Dňa 27. februára 1946 bola v Budapešti podpísaná Medzištátna dohoda o výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom. Maďarsko bolo povinné prijať toľko Maďarov z Československa, koľko sa Slovákov prihlási na presídlenie v Maďarsku. Tých bolo však veľmi málo.
Edvard Beneš už v decembri roku 1943 odovzdal sovietskej vláde v Moskve memorandum o plánovanom povojnovom odsune národností z územia Československa. Stratu občianskych a majetkových práv Nemcov a Maďarov zakotvil Košický vládny program v apríli 1945 a v máji 1945 bolo z krajiny vyhnaných prvých 32 tisíc Maďarov.
Celkovo na Slovensko prišlo z Maďarska okolo 70 tisíc presídlencov a Československo bolo v rokoch 1945 až 1948 nútených opustiť okolo 130 tisíc osôb maďarskej národnosti.
Maďarské etnikum bolo v povojnovom Československu považované za vojnových zločincov a bolo pozbavené občianskych práv.
Hamuliakovo pri koryte Dunaja
Mária Bors, rodená Pammer sa narodila 19. júla 1933 v obci Gútor, dnešnom Hamuliakove. Obec ležala v tých časoch priamo pri starom koryte Dunaja. Patrilo k časti južného Slovenska, ktorá bola počas prvej Viedenskej arbitráže v roku 1938 odčlenená od Slovenského štátu a pripojená k Maďarsku.
Pamätníčka dokončila šiesty ročník základnej školy, keď sa skončila druhá svetová vojna. Po skončení vojny bolo Hamuliakovo opäť pričlenené k Československu. Nastal proces reslovakizácie a prezidentské dekréty s československou vládou nariadili odsun maďarskej menšiny z územia Československa.
Násilné presídľovanie
„Desať rodín z vedľajšej obce Kalinkovo dostalo nariadenie dostaviť sa pred obecný úrad na nasledujúci deň. Smeli si zobrať len batožinu do 30 kg. Na druhý deň sa rodiny dostavili pred obecný úrad a celý deň s malými batohmi čakali, čo sa bude diať. Nevedeli, čo ich čaká.” spomínala pamätníčka na prvé dni vysídľovania. V ten deň pre nich však nikto neprišiel. Na druhý deň sa mali rodiny opäť dostaviť pred obecný úrad, ani jedna však už neprišla. Vystrašené rodiny v noci nasadli do člnov a potajme sa preplavili cez rieku do susednej obce Rajka, ktorá bola na maďarskej strane.
Pamätníčka spomína na ďalšiu udalosť, ktorá jej utkvela v pamäti. Pri prevážaní Kalinkovčanov sa jedna žena niekoľkokrát pokúsila ujsť z nákladného auta, a tak ju vojaci zviazali. Hamuliakovčania zdesene sledovali susedných dedinčanov v nákladnom aute, ktoré prechádzalo cez obec a smerovalo k vlakovej stanici v Šamoríne. Len pár mesiacov nazad takto odvážali židovskú rodinu do koncentračného tábora. „Pohľad na zviazanú ženu vyľakal Hamuliakovčanov, nikto totiž nevedel, kam týchto ľudí odvážajú. Keby nebolo tejto udalosti, možno by oveľa menej ľudí utieklo do Rajky a nechali by sa odviezť na Moravu.”
Mnohí Hamuliakovčania si zo strachu pred neznámym osudom vybrali útek cez Dunaj. Do domov hamuliakovských utečencov nasťahovali ľudí z Maďarska, ktorí sa prihlásili k slovenskej národnosti. Stávalo sa, že Hamuliakovčania v noci potajme prešli cez rieku, a kým v ich domoch spali noví prisťahovalci, ukradli naspäť svoje zvieratá a previezli ich cez Dunaj.
Biela karta
Časť Hamuliakovčanov utiekla cez Dunaj, ďalšia časť sa nechala odviezť v rámci vysídlenia. Rodiny, ktoré mali pod päť jutrov pôdy, dostali zelenú kartu, čo znamenalo, že boli vysídlené na Moravu a nemohli si so sebou vziať svoj majetok. Famílie, ktoré mali pozemky nad päť jutrov, dostali bielu kartu, boli vysídlené do Maďarska a mohli si so sebou vziať svoj majetok. „Hovorilo sa o reslovakizácii. Mohli sme zaplatiť 10 000 korún a prihlásiť sa k slovenskej národnosti, v tom prípade by sme mohli zostať doma. Môj otec však povedal, že sa neprehlási. Radšej sa oddá tomu, aby nás zobrali nevedno kam.”
V roku 1947 obdržala bielu kartu aj rodina Pammerovcov. „Museli sme odísť z Hamuliakova. Veľmi radi sme tam žili, bol to náš domov, avšak, museli sme odísť…”
„Rodiny so zelenou kartou si smeli vziať len batožinu do 30 kg, ale po troch rokoch mali možnosť vrátiť sa naspäť domov. My sme túto možnosť nemali. Nedovolili nám vrátiť sa.”
Náročná cesta v dobytčákoch
Rodina sa počas posledných dní lúčila s priateľmi a rodinou. Dňa 17. septembra 1947 nadišiel čas odchodu. „Nepovedali nám, kam nás berú, iba kedy máme byť pripravení. Zbalili sme sa a odviezli nás do Šamorína, kde nás naložili do vagónov. Na rozdiel od rodín, ktoré dostali zelenú kartu, my sme si mohli so sebou vziať všetok náš majetok, ktorý sme chceli. Dva kone, päť kráv, ošípané, všetky zvieratá, nástroje a hmotný majetok sme naložili do vagónov. A tak nás odviezli.”
Cesta bola pre nich náročná. „Nikto nám nepovedal, kam ideme a koľko budeme cestovať. Nakoniec sme cestovali až sedem dní a ku koncu sme už nemali takmer žiadne jedlo. V jednom vagóne sme boli s celou rodinou a niektorými zvieratami. Okolo nás sme rozložili seno, na ktorom sme spali a trávili dni. Keď sa vlak zastavil, snažili sme sa čo najrýchlejšie nechať napásť zvieratá, podojiť kravy.” Vlak sa nakoniec zastavil v Moháči, kde rodiny rozdelili podľa dediny, ktorú im pridelili. Naložili ich do áut a odviedli do nových domov.
Život v Nagynyáráde
Pammerovcov spolu s ďalšími približne piatimi rodinami z Hamuliakova vysadili v obci Nagynyárád v Baranskej župe, pri maďarsko-chorvátskych hraniciach. V obci pôvodne žili maďarskí Nemci, v tom čase však väčšinu z nich vysídlili do Nemecka. Pammerovci vstúpili do prázdneho domu. Všetky rodiny, ktoré vysťahovali do Maďarska, mali pridelených 15 jutrov pôdy, bez ohľadu na to, koľko pôdy vlastnili na území Československa.
Časť vysídlených maďarských Nemcov sa po čase vrátila do Nagynyárádu. „Aj rodina ktorej dom nám pridelili, sa vrátila. Ich svokra tu zostala, a tak mala kde bývať. Mali sme s ňou výnimočne dobré vzťahy. Takmer akoby sme boli jedna rodina.“
Veľmi ťažko si zvykali v novej dedine. Otec Márie Bors vždy veril, že sa dostanú naspäť domov:
„Ešte nás zoberú naspäť domov, uvidíte. Pôjdeme domov. V Moháči nás naložia do vnútra lode a vezmú nás domov,“
spomínal až do smrti Máriin otec.
Rozdelenie rodín
V novembri roku 1946 sa s Pammerovcami presunuli do Maďarska len tri zo štyroch detí. Jedna zo sestier pamätníčky zostala v Hamuliakove, pretože sa zaľúbila do slovenského vojaka Štefana Curovského. Pár veril, že sa im podarí zosobášiť a zostať spolu. Čakali spolu dieťa, avšak, kvôli maďarskej etnicite sestru vysťahovali za zvyškom rodiny a slovenského vojaka preradili do inej časti Československa. Syn s otcom sa stretli prvýkrát v roku 1964.
V roku 1950 sa 17-ročná pamätníčka vydala za Antala, s ktorým sa poznali od detstva, keďže pochádzal zo susedného Kalinkova a jeho rodinu tiež deportovali do Nagynyárádu. V roku 1954 sa mu naskytla pracovná príležitosť v meste Mosonymagyaróvár vedľa Rajky, blízko Hamuliakova. Presťahovali sa tam spolu s pamätníčkou.
Čabianci
V rokoch 1947 a 1948 reemigrovalo do Československa približne 70 tisíc Slovákov žijúcich v Maďarsku. Jedným z nich je aj Josef Hocz, ktorý sa narodil 20. júla 1936 v obci Gerendás v Békéšskej župe v juhovýchodnom Maďarsku. Jeho rodina patrila do komunity Slovákov, ktorí sa v tejto oblasti, vtedy prislúchajúcej do habsburskej monarchie, usadzovali od počiatku 18. storočia, aby osídlili miesta vyľudnené po osmansko-habsburských vojnách. Postupne vzniklo niekoľko slovenských osád. V Gerendási v dobe narodenia pamätníka žilo vyše 1600 obyvateľov, z ktorých sa skoro tisíc hlásilo k slovenskej národnosti. Prejavovala sa medzi nimi dvestoročná izolácia od svojej domoviny. Všetci ovládali maďarčinu a ich slovenčina sa značne líšila. Hovorili čabianskym nárečím, čo bol mix starej slovenčiny a maďarčiny. Hlavne mladšia generácia často ovládala iba maďarčinu a aj Hoczovci medzi sebou doma hovorili po maďarsky.
Josef Hocz spomínal na to, že obidva národy žili v obci pokojne vedľa seba. Slováci sa nijak nevymedzovali. Chodili do maďarských škôl a kultúrne akcie usporadúvali všetci spoločne. Väčšina miestnych obyvateľov bola veľmi chudobná. Pamätníkova päťčlenná rodina spávala v jednej miestnosti domu postaveného z hliny zmiešanej so slamou. Deti chodili po väčšinu roka bosé, pretože pre troch súrodencov bol len jeden pár topánok, ktorý si navzájom požičiavali. Otca si na robotu najímali ho majetnejší sedliaci na obrábanie polí. „Za celoročnú starosť o poľnosti dostal desatinu úrody. Zostatok si nechal statkár.“ Od raného detstva si Josef privyrábal ako pasák kráv alebo prasiat.
Nazvali ich vlastizradcami
Po ukončení vojnového konfliktu uzavrela v roku 1946 československá a maďarská vláda dohodu o vzájomnej výmene obyvateľstva. K odchodu sa prihlásila aj rodina Hoczovcov a ďalší obyvatelia Gerendásu. V októbri 1947 nastúpili do vagónu.
„Štrnásť dní sme išli v dobytčáku. Varili sme v ňom a v ďalšom vagóne sme mali dobytok a prasatá. Spomínam si, že ako sme stáli v Budapešti, tak na nás na nástupišti pokrikovali, že sme vlastizradcovia. Tak sme sa zavreli a boli sme potichu.“
Nakoniec skončili v Čechách
Rodina počítala s tým, že rovnako ako ostatní reemigrujúci obyvatelia Gerendásu skončia v obci Kameničná neďaleko Komárna na južnom Slovensku. Lenže už tam neboli voľné domy, a tak vlak zamieril do moravsko-sliezskeho pohraničia, vyľudneného po odsune Nemcov. S ďalšími štyrmi rodinami sa tak ocitli v Jeseníku. Namiesto slovenskej nížiny s podobnou klímou, skončili v horách. O tri mesiace neskôr, asi na zápal mozgových blán, zomrel pamätníkov otec Štefan Hocz. Matka sa tak sama musela postarať o troch synov. Pamätník spomínal, že si aj napriek tomu polepšili, a aj keď v Československu stále fungoval prídelový systém, mali sa vraj lepšie ako v Maďarsku.
Josef v Gerendási absolvoval iba tri ročníky obecnej školy, a tak krátko po príjazde nastúpil do školy v Jeseníku. Sočiatku mal problémy s češtinou, ale rýchlo sa ju naučil. V roku 1949 sa matka s deťmi presťahovala do Kameničného na Slovensku, kam predtým odišli jej rodičia, ale v roku 1951 sa matka s deťmi vrátila späť do Jeseníku. „V Kameničnom sme mali dostať dom výmenou za dom v Maďarsku. Lenže tam bolo všelijaké podplácanie, korupcia a stále nám ho nechceli dať,“ dodal pamätník.
Do svojej rodnej obce, kde stále žije niekoľko jeho príbuzných, sa prvýkrát vrátil v roku 1960 a návštevu potom ešte niekoľkokrát zopakoval. Tamojšia slovenská komunita má ale už len slabé národnostné povedomie, a aj keď v blízkom meste Békéscsaba funguje slovenské gymnázium, v Gerendási už len najstaršie ročníky obyvateľov ovládajú svoju rodnú reč slovenčinu.