Pred 56. rokmi vstúpili vojská Varšavskej zmluvy neohlásene na územie Československej socialistickej republiky. Išlo o najväčšiu ozbrojenú akciu v Európe od konca 2. svetovej vojny a tak niet divu, že sa nezmazateľne vryla do pamäti všetkých obyvateľov. Strach, neistota a panika zavládla medzi všetkými. Odvážnejší vyrazili na námestia, prezieraví hneď vtrhli do obchodov pripraviť si zásoby, ak by sa začala vojna. Mnohí nevedeli, čo sa deje s ich rodinnými príslušníkmi, iní ostali uväznení v zahraničí. Hrubá sila a zbrane, ktoré vojaci priniesli so svojimi tankami viedli k nevyhnutným stretom s domácimi obyvateľmi.
Tie si vyžiadali okolo 137 obetí z radov civilistov, 37 zo Slovenska. Vojna sa síce nezačala, ale občania opäť naplno pocítili obmedzenie ich slobôd a podriadenie sa diktátu Moskvy. Okrem toho, v krajine ostala 73-tisícová armáda sovietskeho vojska.
O udalostiach Pražskej jari a vpádu vojsk Varšavskej zmluvy sa môžete dozvedieť aj v napínavom filme Jiřího Mádla VLNY. Vo filme nájdete príbehy zamestnancov Československého rozhlasu v Prahe, ktorý sa stal jedným z hlavných cieľov okupačných jednotiek. Ako je možné, že aj po jeho obsadení dokázal ešte 6 dní vysielať?
O invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa hlásili nielen v rozhlase, ale aj v televízii. V našom archíve nájdete aj príbeh Dagmar (Dany) Herrmannovej, ktorá o vpáde informovala na obrazovkách TV prijímačov a ktorú vyprevadili zo štúdia vojaci, ktorí na ňu mierili zbraňami.
Stala sa tvárou protestu proti okupácii, pretože nepodľahla tlaku komunistického režimu. Počas normalizácie dostala zákaz účinkovať v televízii a musela sa stiahnuť z verejného života. Trvalo to až do nežnej revolúcie, kedy sa po vyše dvadsaťročnej pauze vrátila späť na televízne obrazovky.
„Všetci sme v sebe stále živili nádej, že Dubček to nakoniec ustojí a bude dobre. Vážnosť situácie som si začala uvedomovať až po tom, ako ma ľudia zastavovali na ulici s tým, že sú prekvapení, že ešte žijem.“
Dagmar (Dana) Herrmannová sa narodila 26. júna 1931 v Bratislave. „Strach z prípadného prenasledovania počas vojny doľahol aj na mojich rodičov, ktorí sa vtedy rozhodli, že si zmeníme svoje pôvodné židovsky znejúce priezvisko „Fišer“ na slovenské „Rybár“.“
Nová tvár televízie
V čase, keď bola na materskej dovolenke s dcérou Kristínou, ju objavila Československá televízia, ktorá vtedy začínala rozbiehať vysielanie aj na území Slovenska: „Ako mladá mamička som chodievala pravidelne cvičiť do bývalej Sokolovne na Hlbokej ulici v Bratislave. Jedného dňa sa tam objavil televízny štáb, ktorý ma oslovil a pozval na konkurz,“ priblížila.
„Po úspešnom konkurze som dostala ponuku uvádzať reláciu Šport pre mládež. Boli to také malé, 2-3 minútové šoty, v ktorých som podávala informácie o športových utkaniach, ktoré prebehli v rámci Československa. Bola to skvelá ponuka, pretože som sa vďaka manželovej profesii vedela veľmi dobre orientovať vo svete športu,“ konštatovala pamätníčka, ktorej budúci manžel patril medzi popredných československých basketbalistov.
Divoké a romantické začiatky v televízii
Neskôr sa ju vedenie televízie rozhodlo premiestniť na pozíciu hlásateľky večerného programu.
„V tých začiatkoch to bolo v televízii veľmi divoké. Vysielalo sa vtedy hore na Kamzíku a boli sme šťastní, keď sa nám tam vôbec podarilo dopraviť. V maskérni to bolo všetko ešte také predpotopné – nanášali na nás hrubé vrstvy líčidiel, čo sa dnes už vôbec nerobí. V štúdiu sme mali taký stiesnený priestor, že keď sme sa vymieňali počas hlásenia s kolegom Karolom Polákom, musela som sa pritisnúť ku stene, no aj tak ma stále bolo vidieť v zábere. Takže toto sú moje spomienky na začiatky v televízii. Ale bolo to aj v niečom romantické, lebo napríklad, keď sa prepájalo z bratislavského štúdia do Prahy, mali sme tam voľné zhruba dve hodiny, počas ktorých sme vyšli s kameramanom von na lúku pred Kamzíkom, opaľovali sme sa tam a hrali karty.“
Zmeny počas Pražskej jari boli citeľné
„V roku 1966 som prešla do spravodajstva, kde som hlásila správy. Bola som teda už dva roky v správach, keď prišli do Československa okupačné vojská. Ako “správarka“ som za Dubčeka zažila veľké zmeny – skončila sa cenzúra, prestali na nás dozerať a škrtať nám texty. Jednoducho sme mohli zrazu prečítať správy, tak ako sme sami uznali za vhodné. Ľudia celkove boli vtedy k sebe milší. Začali sa procesy rehabilitácie, čo sme pozitívne vnímali. Veľmi sme vtedy držali palce Alexandrovi Dubčekovi a všetkým demokratizačným procesom.“
Tak isto ako rozhlas, aj televízia slúžila na dobudovanie režimu a fungovala v nej cenzúra. Na konci 60. rokov sa uvoľnovanie atmosféry premietlo do volaní po slobode slova. V júni 1968 bola cenzúra zrušená prijatím zákona 84/1968 Sb.
Potom prišli tanky…
Pozitívny vývoj a obrodné procesy, ktoré nastali vnútri komunistickej strany aj v spoločnosti, náhle prerušil v noci z 20. na 21. augusta 1968 vpád vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa. Šokovaní a nahnevaní občania sa tak zobudili do rána, kedy ulice zaplavili tanky a armáda vojsk zo Sovietskeho zväzu a jeho spriatelených krajín.
„Zobudila som sa neskoro v noci na obrovský hluk, ktorý vydávali postupujúce vojská. Nevedela som, čo sa deje, a tak som si zapla televízor, kde som sa dozvedela z hlásenia pražskej televízie, čo sa stalo,“ spomínala na prvý deň okupácie Bratislavy Dana Hermannová.
Bolo iróniou, že v ten deň mala mať v práci voľno a nemala sa tak objaviť na televíznych obrazovkách. Cítila však v sebe silnú vnútornú potrebu informovať občanov o aktuálnom dianí, a preto sa rozhodla inštinktívne vykročiť do televízneho štúdia: „Keď som dorazila na miesto, boli tam už takí, čo zmýšľali podobne ako ja. Vznikol malý improvizovaný štáb, s ktorým sme začali vysielať hlásenie priamo z budovy televízneho spravodajstva. Trvalo zhruba dve hodiny, kým tam vtrhli ozbrojení vojaci so samopalmi v rukách, ktorí nás zo štúdia vyhnali. Stihla som to ešte zahlásiť a potom zhasla kamera.“
Partizánske vysielanie
Napriek možnému riziku sa s kolegami rozhodla aj naďalej podávať spoluobčanom informácie o aktuálnom vývoji situácie. Na podnet Márie Solanovej, ktorá v tom čase pracovala v televízii ako redaktorka, zorganizovali svojpomocne so štábom vysielanie mimo budovy televízneho spravodajstva v partizánskych podmienkach.
„Zhruba desať dní od okupácie sme podávali správy v utajení. Bola pre nás pristavená dodávka, ktorá nás každý deň odviezla na iné miesto, z ktorého prebiehal prenos. Všetko bolo improvizované a vysielané naživo. Vždy na záver programu mali príhovor herci, ktorí recitovali úryvky z básní,“ spomínala.
V tom čase si možné dôsledky svojho konania neuvedomovala a spolu s kolegami dúfala, že situácia sa v spoločnosti napokon upokojí a obráti k lepšiemu:
„Posledná kvapka nastala, keď sa ma susedia opýtali, či sa nechcem ku nim dočasne presťahovať. Potom som sa začala prirodzene báť, že si raz po mňa prídu do bytu.“
Nádeje na zmenu definitívne zhasli po tom, ako vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSČ vystriedal Alexandra Dubčeka „normalizátor pomerov“ Gustáv Husák. Spolu s ním prišlo obdobie prenasledovania sympatizantov myšlienky Pražskej jari s cieľom nastoliť opätovný poriadok v spoločnosti a otočiť kormidlo späť smerom na východ.
„V televízii začali koncom 60-tych rokov naplno prebiehať previerky s tým, že viackrát zasadala komisia na čele s pani Lúčanovou, ktorá bola manželkou vtedajšieho ministra školstva Mateja Lúčana. Chceli od nás, aby sme všetko odvolali. Niektorí s tým súhlasili, no ja som to odmietala. Chcela som, aby ma premiestnili aspoň do archívu, veď tam by som nebola na očiach verejnosti, ale ani to mi nedopriali, a tak som bola napokon stiahnutá z obrazoviek,“ opísala vtedajšiu situáciu.
Pod drobnohľadom Štátnej bezpečnosti
Po odmietnutí spolupráce sa ocitla v nemilosti vedenia televízie a dostala hodinovú výpoveď. Zaradila sa tak medzi tváre odporu, ktoré sa snažil režim všetkými silami vymazať z verejného života a z povedomia ľudí. Dočasné útočisko našla v prítomnosti Alexandra Dubčeka a jeho rodiny, s ktorou sa začala v období normalizácie pravidelne stretávať.
„Vnímala som to ako svoj osobný protest proti režimu – tým, že mi dali z politických dôvodov výpoveď, povedala som si: a just budem za nimi chodiť,“ spomínala pamätníčka.
Vtedy však ešte netušila, že je už pod drobnohľadom Štátnej bezpečnosti (ŠtB), ktorá jej stretnutia s Alexandrom Dubčekom monitorovala: „Jedného dňa za mnou prišli v civile tajní a povedali mi ‚poďte s nami‘. Naložili ma do auta a odniesli na Februárku, kde prebiehalo vypočúvanie. Kládli mi tam otázky a zisťovali, prečo chodím za Dubčekom. Okrem toho odo mňa chceli, aby som ho zavolala na nejakú akciu, čo by pravdepodobne potom zneužili. Musela som podpísať, že o tom, čo sa tam dialo, nikomu nepoviem. Dubčekovi som o tom, samozrejme, povedala hneď, ako druhému, po manželovi.“
Na jej prekvapenie bol Alexander Dubček o vypočúvaní už informovaný a snažil sa ju upokojiť. Po incidente bola ešte niekoľkokrát kontaktovaná ŠtB telefonicky, až ju napokon postupne vypustili z objektu záujmu: „Dubček mi vtedy vravel, aby som im vždy odpovedala, že k nim chodím, lebo sa učím od jeho manželky Anky piecť makovník. A to bola vlastne vtedy aj pravda.“
Rozhovor s Alexandrom Dubčekom
Jednou z veľkých výziev, ktorým musela čeliť v období normalizácie, bolo hľadanie nového pracovného uplatnenia po zákaze v Československej televízii: „Začala som sa venovať štúdiu angličtiny, z ktorej som si spravila štátnu skúšku a potom prekladala.“
Na konci 80. rokov pocítila zmeny, ktoré sa diali. „Vnímala som to najmä na tom, ako sa postupne zlepšovala nálada v spoločnosti. Spomínam si, ako mi vtedy pri jednom z našich rozhovor povedal Dubček vetu ‚Danka, vy ešte budete hlásiť dobré správy‘. Veľmi som tomu vtedy neverila,“ konštatovala pamätníčka.
Po Nežnej revolúcii sa po vyše 20-tich rokoch objavila v celoštátnom vysielaní. Neskôr prišla ponuka moderovať reláciu o významných slovenských osobnostiach s názvom Tváre a postoje. „Mojím prvým hosťom bol vtedy symbolicky Alexander Dubček.“
V roku 2003 bola ocenená Krížom prezidenta Slovenskej republiky II. stupňa za mimoriadny prínos pri rozvoji slovenskej televíznej tvorby a statočnosť, ktorú preukázala po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968.
