Patrik Dubovský sa narodil 11. apríla 1965 v Bratislave v rodine Jána Milana Dubovského (1933) a Márie Dubovskej, rodenej Pallovej (1934).
Otec pracoval ako riaditeľ Štátneho okresného archívu Bratislava vidiek, mama bola stredoškolskou profesorkou. Obaja pamätníkovi rodičia zažili ústrky a perzekúcie komunistického režimu. Vyrastal v Šenkviciach a počas svojho detstva v sedemdesiatych rokoch hrával futbal, navštevoval branecký krúžok, venoval sa turistike, veľa čítal. Chodil aj na náboženstvo a miništroval. V roku 1979 nastúpil na Gymnázium v Trnave. Od roku 1984 študoval archívnictvo. Štúdium ukončil štátnicou v roku 1988. V roku 1985 sa spolu s otcom zúčastnil púte na Velehrade. O dva roky neskôr, v roku 1987 podpísal Petíciu moravských katolíkov a v roku 1989 pripojil svoj podpis pod petíciu Několik viet. Dňa 25. marca 1988 sa zúčastnil na Sviečkovej manifestácii v Bratislave. Na protest proti brutalite policajného zásahu vystúpil zo Socialistického zväzu mládeže. Od roku 1985 sa angažoval v organizácii Strom života. V roku 1989 sa v Bratislave zúčastnil protestu pred Justičným palácom proti procesu s Bratislavskou päťkou. Dňa 16. novembra 1989 sa zúčastnil na protestnom študentskom pochode, ktorým začala Nežná revolúcia. Krátko po revolúcii pracoval ako vedúci archívu na Ministerstve kultúry a bol členom Republikovej rady VPN. Od roku 1993 sa zúčastňoval na občianskych a politických aktivitách Stálej konferencie občianskeho inštitútu. V roku 1993 dostal ponuku pracovať ako asistent na Katedre histórie Trnavskej univerzity, neskôr sa na krátke obdobie zamestnal v archíve Ministerstva zahraničných vecí. V roku 1995 pracoval na sekretariáte Demokratickej strany v Bratislave. Od konca deväťdesiatych rokov sa zúčastňoval pozorovateľských misií OBSE a EÚ v bývalej Juhoslávii, v Kosove, na Ukrajine v Donecku a Luhansku, Arménsku, Moldavsku, Čiernej hore a v Bielorusku. Od apríla 2004 pracuje Patrik v Ústave pamäti národa. Žije v Bratislave, je ženatý, s manželkou Janou majú dcéru Ninu Kristínu.
Tento príbeh sme natočili vďaka projektu Príbehy 20. storočia, ktorý podporil Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis.