Vďaka sestre, ktorá sa vydala za cudzinca zo západu, trávila letné prázdniny v období socializmu v slnečnom Taliansku. Realitu každodenného života za železnou oponou pociťovala nielen vďaka prázdnym regálom v obchodoch, ale aj cenzúre, s ktorou sa stretla počas svojho pôsobenia v redakcii spoločenského týždenníka Expres
Anna Világiová, za slobodna Benediková, sa narodila 11. februára 1956 v okresnom meste Liptovský Mikuláš nachádzajúcom sa v centre regiónu stredný Liptov. Obidvaja Annini rodičia – Anna, rodená Fiačanová, a Dezider, pôsobili v oblasti gastronómie a hotelierstva v centre Liptovského Mikuláša, kde sa aj spoznali krátko pred vypuknutím druhej svetovej vojny. „Ich stretnutie prebehlo v Hoteli Európa, kde bol otec zamestnaný ako čašník. Mama pracovala v ďalšom známom liptovskom zariadení – Hoteli Kriváň za teplým pultom, kde vydávala stravu,“ upresňuje pamätníčka.
Hotely okrem lokality spájala aj spoločná história a tragický osud ich majiteľov, ktorí mali židovský pôvod – majiteľka Hotela Kriváň Ružena Feuereisenová a vlastníci Hotela Európa – bratia Július a Oskar Scheinoví prišli o svoje živobytie v období existencie ľudáckej Slovenskej republiky po prijatí arizačných zákonov. „Mama vnímala veľmi citlivo celý ten vývoj a to čo sa udialo Židom počas vojny. Mnohých z jej okolia, medzi inými aj majiteľku Hotela Kriváň, odviedli do koncentračných táborov. Tú spolu aj s jej matkou transportovali do Terezina. Našťastie sa im nakoniec podarilo prežiť,“ dodáva Anna.
Udomácnená v prostredí židovskej komunity
Nárast antisemitizmu a fašistická orientácia ľudáckeho režimu sa priečili aj Anniným príbuzným, ktorí svojim židovským spoluobčanom pomáhali. Samotná Annina matka mala v židovskej komunite veľa známych, s ktorými udržovala živé kontakty.
„Veľa priateľstiev vzniklo vďaka maminej práci. S niektorými sa spoznala aj tak, že si privyrábala upratovaním v židovských domácnostiach. Počas vojny v tom pokračovala a okrem výpomoci im nosila aj prebytky vajec a podobne. Spomínala mi, že starí rodičia dokonca istú dobu ukrývali v pivnici jednu židovskú rodinu, ale netrvalo to dlho,“ objasňuje pamätníčka.
Svoju pomoc však Annina matka sústreďovala po vypuknutí Slovenského národného povstania aj na partizánov, ktorým potajme nosila chlieb do hory. „Tým, že v Hoteli Kriváň sa stretávali na poháriku rôzni ľudia, mama mala všade známych. Na úrade si za fľaštičku vybavila povolenie, že sa môže pohybovať v noci po vonku – vtedy ešte platil zákaz vychádzania. V noci napiekli chlieb, naložili ho na voz a odniesli do lesa.“
Ďalšiu výzvu pre Anniných príbuzných predstavoval komunistický prevrat. Nové politické zriadenie a jeho filozofia štátneho vlastníctva zasiahla najmä Anniných starých rodičov, ktorí vlastnili statok s dobytkom.
„Starkí mali veľmi ťažký život. Tvrdo pracovali a žili prakticky z toho, čo si sami dopestovali. Komunisti ich najprv nútili odovzdávať kontingenty, potom boli tlačený do toho, aby vstúpili do družstva. Nakoniec im pobrali všetko – pozemky a ešte aj tú kravu, ktorú mali na mlieko. Boli z toho strašne nešťastní a oplakali to,“ hovorí Anna.
Na nedeľnej omši v šatách z Ameriky
Svoje detstvo prežila Anna v Liptovskom Mikuláši, kam sa jej rodičia spolu s dvoma staršími sestrami – Máriou a Ruženou, presťahovali pár rokov pred jej narodením. „Rodičia si v Mikuláši kúpili starší dom, ktorý prerábali. Dom mal veľkú záhradu, letnú kuchynku a chlievy, kde sme chovali svine, kačice či prasatá. Boli sme tam ako na dedine – všetky činnosti prebiehali prakticky na dvore a v letnej kuchynke, do domu sa chodilo večer iba spať.“
Voľný čas zvykla ako dieťa tráviť Anna hrami pri rieke Váh, kde chytali ryby a raky. K povinnostiam jej ako desaťročnej pribudli tréningy gymnastiky, na ktorú chodila spolu so staršou sestrou tri-krát do týždňa. Okrem toho zvykla s matkou a sestrami pravidelne chodievať do kostola, a to aj napriek nepriateľstvu komunistického režimu voči katolíckej cirkvi a jej členom.
„Chodenie na nedeľnú omšu sa mi spája najmä s krásnymi šatami od otcovej sestry z Ameriky. Tá nám pravidelne posielala balíky s obnoseným oblečením, ktoré potom naša mama prešívala a my sme takto vyobliekané chodili do kostola. Okrem oblečenia nám teta zvykla posielať aj doláre, ktoré boli uložené v obálke. Štát ju samozrejme vždy otvoril a nahradil poukážkou na bony,“ spomína pamätníčka.
V roku 1962 nastúpila Anna na deväťročnú základnú školu na Palúdzke v Liptovskom Mikuláši, ktorú navštevovala až do roku 1967, kedy sa aj s rodinou presťahovali do Bratislavy. „Mama mala obchodného ducha, tak sa chopila predaja domu. Zobrala si pôžičku a vyhliadla nám dom v Ľudovej štvrti v blízkosti továrne na cukrovinky Figaro. Museli sme potom čakať ešte celý rok, kým nám ho pôvodní majitelia uvoľnili. Keď už bolo všetko hotové, objednalo sa nákladné auto, na ktorom nás aj s všetkými vecami odviezli do Bratislavy,“ hovorí Anna.
Desivé prebudenie do okupačného rána
Rodina Benedikových sa s Bratislavou zžila pomerne rýchlo – Anna prestúpila na základnú školu na Thalmanovej ulici, kde bola dobre prijatá a jej rodičia si našli nové pracovné uplatnenie v lukratívnych hoteloch v historickom centre Bratislavy.
V Bratislave zažívali zlaté obdobie Pražskej jari, ktoré sa Anne v spomienkach spája najmä s jej výrazným predstaviteľom Alexandrom Dubčekom. „Doma sme ho mali všetci radi a obdivovali sme ho. Brali sme to tak, že nám chce dobre a spolu s ním smerujeme k lepšiemu životu. Bol to vtedy náš idol.“
Pozitívny vývoj politickej situácie a spoločenskej atmosféry v Československu bol však náhle prerušený vpádom okupačných vojsk Varšavskej zmluvy v noci z 20. na 21. augusta 1968. Anna v tom čase trávila letné prázdniny u svojej tety v Liptovskom Mikuláši. „Teta bývala blízko kasárni a to ráno nás zobudil hluk spôsobený prechodom tankov. Zapli sme si rádio, v ktorom začali vysielať prvé informácie o okupácii. Hovorilo sa tam o tom, že sme boli napadnutí a bude vojna. Všetci sme sa z toho roztriasli. Teta začala premýšľať, čo teraz so mnou. Nakoniec ma po telefonáte s mamou nasadila na vlak do Bratislavy – ten bol tak preplnený utekajúcimi ľuďmi, že som celú cestu stála na jednej nohe. V Bratislave na hlavnej stanici ma potom už čakala mama. Dodnes si pamätám na ten strach z toho, čo sa bude diať,“ hovorí Anna.
Tá, ktorá má rodinu na západe
Československá spoločnosť zareagovala na agresívne zakročenie sovietov voči ceste krajiny smerom k slobode otvoreným odporom. Anna si na toto obdobie spomína nielen vďaka tragickému upáleniu Jána Palacha, ale aj pamätnému zápasu na majstrovstvách sveta v hokeji v roku 1969. „Bola to neskutočná eufória, keď sme vtedy vyhrali nad sovietskym tímom.“
Odpor občanov proti okupácii bol postupne potlačený a s ním dochádzalo aj k snahám o dezinterpretáciu historických udalostí. „Spomínam si ako sme neskôr v škole na hodine dejepisu preberali čo sa stalo. Náš učiteľ nám to vysvetľoval tak, že Dubček chcel, aby sa Československo vydalo inou cestou a Rusi nám to nedovolili. Preto nás aj napadli a my musíme byť stále socialistická krajina. Záver bol nakoniec taký, že nám vlastne prišli pomôcť,“ konštatuje Anna.
Posilnenie pozície štátneho aparátu a návrat k cenzúrnym praktikám sa pretavil aj do Anninho ďalšieho životného smerovania. Skutočnosť, že časť jej rodiny žila v Spojených štátoch amerických a absentujúci robotnícky pôvod jej rodiny nakoniec ovplyvnil aj jej výber strednej školy. „Pôvodne som sa hlásila na gymnázium Metodova v Bratislave. Objavili sa tam komplikácie, pretože otec nebol robotník a my sme sa museli konfrontovať s tým, že máme rodinu v Amerike; paradoxne sme ani neudržiavali nejaké živé kontakty. Takže ma napokon neprijali – oficiálne z kapacitných dôvodov, hovorí Anna.
Letné prázdniny u sestry na západe
V roku 1971 napokon Anna začala študovať na gymnáziu v Pezinku, kam denne dochádzala. Obdobie stredoškolských štúdii sa jej spája najmä s letnými prázdninami, ktoré trávila v čase hlbokého socializmu u sestry na západe. „Sestra Ružena sa mi v roku 1972 vydala do Salerna na juhu Talianska. Každé leto som tam potom za ňou cestovala na doložku. Bol to komplikovaný proces – najprv som musela mať oficiálne pozvanie, ktoré sme dali preložiť do slovenčiny. Potom sme išli na konzulát do Prahy, kde sme zohnali vycestovaciu doložku a vízum. Toto všetko trvalo zhruba tri týždne až mesiac,“ spomína Anna.
Jednou z ďalších nepríjemných súčastí cestovania na západ boli aj kontroly na hraniciach, ktoré musela Anna pravidelne absolvovať. „Hneď ako sme zastavili na hraniciach v Bergu, už nás kontrolovali – museli sme otvoriť kufre, tie skontrolovali a vypytovali sa nás prečo cestujeme a kam. Raz som si so sebou priniesla z Talianska päť pulóvrov – vysadili ma z vlaku a zobrali na colnicu, kde mi preclili dva pulóvre s tým, že ich mám navyše.“
Avšak ako Anna dodáva, vždy po letných prázdninách sa musela konfrontovať najmä s tým, aký bol priepastný rozdiel medzi životom na západe a za železnou oponou. „Už ako sme prichádzali vlakom na hlavnú stanicu v Bratislave, všetko sa mi zdalo strašne ponuré – všade bola tma, ulice boli neosvetlené, nikde svietiace reklamy. Takisto v obchodoch nebol takmer žiadny tovar, iba prázdne police. Dva mesiace som potom nevychádzala z domu a plakala, že sa tam chcem vrátiť, lebo tu sa nedá žiť.“
V redakcii týždenníka Expres
V roku 1975 Anna ukončila stredoškolské štúdium na gymnáziu v Pezinku. Po maturite síce uvažovala o štúdiu psychológie na vysokej škole, no napokon absolvovala dvojročné nadstavbové štúdium archívnictva na Strednej knihovníckej škole na Kadnárovej ulici v Bratislave.
Ako čerstvá absolventka nastúpila do redakcie spoločenského týždenníka Expres na pozíciu archivár-dokumentarista. V redakcii Expresu prinášajúceho aktuality a zaujímavostí z oblasti ekonomiky, politiky, kultúry a spoločenského života, mala pridelené zahraničné časopisy, z ktorých robila rešerše pre redaktorov.
„Odoberali sme veľké množstvo zahraničných časopisov – ruské, maďarské, americké, francúzske či talianske, ktoré som objednávala vždy po dohovore so šéfredaktorom a redaktormi. Následne som ich rozdeľovala medzi kolegov podľa oblastí, ktoré mali na starosti – niekomu som pridelila vedu, niekomu psychológiu, vtipy, krížovky a podobne. Do každého čísla Expresu sa potom dostávali zrešeršované články zo zahraničných médií, ktoré boli preložené a upravené,“ vysvetľuje pamätníčka.
Tým, že Anna nastúpila do redakcie v období rozbehnutej normalizácie, stretávala sa pri práci pravidelne s cenzúrou. „Všetky články prechádzali kontrolou cez zástupcu šéfredaktora a šéfredaktora. Aj samotní redaktori tak nejak prirodzene cítili, čo sa smie uverejniť a čo nie, takže by sa dalo povedať, že všetky texty prechádzali cez tri ruky.“
Láska z karate
Svoj voľný čas medzi prácou a osobným životom venovala Anna v 80-tych rokoch aj netradičnému športu – karate, kde sa zapísala so svojou priateľkou. Súčasťou tréningov boli okrem posilňovania a cvičenia zostáv aj meditácie, lekcie z východnej filozofie a sústredenia. Na nich sa mala možnosť spoznať nielen so synom Alexandra Dubčeka a výraznou osobnosťou nežnej revolúcie – Františkom Šebejom, ale aj svojím budúcim manželom Attilom.
„S manželom sme sa zoznámili na sústredení v Studenci. Tak, ako môj otec, aj on bol maďarskej národnosti. Vtipné na tom celom bolo to, že otec mi často zvykol vravievať, že si raz zoberiem za muža Maďara. Ja som mu na to vtedy odpovedala, že nikdy a nakoniec som si našla Slováka maďarskej národnosti,“ konštatuje.
V roku 1988 spečatili Anna s Attilom svoj zväzok svadbou. Bolo to v čase vrcholiacej spoločenskej krízy, ktorá vyústila nielen v Československu, ale aj okolitých sovietskych satelitoch, do protestov proti komunistickému režimu.
„Spolu s manželom sme sledovali prenosy z námestí v televízii. Tešili sme sa, že sa konečne niečo deje. Postupne sa začalo otvorene hovoriť o tom, že príde zmena, pretože komunistický režim sa už nemôže dlho udržať. Na samotných manifestáciách som sa však nezúčastňovala, pretože som vtedy čakala dvojičky,“ vysvetľuje Anna.
Pád komunistického režimu však okrem vytúženej slobody priniesol aj komplikácie v podobe transformácie štátnych podnikov na súkromné. Procesy demokratizácie prebiehali aj vo vnútri redakcie Expresu, ktorá prechádzala po vzore veľkých podnikov delimitáciou.
„Bola som vtedy na materskej dovolenke, keď mi zrazu volali z redakcie, že musím okamžite nastúpiť späť do práce, lebo Expres zaniká. Deťom sme narýchlo hľadali jasle a ja som napokon nastúpila do novo vznikajúcej redakcie International ExPress, kde som pôsobila niekoľko rokov,“ hovorí pamätníčka.
Z redaktorky podnikateľkou
Čoraz napätejšie vzťahy v porevolučnom Československu spustené tzv. pomlčkovou vojnou, napokon vyústili do jeho rozdelenia. Na ďalší vývoj už samostatnej Slovenskej republiky mala neskôr fatálny dopad Vladimíra Mečiara, ktorá mala črty autokratickej vlády. „Obdobie mečiarizmu sa mi okrem pnutia v spoločnosti spája najmä s vraždami a tým, ako sa rozrástla mafia. Tým, že sme bývali na Dlhých dieloch, výrazne som registrovala vraždu Róberta Remiáša. Okrem všetkých týchto káuz sa mi vybavuje aj to, ako sa rozkrádali štátne financie, kontroverzná návšteva Claudie Schiffer a podobne,“ spomína Anna.
Keďže napokon zanikla aj redakcia International ExPress-u, Anna zostala nezamestnaná. Vďaka cestám za sestrou do zahraničia ovládala na dobrej úrovni taliansky jazyk, čo jej istú dobu umožnilo pracovať ako tlmočníčka. „Uplatnila som sa v jednej súkromnej firme, kde som robila tlmočnícku poľovníkom. Keď začala zanikať éra poľovačiek, musela som sa obhliadať po niečom inom a začala som podnikať,“ dodáva.
V súčasnosti sa Anna špecializuje na dovoz živicových dizajnových kvetináčov z Talianska. Viac ako 30 uplynulých rokov života v demokracii hodnotí aj na pozadí kvality podnikateľského prostredia na Slovensku, ktoré jej prekáža. „Mám pocit, že sa akosi stále točíme dookola. Dá sa povedať, že za socializmu som sa mala tiež dobre, pretože som mala mamu, ktorá vedela všeličo vybaviť a mohla som cestovať do zahraničia. Teraz som síce slobodná, no smutné je, že človek vďaka prevratu prišiel o prácu,“ uzatvára Anna.
Príbeh pamätníčky bol zdokumentovaný vďaka projektu Výstava HERstory 2023 (výstava príbehov ženských hrdiniek), ktorý bol realizovaný s finančnou podporou Ministerstva spravodlivosti SR v rámci dotačného programu na presadzovanie, podporu a ochranu ľudských práv a slobôd a na predchádzanie všetkým formám diskriminácie, rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a ostatným prejavom intolerancie.