Prečo povstalcom v Slovenskom národnom povstaní pomáhali nielen jednotlivci, ale aj celé dediny? Naozaj nemali ľudia na výber? Verili Slováci tomu, čo sa hovorilo, že Nemci s nimi naložia tak či tak zle? Akú obetu predstavovalo pre bežných ľudí zapojiť sa do jedného z najväčších povstaní počas 2. svetovej vojny? Aj to sa dozviete z autentických výpovedí pamätníkov, ktorí sa počas SNP neváhali postaviť zlu.
Veľakrát sú chudobní štedrejší ako bohatí. Inak to nebolo ani počas Slovenského národného povstania, kedy ľudia v najchudobnejších regiónoch nielen nezištne, ale aj s vedomím toho, že môžu prísť o život, pomáhali partizánom. Bez nich by len ťažko malo Povstanie taký veľký medzinárodný význam. Civilisti a civilistky pomáhali partizánom s materiálnou pomocou, zháňaním informácií, s orientáciou v teréne, ošetrovaním, praním, varením, šitím, poskytovaním úkrytu alebo fungovali ako spojky.
Osemdesiate výročie SNP prinesie so sebou znovu príležitosť na oslavu hrdinov, ktorí v ňom bojovali, ale aj analyzovanie stretov medzi povstalcami a fašistami (ľudáci a nacisti), či iné hodnotenia v rámci európskeho priestoru. My vám však chceme priniesť obraz skutočných príbehov z obdobia SNP prostredníctvom rozprávania našich pamätníkov.
Tak ako všetci dedinčania, aj ona chcela pomáhať odboju
„Každý vtedy pomáhal, ako vedel. Ja som vedela piecť chlieb, tak som piekla.“
Paulína Dubeňová (*1922 †︎2022) počas 2. svetovej vojny každý deň piekla 12 chlebov pre partizánov a odbojárov v chotári. Jej rodina skrývala na povale domu v Kunerade 12 partizánov.
Aj napriek tomu, že pomáhala partizánom proti nemeckým nacistom, pri rozhovore nezabudla spomenúť na pánov, ku ktorým chodila slúžiť do Nemecka ako 15-ročná:
„Boli to dobrí páni, jedávali sme spolu. Mali tri dcéry – Elzu, Eriku a Anna-Gretu, doteraz si na ne pamätám. Ako aj všade na svete sú dobrí aj zlí ľudia, rovnako aj medzi Nemcami.“
Asi 2 km od Paulíninho rodiska leží Kuneradský zámok, ktorý sa počas SNP stal sídlom štábu 2. čs. partizánskej brigády Milana Rastislava Štefánika. Radšej ako na udupanej studenej hline v bunkroch, spávali u gazdov, ktorí mali na povale seno, ktoré bolo pohodlnejšie a teplejšie. Tak to bolo aj v prípade Paulíninho rodného domu.
„U nás na povale ich prespávalo 12. Takmer ani jeden nespal v bunkri nad školou. Nikto ich u nás nehľadal. Boli medzi nimi Rusi aj Slováci. Prišli k nám, doniesli sliepku a kačku, dali mi ich a povedali, aby som im navarila polievku a rezance a v nedeľu aj parené buchty s makom. Dvaja Rusi si prišli ku mne do postele ľahnúť, jednoducho nám zabrali naše postele. Musela som potom ráno vyzliecť všetky periny a obliecť čisté.“
V čase Slovenského národného povstania mala Paulína 22 rokov a rovnako ako všetci dedinčania chcela pomáhať odboju. U Mladšíkov stála v dome veľká pec, kde sa naraz dalo upiecť až 12 chlebov. Bolo to dedičstvo Paulíninho otca po jeho rodičoch. Paulína každý deň okrem chleba pre rodinu zamiesila a upiekla 12 chlebov aj pre odbojárov. Múku a zemiaky doniesli partizáni, ostatné už bolo na nej.
Paulína spomína, že spočiatku chleby sádzala jej mama, ale raz vyskúšala aj ona a už jej to zostalo. Odvtedy to bola Paulínina robota. Paulína piekla chlieb každý deň niekoľko mesiacov. Ani si netrúfa spočítať, koľko ich asi bolo.
Pomáhali im, aj keď si povstalci brali nasilu
Upečený chlieb každý večer Paulínina mama naukladala na čisté vrece do voza a starší brat Karol ho odviezol rovno povstalcom. Oni už čakali. Jeden strážil pri bránke, ďalší opodiaľ a dávali pozor. Koľkokrát ostatní ľudia vedeli, že to pôjde pre partizánov a doniesli pre nich aj cigarety. Paulína tým, čo boli akurát v službe a vozili chlieb, zo zvyšného cesta upiekla aj malé chlebíkové buchty, tzv. „poplanuchy“ na prilepšenie na cestu. Odvážali ich do bunkrov a tam si ich delili po celom chotári.
Povstalcov a partizánov chovali dobrí ľudia po dedinách. Tí im dávali, pokiaľ mali z čoho. Avšak boli aj časy, kedy partizáni brali aj nasilu. Paulína spomínala aj na to.
Raz sa museli evakuovať k maminmu bratovi Ondrejovi Hodásovi do Kamennej Poruby. Podávili im všetky sliepky a prasiatka, nič im nezostalo. Pobili aj susedove prasiatka a zobrali ich preč. Veľakrát brali aj celé kravy, zabili ich a zjedli. Inokedy zase len prišli na koňoch, napili sa, napojili a nakŕmili aj kone a odišli. Ďalší raz strieľali ponad strechy, až tak všetko hrčalo.
Ľudia im to však tolerovali a podporovali ich. Boli to ľudia z blízkeho či vzdialenejšieho okolia, bojovali proti nemeckým nepriateľom a dedinčania verili, že ich pred nimi ochránia. Aj v tých časoch dedinčania chodili do hory a sadili nový les. Všade nachádzali bunkre a strelivo, ktoré mohlo kedykoľvek vybuchnúť. Niektorí ľudia muníciu zbierali a pri nesprávnej manipulácii im poodtŕhalo prsty, ruky, niektorí aj zomreli.
Podpora francúzskych partizánov v Detve
Druhú svetovú vojnu Natália Krnáčová (*1937) prežila ako malé dievča v rodnej Detve. Jej spomienky sa viažu najmä na koniec konfliktu a prechod frontu.
V podpolianskom katolíckom kraji ľudia väčšinou inklinovali k vládnej ľudáckej strane a keďže Natáliin otec Ján Lassovský sa so svojimi príbuznými k jej stúpencom neradil, bol pre domácich gardistov podozrivý. Natáliin otec bol presvedčený demokrat, a preto sa ochotne pripojil k podpore odboja. „Naši zo svojho obchodu materiálne podporovali francúzskych partizánov, ktorí boli istý čas aj u nás. Pamätám si jedného, čo sa volal Adolf. Keďže mal meno ako Hitler, nechcel, aby sme ho volali jeho krstným menom, preto sme mu začali hovoriť Pepo.“
Francúzski partizáni sa v dome Lassovských cítili dobre preto, lebo tam bývali šarmantné dospievajúce Natáliine sestry, ale tiež preto, že im tam rozumeli v ich materčine.
„Partizáni sa dobre cítili pri našej mame, lebo ona sa po francúzsky učila ešte v škole. Aj ona bola rada, že si s nimi mohla precvičiť jazyk, lebo nemala s kým trénovať.“
Po odchode partizánskej skupiny z Detvy sa však „Pepo“ do domu Lassovských ešte vrátil. „Tento Pepo k nám prišiel a mal omrznuté nohy! Mama sa ho opýtala: ‚Kde si bol doteraz?‘ On: ‚Jedna žena ma držala v tých kopencoch, kde sú vonku uložené zemiaky!‘ Tam bol asi tri týždne schovaný, aby ho nenašli Nemci. Keď tá žena išla na zemiaky, tak mu tam hodila mlieko alebo niečo na jedenie. Tak asi mu tam omrzli tie nohy.“ Pepo následne vyhľadal poľnú nemocnicu, kde na vlastné oči videl, aké sú praktiky sovietskeho zdravotníctva. „V nemocnici ‚liečila‘ jedna Ruska. Nosila gumené rukavice, ktoré po operácii vyplákala v potoku, zavesila ich na žinku a potom robila! – Tie ruky a nohy pílila ako divá! Pritom mala v hube cigaretu!“ Francúzsky partizán sa zľakol, a preto ušiel k Lassovským, čím si zachránil nohy a možno aj život. Natália ďalej spomínala: „Neviem, ako to mama vedela, ale tie nohy mu vyliečila petrolejom! Na to potom Pepo nezabudol. Keď prechádzal okolo, tak našej mame doniesol veľkú kyticu.“
Drobné hrdinstvá Natáliinho otca
Ján Lassovský bol vďaka tomu, že výborne ovládal cudzie jazyky, prospešný pre odboj aj pri ďalších udalostiach. „Otec raz počul rozprávať sa nemeckých dôstojníkov o tom, že vyšlú medzi partizánov svojich dvoch agentov v civile, ktorí sa budú tváriť, že sa ku nim chcú pridať. Preto to odkázal horárovi, ten partizánom, a tí lesy opustili. Zostal tam len jeden, ktorý nemeckým agentom uveril, a keďže nevedel, kadiaľ partizáni išli, zastrelili ho.“
Natáliin otec prejavil hrdinstvo aj v ďalších príhodách, na ktoré spomínali v Detve viacerí. „Bol ešte jeden chlap, mojej kamarátky otec, ktorý bol aktívny komunista. Niekto ho udal a Nemci ho chceli zastreliť. A vtedy sa ho otec zastal, že to nie je žiadny komunista, že pracuje u neho a že ho dobre pozná. Ale to klamal, lebo robil v takej malej bryndziarni, ale tak ho zachránil.“
Prechod frontu bol reálnym ohrozením pre všetkých, preto otec rodiny poslal na niekoľko týždňov svoju najmladšiu dcéru s jej starou mamou do Kremnice. Očakával totiž, že tam nebude toľko nebezpečenstva, ako mohlo byť v Detve. „Veru to tam bolo aj pokojné. Len keď Nemci odtiaľ odchádzali, podpálili zámocký kostol. My sme boli ukryté v pivnici a celá horiaca strecha nám spadla pred dvere! Našťastie jedna pani aj s mužom vyšla von, tak tá zavolala pomoc, že sme tam zasypané.“ Natálii ani jej starej mame sa teda nič nestalo. Domov sa 8-ročné dievča vracalo práve v deň svojich narodenín. „Pamätám si, že keď sme išli cez Lieskovec, tam bolo od bojov mnoho zbúraných domov.“
SNP bolo jedinečným vystúpením Slovákov v odbojovom hnutí, ktorí sa aj napriek názorovým rozdielom spojili pre dobrú vec. Bez ohľadu na to, že Slovensko kolaborovalo s totalitným režimom nacistického Nemecka, obrovské množstvo ľudí vedelo, na akú stranu sa v rozhodujúcich momentoch postaviť. Boli mnohí, ktorí sa k Povstaniu pridali vďaka kalkulácii, lebo verili, že Nemci čoskoro vojnu prehrajú. Ostatní však, a boli to najmä civilisti, sa postavili na správnu stranu v mene princípov vyšších ako ich vlastný štát.