Dňa 25. marca 1942 odišiel prvý transport z vlakovej stanice Poprad so slovenskými Židovkami do koncentračného tábora Auschwitz. Tisícka dievčat, ktoré do transportu nastúpili netušili, že ich vezú na istú smrť. Mysleli si, že idú „za prácou“.
Počas vojny prišli Židia postupne o základné ľudské práva, majetky, aj občianstvo a zažívali postupnú segregáciu kvôli vydaniu Židovského kódexu v roku 1941. Slováci sa chválili, že sú prísnejšie ako nemecké rasové zákony. Ani to, čo vtedy zažívali ich však nepripravilo na to, že sa ich štát pokúsi zbaviť čo najrýchlejšie, a to masovou genocídou.
Dehumanizovali ich už na Slovensku
Predstavte si mladé nevinné dievčatá, ktoré vytrhnú z rodinného prostredia a naženú ich do sústreďovacích barakov. Už tam museli pociťovať, že sa z nich stáva len tovar, ku ktorému sa ani omylom nechovajú gardisti a esesáci ako k ľuďom. Teraz boli dievčatá odkázané samé na seba a pociťovali strach, zimu, hlad a hanbu pred mužmi, ktorí sa k nim chovali surovo.
L. Š. (pamätníčka si priala zostať v anonymite) mala 19 rokov, keď bola nákladným autom prevezená zo Stropkova ona, jej sesternica a všetky kamarátky do Popradu do miestnej školy, kde celú noc museli prečkať na zemi. Spomínala si, že vtedy im gardisti zobrali všetko, čo malo nejakú hodnotu, so slovami: „Nebudete to potrebovať.” Vtedy žiadna z dievčat nerozumela, čo ich slová znamenali.
Na druhý deň, ich všetky nahnali do dobytčích vagónov, v ktorých boli len dve vedrá na ich potreby. Boli to neľudské podmienky a cesta bola veľmi vyčerpávajúca.
Celú dobu vôbec nevedeli kde sú prevážané, až počas jedného státia sa cez mriežky vagónov opýtali železničiarov, či nevedia kde ich vlak smeruje. Tí len veľmi smutne poznamenali, že do Osvienčimu.
Organizácia deportácií
Deportácie spustil Dr. Gejza Konka, ktorý bol šéfom 14. (tzv. protižidovského) oddelenia Ministerstva vnútra. Príprava deporácií sa začala vo februári 1942, kedy bolo nariadené sčítanie všetkých Židov. V marci bolo zriadených 5 koncentračných stredísk: v kasárňach v Poprade, Bratislave-Patrónke, Žiline, Novákoch a Seredi.
Všetky slobodné židovské dievčatá vo veku 16 až 45 rokov sa mali zaregistrovať a mali byť zaradené na trojmesačnú pracovnú službu. Vláda slovenskej ľudáckej republiky pritom platila Nemcom za každého vyvezeného Žida alebo Židovku 500 ríšskych mariek.
B. V. (pamätníčka si priala zostať v anonymite) mala 23 rokov, keď sa dostala do tretieho transportu, ktorý putoval zo slovenského územia do koncentračného tábora. Najmladšie dievčatá, ktoré sa s ňou nachádzali v transporte mali okolo 15 rokov. Bolo 27. marca 1942, a všetko sa to začalo vyhláškou v ktorej bolo uvedené, že dievčatá vo vymedzenom veku sa mali dostaviť na notársky úrad v Považskej Bystrici. Odtiaľ putovalo asi 50 dievčat na Patrónku do Bratislavy, kde sa realizoval samotný zber z celého Slovenska. Vo vlaku z Považskej Bystrice nebolo veľa transportovaných dievčat, a teda mali vo vozňoch aspoň „trochu” voľnosti. Pamätníčka si spomína, že keď prišli, nachádzalo sa tam už množstvo ľudí. „Ležali a kúsok chleba mali.” Až keď sa naplnil počet 1000 dievčat, vtedy dali pristaviť dlhý nákladný vlak s dobytčími vagónmi. Gardistami a esesákmi boli zhromaždené na nástupišti odkiaľ nastúpili do nákladných, špinavých vozňov bez možnosti použitia toalety. Cestu vôbec nepoznali a nevedeli, kde sa nachádzajú, až kým vlak nezastavil vo Zwardoni, kde sa museli zoradiť v medzistupoch, boli prepočítané a naspäť nahnané do vozňov. Odtiaľ s nimi išli už len esesáci, až kým nedorazili do Auschwitzu.
Tam ich čakal život, ktorý bol len o dvoch veciach. O práci a o snahe prežiť.
Výnimky neprichádzali
Gardisti počas odvádzania dievčat z domovov v prípadne neuposlúchnutia postupovali veľmi tvrdo. Informácie kam budú dievčatá poslané prichádzali krátko pred odchodom. Rodiny nevedeli, čo si majú počať a zároveň by ich ani vo sne nenapadlo, že už svoje dcéry a sestry asi nikdy neuvidia. Židia dňom aj nocou bombardovali ministerstvo vnútra s prosbami o výnimky.
V Poprade nastúpilo do transportu prvých 1000 židovských dievčat z východného Slovenska. Územie našej oklieštenej vojnovej krajiny opustili na hraničnom prechode Skalité – Zwardoň. Jedno z dievčat kruté podmienky prepravy neprežilo.
Pamätníčka z prvého transportu Edita Grosmanová (*1924 †︎2020) na margo tragických vojnových udalostí povedala:
„Neviem, prečo nechápu, že neexistuje vo vojne víťaz.“
Zároveň nerozumela, ako mohli ľudia poslať svojich vlastných priateľov, susedov a známych na smrť. Verila, že ľudia, ktorí sa z vojny a z táborov už nikdy nevrátili, mohli slovenskému národu pomôcť: „Čo vy viete, koľko mladých, detí odišlo zo Slovenska, ktorí keby vyrástli, by boli veľkí umelci a vyzdvihli ten národ do výšky. Alebo lekári, ktorí by vynašli lieky proti rakovine, alebo proti Alzheimeru. Tí Slováci si vlastných lekárov a umelcov poslali do plynu. Svoju vlastnú budúcnosť, krásnu budúcnosť si poslali do plynu.“
Edita Grosmanová sa dostala do prvého transportu ako 17-ročná, aj so svojou sestrou Leou. Ich otec ako potrebný remeselník dostal prezidentskú výnimku, ktorá platila pre celú rodinu. Tá však prišla neskoro. Lea zomrela v plynovej komore v decembri 1942. Edita napriek ochoreniu na kostnú tuberkulózu prežila celú vojnu v Auschwitzi a aj pochod smrti. Po vojne sa vrátila naspäť do Humenného, kde stretla svojho budúceho manžela Ladislava Grosmana, ktorý napísal scenár k nášmu jedinému oscarovému filmu Obchod na korze.
V prvej vlne transportov, do 20. októbra 1942, odišlo zo Slovenska 57 transportov s celkovým počtom 57 628 Židov. V každom transporte bol teda prekročený limit 1000 osôb v približne 20 vagónoch. Prvé týždne akcia „vysídlenia“ Židov prebiehala v utajení a bez zákonného rámca. Z prvého transportu 1000 mladých žien prežilo len okolo 20 a niektoré z nich mohli podať svedectvo o tragédii holokaustu, za ktorý bola zodpovedná aj ľudácka Slovenská republika. Nezabúdame!