Dušan Koniar sa narodil 5. novembra 1960 v Košiciach, ako najmladší z troch bratov. Jeho rodičia Dušan a Alžbeta, tak mali ešte starších synov, Martina a Branislava.
Otecko, rovnako Dušan Koniar, ročník 1934, pochádzal z Liptova, z tradičnej evanjelickej rodiny. Po absolvovaní bratislavského gymnázia na Grosslingovej, sa rozhodol pre štúdium architektúry. Mamička Alžbeta, za slobodna Repková, o štyri roky mladšia od Dušanovho otca, sa narodila síce v Užhorode, avšak spolu s rodinou vyrastala v Tibave. Spočiatku bola zamestnaná v nemocnici, neskôr sa uplatnila ako administratívna pracovníčka vo Východoslovenskom múzeu.
Dušan prežil celé ranné detstvo v Košiciach. S rodičmi a bratmi, býval na Národnej triede, pričom škôlku či neskôr základnú školu, mal cez cestu. Nakoľko mal umelecké vlohy, ako druhák, začal navštevovať Ľudovú školu umenia. Keďže navštevoval na základnej škole v Košiciach športovú triedu, veľmi rád športoval. V obľube mal lyžovanie, sánkovanie či korčuľovanie.
Dňa 21. augusta 1968, celú rodinu nadránom zobudila mama s plačom, že bude vojna. Nakoľko boli letné prázdniny, rodičia síce do práce museli, avšak deti ostali doma. Mama s otcom im zakázali vychádzať, avšak pravdaže príkaz neposlúchli. Bratia vybehli na ulicu, kde videli kolóny tankov, hlučné lietadlá a neskôr aj nápisy na stenách proti okupantom. Nezdržali sa a lietadlám nadávali, vykrikovali. Dušan si tiež pamätá na správy o mŕtvych, či na zabitého mäsiarskeho učňa alebo kolaboranta vyzlečeného donaha a natretého červenou farbou. Celé vnímal ako zradu.
Čo sa týka strednej školy, Dušan mal pôvodne záujem o strednú umeleckú priemyselnú školu v Košiciach, odbor kováč, avšak nakoľko tam mal jeho starší brat úraz a rodičia sa so školu súdili, rozhodol sa síce pre školu s rovnakým zameraním, avšak v Kremnici. Na škole mal žiaľ, problémy so správaním, kvôli čomu bol v druhom ročníku vylúčený. Prestúpil na Ústredie umeleckých remesiel v Bratislave, pričom sa dostal do sochárskej dielne. Trojročnú odbornú školu, ukončil úspešným absolvovaním maturitnej skúšky, v roku 1983. Skúšal aj prijímacie pohovory na vysokú školu, však žiaľ, nimi už neprešiel. Neskôr, popri zamestnaní, si ešte dorábal rôzne nadstavby.
Dušanova láska k jeho nastávajúcej, Lýdii Čižmárikovej, začala ešte počas navštevovania strednej školy v Kremnici, keďže Lýdia bola jeho spolužiačka. Svadbu mali v roku 1987 a neskôr sa im narodili dve dcéry, Marína a Lýdia. V roku 1983 Dušan absolvoval povinnú vojenskú službu v Plzni. Konkrétne bol zaradený do 47 delostreleckého pluku, VÚ 8008 Plzeň. Po návrate stále pracoval na Ústredí umeleckých remesiel v Bratislave. Neskôr vytvorili pridruženú výrobu, z ktorej Dušan v roku 1990 začal podnikať. V roku 1992 si otvoril živnosť ako kamenár.
V súčasnosti je Dušan už starým otcom a naplno sa venuje rodine. Okrem toho, že živnosť skončil a stal sa zamestnancom, pôsobí aj v občianskych združeniach Hrad Uhrovec či Gotická cesta. Vrátil sa tak opäť ku kameňu a dokonca vedie aj kamenárske workshopy.
Tento príbeh sme natočili vďaka projektu Príbehy 20. storočia, ktorý podporil Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis.