koncentračnom tábore Auschwitz, kde sa dostala 4. transportom z Popradu v roku 1942. Do tábora bola deportovaná spolu so sestrou Katkou.
„Ona to vždy brala tak s rozumom, nebrala to tak emotívne,“
zhodnotil Vladislav Brachino odkrývanie prežitých hrôz holokaustu. Mala šťastie a stala sa jednou z krajčírok v dielni Hedwigy Hössovej, manželky veliteľa Hössa v Auschwitzi. Potom, čo sa obom sestrám podarilo zostať nažive až do oslobodenia, sa mladšia Katka rozhodla emigrovať do Izraela a Bracha, vydať. V sedemdesiatych rokoch, po tom čo ich synovia Tomáš a Emil emigrovali do USA, sa aj ona s manželom rozhodli usadiť v novej krajine.
Práve tam za ňou priletela britská autorka a stretla sa tak s jednou z hrdiniek svojej knihy, ktorá prežila v pekle koncentračného tábora 1000 dní a každý deň mohla 1000-krát umrieť.
Lucy Adlington vo svojej knihe Krajčírky z Auschwitzu spriadla naozaj úchvatný príbeh židovských dievčat, ktoré prežili vďaka útočisku, ktoré našli v šijacej dielni. Neboli pritom zďaleka najlepšie krajčírky, ktoré sa v tábore nachádzali. Tie, ktoré sa tam dostali, mali šťastie vďaka kontaktom, ktoré boli v Auschwitzi veľmi dôležité.
Vo svojej knihe nám odborníčka na historickú módu odkryla aj obraz nacistov, ktorí rozumeli tomu, akú silu má oblečenie. Počas medzivojnového obdobia sa Nemci chceli vyrovnať parížskej móde a pri presadzovaní národného odevného priemyslu, z neho museli najprv vylúčiť Židov. Už v roku 1933 sa začal národný bojkot nemeckých židovských podnikov árijskými Nemcami, čo vyvrcholilo Krištáľovou nocou v roku 1938.
Spisovateľka nám na jednej strane predostiera obraz nacistov, ktorí nechceli nosiť oblečené nič, čoho sa dotkli židovské ruky a na druhej strane nám rozpovie príbeh manželky veliteľa tábora Auschwitz, Hedwigy Hössovej. Tá si pre svoje potreby zriadila priamo v centre koncentračného tábora módny salón. Všetky krajčírky tam pracovali zadarmo, ale kvalita odevov musela byť najlepšia. Pracovníčky si uvedomovali, že ich plácou je ubytovanie, strava a právo na ďalší deň života. Vedeli, že pokiaľ majú prácu, je malá pravdepodobnosť, že ich zabijú.
Lucy Adlington dokonalo opisuje detaily zverstiev, ktoré sa v Auschwitzi diali a mnohé paradoxy medzi väzniteľmi a väzňami. Pritom bez milosti konštatuje, že neverí výpovediam manželiek popredných príslušníkov SS alebo iných nacistických pohlavárov, ktoré vypovedali, že nevedeli, čo sa im deje doslova pred bránami domov.
Nevynecháva ani to, ako spolu 23 mladých žien držalo spolu, podporovalo sa a pomáhalo si. Vyvracali tak nacistickú dogmu o prežití najschopnejších. Drobné prejavy láskavosti, rôzne skupiny odporu a šírenie posolstva o tom, že si všetci musia pomáhať, to boli hnacie motory väzňov, ktorí nechceli, aby nad nimi nacisti zvíťazili.
Bracha Berkovič Kohútová, Zdroj: Tachles TV
Vôľu prežiť a nenechať sa zlomiť v sebe niesla aj Bracha. Musela si zvyknúť na každodenné násilie, hromady mŕtvych, krutosť, špinu a skoro nikdy nekončiacu prácu. Aj napriek tomu sa snažila zostať vždy optimistická. Mohla tak svoj príbeh rozpovedať nielen svojej rodine, ale aj všetkým ostatným, aby sa hrôzy holokaustu už nikdy neopakovali.
Príbeh Vladislava Berkoviča si budete môcť onedlho prečítať v našom archíve: www.memoryofnationsk.sk
Príbeh Brachy Berkovičovej Kohútovej a ostatných statočných krajčírok si môžete prečítať v knihe Krajčírky z Auschwitzu (Lucy Adlington, 2021, Motýľ).