Epizódy z Ukrajiny
Lukáš Onderčanin
Autor je šéfredaktor časopisu Príbehy 20. storočia a zahraničný reportér v denníku SME. Na Ukrajine bol tesne pred vypuknutím konfliktu aj počas prvých dní po začiatku vojny.
FOTO: Gabriel Kuchta – Denník N
Vojna na Ukrajine spravila v priebehu pár dní z miliónov ľudí utečencov. Ich útek bol často rýchly, dramatický a nečakaný. Aj naša reakcia môže mať vplyv na to, či tieto príbehy dopadnú aspoň čiastočne pozitívne.
Charkov. S Jevhenom sme sa stretli začiatkom februára, v malom podzemnom bare blízko centra Charkova na východnej Ukrajine. Vtedy sme pri pive o ruskej invázii vtipkovali. O tri týždne neskôr bol Jevhen v podzemí opäť – spolu s rodinou sa skrýval pred bombami a ostreľovaním. Každý deň písal o tom, ako sa jeho podzemné štúdio čoraz viac otriasa a hluk delostrelectva sa približuje. Naše plánované stretnutie v Ľvove na západe Ukrajiny nevyšlo – útoky neustávali a Jevhenovi sa nedarilo ísť ani po potraviny do obchodu, nieto utiecť cez celú krajinu. Po týždni sa mu podarilo dostať z obliehaného Charkova do Dnipra a odtiaľ až do Mukačeva. Odísť z krajiny nemôže – mužom to nedovoľuje výnimočný stav a možná mobilizácia. V priebehu pár dní sa z Jevhena, talentovaného hudobníka a softvérového inžiniera, stal utečenec vo vlastnej krajine.
Podobné príbehy sa dnes týkajú miliónov Ukrajincov. Útok, ktorý prekvapil aj expertov na politiku, spravil zo 44-miliónového národa za pár dní národ utečencov. Kým pred siedmimi rokmi sa nám mohla zdať utečenecká kríza z Blízkeho východu vzdialená, dnes sme sa stali prvým útočiskom pre našich susedov. Toto je príbeh pár ľudí, ktorých som v prvých dňoch vojny stretol na Ukrajine a z ktorých sa odrazu stali ľudia utekajúci pred konfliktom. Je to tiež príbeh nezlomnosti, vytrvalosti a odhodlania, ktorú každý z týchto utečencov má.
Olya
Ľvov. Je tesne pred desiatou, v Ľvove začína večerný zákaz vychádzania. Na byt prichádza pani Olya v ružovom kabáte so synom tínedžerom, kuframi a mačkou v klietke. Olya hovorí po rusky, pochádza z prímorskej Odesy a do Ľvova cestovala štyri dni. Najskôr v Kyjeve vyzdvihla syna Danyla, potom sa pred ostreľovaním skrývali počas noci v kyjevskom metre a napokon nasadli na evakuačný vlak na Západ.
„V kupé nás bolo dvanásť. Aj uličky boli úplne plné ľudí a batožiny, takže ste sa nedostali ani na záchod. Mnohým došla voda aj jedlo, tak dlho cesta trvala. Cestovali sme po tme, prikázali nám zatemniť okná, aby sme sa nestali terčom útoku,“ opisuje.
Ľvov je pre nich prestupnou stanicou – keď sa vyspia na byte u dobrovoľníčky Marty, ktorá ich na noc prichýlila, budú pokračovať k hraniciam a potom na Západ, do Česka či Nemecka.
Julia a Lilija
Železničná stanica Ľvov. Julia Marčenko a jej deti zabalené v hrubých dekách stoja na peróne spolu s ich rodinnou známou, 15-ročnou Lilijou. Už raz pred vojnou utekala – v roku 2014 z Donbasu, ktorý obsadili proruskí separatisti. Podobne ako Olya, aj oni utekali z Odesy – o evakuačnom vlaku sa dozvedeli len 15 minút dopredu a keby nemeškal, nestihli by ho.
Dnes už nechcú nechať nič na náhodu a s tisíckami ľudí čakajú na stanici na vlak, ktorý ich odvezie až do Poľska. Majú tam rodinných príslušníkov, takže majú šťastie a niekto im môže s rozbehom v novej krajine pomôcť. Keď vlak prichádza, spúšťa sa boj o miesta.
Katia
Záporožie. Katia je novinárka zo Záporožia, ktorá mi pred šiestimi rokmi pomáhala s prekladmi počas písania reportáže. Prvé dni v meste na strednej Ukrajine nevyzerali kriticky, potom sa však boje začali približovať. Katia pridáva na sociálne siete príspevok, kde sa s manželom a ročným synom snažia ujsť z mesta. Cesty sú plné, trávia hodiny v zápche. Bez úspechu sa následne otáčajú späť domov a so slzami v očiach hovoria, že sa pokúsia vydržať. O pár dní neskôr sa aspoň Katii so synom darí dostať západnejšie. Muž zostáva v Záporoží aj v deň, keď Rusi bombardujú letisko. Ďalej zatiaľ odísť nechcú – ujsť z vlasti nie je také jednoduché.
Bohdan a Lina
Ľvov. Bohdan má 22 rokov a práve šoféroval osemnásť hodín z Kyjeva do Ľvova. Prichádza spolu s priateľkou Linou na byt dobrovoľníčky Marty, ktorá ich na noc prichýli. Lina v pondelok mala fotiť modelingové fotky v agentúre v Miláne, prišla však vojna a letiská sú zbombardované. Pre ňu je jej práca možnosť, ako zostať na Západe a robiť to, čo chce. Bohdan na výber nemá – muži od 18 do 60 rokov nemôžu Ukrajinu aktuálne opustiť. Ak by sa situácia zhoršila, môžu ho povolať bojovať. Nikdy nedržal v ruke zbraň a nevie si to predstaviť. Ak by však front postupoval, nič iné mu nezostáva – a podľa vlastných slov by bojovať išiel. Zatiaľ môže spraviť aspoň to, že Linu odvezie na maďarské hranice a potom bude čakať.
Profesor
Hranica Malyj Breznyj – Ubľa. Konstantin Volkov sa najskôr predstaví ako profesor z univerzity v Ľvove. Pán v dôchodkovom veku má v aute dcéru, manželku aj jej sestru. Za poslednú hodinu sa pohli asi o 50 metrov – v kolóne vedúcej až na Slovensko stojí už 16 hodín, podobne ako my. V tom čase ešte nevie, že ho čaká ďalších 15 hodín čakania. Profesor Volkov verí, že odchod z Ľvova je dočasný – pôjdu do Varšavy a keby to trvalo dlhšie, majú druhú dcéru v Británii. Domov prídu, keď padne Putinov režim, vraví a ďalej sa pozerá na nekonečnú kolónu áut do Európskej únie.
Vladyslav
Kyjev, Bratislava. Je začiatok februára a Vladyslav so skvelou slovenčinou prekladá vyjadrenia Ruslana Trehuba, inštruktora civilnej obrany v meste Obuchiv južne od Kyjeva. Ruslan každú sobotu organizuje cvičenia teritoriálnej obrany, v ktorej sa dobrovoľníci učia ako narábať so zbraňou, takticky sa pohybovať, chrániť sa pred útokom a pomôcť v krízových situáciách. Je tu 35-ročná marketingová manažérka Anna, 16-ročný Jevhen aj odhodlaný Andrej. Ruslan si nemyslí, že k útoku môže dôjsť, no podľa jeho slov sú „mentálne a fyzicky pripravení“ na obranu vlastného mesta. Nikto z nich netuší, že o tri týždne neskôr budú svoje mesto obraňovať naozaj.
Keď začne vojna, Vladyslav je späť v Bratislave, kde študuje žurnalistiku. Domov ísť nemôže – už by ho cez hranicu späť na Slovensko nepustili. Pomáha aspoň tu – informuje o tom, čo sa na Ukrajine deje, reportuje pre novovzniknuté ukrajinské správy a koordinuje humanitárne zbierky – vysielačky, oblečenie, jedlo aj taktické oblečenie pre ľudí ako je Ruslan. Vladyslav sa stal emigrantom, keď odišiel študovať do Bratislavy. Dnes je emigrantmi väčšina jeho známych.
Epilóg
Čo nám ukázali prvé týždne vojny, ktorá udrela bližšie k nám, ako kedykoľvek predtým? Ukázala solidaritu bežných ľudí, ktorí sú ochotní pomáhať. Ukázala, že napriek negatívnym náladám na sociálnych sieťach sa ľudia dokážu zmobilizovať, ubytovať u seba utečencov, vyzbierať peniaze a pomôcť im, ako sa dá.
Ukazuje to, že keď sa nebezpečenstvo priblíži k nám, dokážeme si spomenúť, že aj Slováci kedysi utekali za hranice – či už pred represiami režimu, alebo z ekonomických dôvodov. Čo nás môže táto kríza naučiť do budúcnosti? Toleranciu, ochotu pomôcť a pochopenie, že sa nemáme ľuďom v núdzi obracať chrbtom. To je kľúčové – v minulých rokoch sa mnohí vystresovaní ľudia utekajúci pred vojnou museli vysporiadať s ďalšou nenávisťou a odmietaním aj v krajinách, kde hľadali bezpečie. Neurobme tú chybu aj teraz. Nikdy totiž nevieme, či podobnú pomocnú ruku nebudeme potrebovať aj my.